Pre Justina z USA a Damjana z Macedónska, ktorí sa nedávno zasnúbili, je Slovensko druhým domovom.
S Damjanom a Justinom sa večer stretávame v kaviarni. Dajú si pusu, usadia sa oproti a zvedavo čakajú na otázky. Ani jeden z nich nie je Slovák, ale hovoria, že sa im tu žije dobre.
Damjan má 26 rokov a v Bratislave žije už sedem rokov. Vraví, že je to jeho druhý domov, ktorý má radšej ako krajinu, z ktorej pochádza. V Macedónsku ho od mala šikanovali a keď mal päť rokov, otec mu prvý raz vynadal do buzerantov.
„V detstve som si vypestoval obsedantno-kompulzívnu poruchu. Mal som depresie. Niekoľkokrát som sa pokúsil o samovraždu. Nemal som priateľov. Rozhodol som sa úplne zmeniť svoj život. A prišiel som do Bratislavy,” hovorí Damjan.
Po viacerých vzťahoch so ženami Damjan v Bratislave prvý raz pobozkal muža. „Mal som 21 rokov a vtedy mi došlo, že áno, toto je ono.”
Pred piatimi rokmi sa so Slovenskom začal zoznamovať Američan Justin. Poslali ho sem pracovne – mal školiť nových zamestnancov medzinárodnej telekomunikačnej firmy AT&T. Mal tu kamaráta, ktorý ho vzal hneď prvý víkend von. „Pili sme Zlatý Bažant, slivovicu a jedli bryndzové halušky,” opisuje Justin a naznačí, že toho bolo na začiatok až-až.
Slovensko sa mu zapáčilo. A s ním aj ľudia, kultúra, krajina. „Bryndzové halušky, lokša s bryndzou,” menuje svoje obľúbené jedlá v slovenčine. Posledné mesiace ale spolu s Damjanom prešli na vegánstvo, takže bryndzu už v chladničke nemajú. Svoje jedlá ponúkali dokonca aj na Vegánskych hodoch v bratislavskej Starej tržnici. Ich stôl by ste spoznali podľa toho, že ponúkali vegánsku dúhovú tortu.
„Ak by to bolo len na mne, asi by som tu zostal celý život,” hovorí dnes 39-ročný Justin. Vie si predstaviť, že by tu zostarol, Slovensku vraj vážne konkuruje už len talianske Toskánsko.
Damjan je spolu s Justinom už rok a pol. Sú snúbenci. Viac si na Slovensku sľúbiť nemôžu. Hovoria, že ak by tu mali možnosť vziať sa, urobili by to. Namiesto toho však musia plánovať svadbu v Amerike. Po návrate na Slovensko ich však zákony budú opäť vnímať ako dvoch cudzích ľudí.
„Nikdy som neveril v manželstvo a nemyslel som si, že sa niekedy ožením,” hovorí Damjan. Napriek tomu raz večer prišiel za Justinom, kľakol si na koleno a spýtal sa, či si ho nevezme.
„Prišli sme domov, Justin varil a mrmlal si niečo o tom, ktoré korenie ešte pridá do jedla. Pozeral som na neho a zrazu som vedel, že to je tá chvíľa,” hovorí Damjan.
„Potom mi okolo prsta uviazal nejakú šnúrku, ktorú odstrihol z nejakého trička. A to bol môj prsteň. Po dvoch dňoch mi ale povedal, nech si to dám dole, lebo že je to nehygienické,” smeje sa Justin.
„Bolo to neplánované!” bráni sa so smiechom Damjan.
Už nie si mojím bratom
Byť gejom v Macedónsku nie je ľahké. A iné to nebolo ani v Damjanovom prípade. Stále si myslia, že za homosexualitu sa treba hanbiť a skrývať ju.
Prvá osoba v rodine, ktorej Damjan povedal, že je gej, bola jeho mama. „Všetko sa zdalo byť v poriadku, ale povedala mi, nech to nikomu nehovorím. Bála sa o mňa. Myslela si, že tomu nebudú rozumieť,” spomína Damjan. Mamu poslúchol.
Keď sa však zaľúbil do Justina a mama sa ho pýtala, ako sa má, povedal, že je zamilovaný a má priateľa. „Myslím si, že si to všetko začala uvedomovať až vtedy. Plakala, že nikdy nebudem mať rodinu, nikdy nebudem mať deti. Nechápala, prečo by som mal verejne hovoriť o tom, že som gej.”
V tom čase sa o tom dozvedel aj Damjanov otec a brat. „Snažil som sa s nimi o tom hovoriť, racionálne diskutovať, vysvetľovať,” hovorí Damjan. Nepomohlo.
Brat mu povedal, že už nie je jeho bratom a otec sa mu dokonca vyhrážal, že ho zabije. „Domov sa môžem vrátiť, ale nechcem,” hovorí Damjan.
Toto však nebolo jediné agresívne vystúpenie jeho otca. Podľa Damjanových slov bol vždy násilný. Nielen voči deťom, ale aj voči jeho matke. „Pravidelne končila v nemocnici,” hovorí Damjan.
Damjan chcel svoj život zmeniť. Pozrieť sa za hranice, skúsiť iný život. V Macedónsku študoval za zdravotného brata a keď sa mu naskytla možnosť odísť, neváhal. Na Slovensku chcel študovať medicínu, ale ako takmer všetci zahraniční študenti, musel tu absolvovať ročný jazykový kurz slovenčiny. Počas toho roka sa Damjan rozhodol, že by ho viac zaujímali politické vedy. Práve ich štúdium dnes dokončuje na Univerzite Komenského. Popri tom pracuje vo firme Amazon.
Mama sa za mňa hanbila
Justinovo detstvo nebolo také násilné. Ale od idylického malo predsa ďaleko. Prvého geja stretol, keď mal dvanásť. A stal sa jeho najlepším priateľom.
„Pamätám si, ako sme na školskom ihrisku tancovali na rôzne moderné pesničky. Bolo to v Idahu. Áno, v tom republikánskom a konzervatívnom Idahu,” pokrčí plecami Justin.
Na Halloween sa viackrát prezliekol za dievča. Raz si požičal sesternicinu sukňu, inokedy si obliekol mamine šaty. Mama mu raz urobila aj make up. „Neviem, či už to vtedy vedela. Vyrastala v Los Angeles, takže bola pomerne otvorená takýmto veciam. A možno si myslela, že ak to robím len na Halloween, tak je to v poriadku.”
Na strednej škole sa Justin rozhodol vziať na školský večierok svojho priateľa. „Rodičom som nepovedal, že sa to chystám urobiť. Povedal som to len riaditeľovi a učiteľom, aby boli pripravení,” hovorí Justin. S priateľom nezostali dlho. Chceli len, aby ich ľudia videli spolu a po pár pesničkách odišli.
„Moja nevlastná mama to vzala veľmi zle. Začala mi nadávať, povedala mi, že sa za mňa hanbí,” hovorí Justin. Nebolo to však prvý ani posledný raz. Justin nevedel predpovedať jej reakcie a jeho otec mu neveril, že ho psychicky týra.
Keď mal Justin 18, pobalil sa a odsťahoval do Texasu. „Bolo to jediný raz, keď som svojho otca videl plakať,” hovorí Justin. „Otec úplne ignoroval fakt, že som gej. Nikdy mi nepovedal, že je to problém. Jednoducho to ignoroval. Nehovorili sme o tom.”
Nemám problém s takými ako ste vy
Justin aj Damjan tvrdia, že sa im v Bratislave žije dobre. „S diskrimináciou sa priamo nestretávam. Nestalo sa mi, že by ku mne niekto prišiel a začal mi nadávať,” hovorí Justin.
Damjan ale nemal šťastie na lekára a odkedy mu povedal, že je gej, veľmi ťažko sa s ním hovorilo.
„Lekár si prechádzal môj chorobopis a keďže som študoval na zdravotníckej škole, vedel som, čo potrebuje vedieť. Povedal som mu, že som homosexuál, že pred pol rokom som bol sexuálne aktívny s rôznymi partnermi, ale pol roka už žijem v monogamnom vzťahu. A že som bol na screeningu HIV,” hovorí Damjan.
Damjan mal pocit, že v tomto momente sa niečo zmenilo. „Spýtal som sa, či je nejaký problém. A on povedal: Nie, nie, ja nemám problém s takými, ako ste vy,” opisuje Damjan. Lekár mu pri jednej z návštev dokonca povedal, že aj pacient pred ním „patrí do tej vašej skupiny”.
„Na začiatku som sa na tom trocha aj smial, ale potom to začalo byť hrozné. Vždy, keď som mal nejaký problém, nemal na mňa čas, nervózne sa ma pýtal, čo stále chcem. Dospelo to až do toho, že keď som ochorel, radšej som sa zostal trápiť doma, než by som ho mal opäť stretnúť,” hovorí Damjan.
Zvláštne sa mu zdalo aj to, že kedykoľvek k nemu prišiel, lekár mu chcel brať krv. Teraz verí, že pri výbere nového lekára bude mať väčšie šťastie.
Aktivizmus by nemal byť o jednom pochode za rok
Damjan ani Justin nie sú členmi žiadnej LGBT organizácie, no napriek tomu sa cítia byť aktivistami. „Byť aktivistom podľa mňa znamená aj akceptovať sa a neskrývať sa. Otvorene žiť svoj život. V našom prípade je to o tom, že sme párom nielen v súkromí, ale aj na verejnosti,” hovorí Damjan.
Nemajú problém dať si pred ľuďmi pusu alebo sa držať za ruky. Myslia si, že gejovia a lesby môžu práve takýmito malými gestami meniť názory ľudí okolo nich.
Obaja sa zúčastnili aj posledného Dúhového pochodu. „Bolo skvelé vidieť tam také množstvo spojencov, rodín s deťmi, alebo aj veriacich,” hovorí Damjan. Prekvapilo ho však, že organizátori aj ľudia účastníkov na Facebooku vyzývali, aby sa obliekli slušne a nikoho nedráždili vyzývavým správaním.
„Ak sa budú teplé páry skrývať, stanú sa presne tým, čím od nich druhá strana chce, aby boli. Budú sa za seba hanbiť, myslieť si, že sú divní,” dopĺňa ho Justin.
Nepáči sa mu, že „celý LGBT aktivizmus je dnes na Slovensku len o jednom dúhovom pochode raz za rok”.
„Očakával by som viac. Veľké hnutia zvyčajne začínajú ako čosi veľmi malé. A takéto malé skupiny aktivistov mi tu chýbajú,” hovorí Justin.
Damjan ale tvrdí, že ľudí, ktorí dnes stoja za LGBT aktivizmom na Slovensku obdivuje. „Tí ľudia prakticky naštartovali LGBT hnutie na Slovensku a bojujú doteraz. Objektívne je na nich ale vidno, že sú unavení,” hovorí Damjan.
Pozná však viacero aktívnych dúhových tínedžerov a myslí si, že práve táto generácia by mohla zmeniť vnímanie gejov a lesieb medzi ľuďmi.