„‚Jste homosexuelní, zaplaťte nebo…!‘ Drzost nízkých individualit nezná mezí. V minulých dnech došlo k zatčení pětičlenné party, jež v Praze vytvořila vyděračskou společnost. Nejstarší z nich, 43-letý Antonín Lippert mající za sebou už 20 roků těžkého žaláře zorganisoval falešné policejní komisařství. Lippert představoval se jako detektiv Borkovec z pražského policejního ředitelství, ostatní jako detektivové. Samosebou, že se nejdříve vrhli na vydíraní homoerotů. Kolik jich měli ve „vyšetřování“ s napřaženou pravicí a se slovy „dejte“, nedá se zjistit, jelikož poškození raději dají vyděrači poslední kabát, než by se udáním individua vystavili nebezpečí podezírání. Jen § 129 umožňuje darebákům páchaní vyděračských zločinů.
[…]
Přesto však může se mnohému přihodit, že padne do spárů těchto bestií mezi lidmi. V takovém případě obavy stranou! Přijďte nejkratší cestou do redakce Hlasu; postaráme se o to, abychom darebáka učinili neškodným.“
Píše sa v Hlase, liste pre sexuálnu reformu v roku 1936. V tom čase bola intimita medzi osobami rovnakého pohlavia trestná a trest mohol dosiahnuť od 1 do 5 rokov ťažkého žalára. V skutočnosti samotné tresty boli nižšie, pošramotená povesť však sprevádzala obete aj celý život. Kvôli mravnostným deliktom ich už nikdy nezamestnali v štátnej či verejnej správe, stratili nárok na penzie v prípade, ak patrili napríklad k vojnovým veteránom. Nemali nárok na sociálne dávky, a tak sa snažili prežiť rôzne, niekedy aj v kriminálnom prostredí. Nič dôstojné, nič perspektívne.
Už v 20. rokoch minulého storočia sa skupina „osvietencov“ v Československu snažila založiť spolok, ktorého úlohou by bolo poukazovať na túto nespravodlivosť a dosiahnuť odtrestnenie homosexuality v spoločnosti. Žiaľ, úrady tento spolok nepovolili. Na začiatku 30. rokov tak prevezme na seba túto úlohu prvý tlačový orgán ľudí „sexuálnej menšiny“ – Hlas sexuální menšiny. S cieľom zrušiť nespravodlivý paragraf, ktorý ničí životy mnohým ľuďom, pretože sa stávajú ľahkou obeťou vydieračov a s cieľom odstraňovať predsudky o ľuďoch homosexuálnej orientácie uzrie svetlo sveta vizuálom nenápadný, ale o to viac burcujúci časopis, ktorého snahou je zároveň okolo seba vytvoriť komunitu ľudí usilujúcich sa o reformu spoločnosti.
Časopis zakladajú v roku 1931 dvaja bratia, František a Vojtěch Černí, ktorí s vydávaním začali aj preto, že ich „četní rozumní lidé“ presvedčili, že existenciu časopisu budú všestranne podporovať, a to nielen v symbolickej, ale aj finančnej rovine. Veľmi silno si uvedomovali, že ak má časopis vychádzať so 14-dennou periodicitou a spracovávať podnety od množstva ľudí, bude si vyžadovať zapojenie redaktorov na plný úväzok.
Hlas sa neprofiloval nijako špecificky, bol to spoločenský časopis s rubrikami tak politického, ako aj literárneho charakteru, vychádzali v ňom básne a poviedky, ale aj inzertná rubrika – veľmi podstatný prvok pre zoznamovanie sa, ale aj pre budúci potenciálny aktivizmus. Ak bolo totiž cieľom motivovať komunitu sa angažovať za svoje práva, najskôr sa ľudia niekde museli zoznámiť a stretávať. Tak Hlas reklamuje okrem produktov a živností aj rôzne reštauračné zariadenia, ktoré boli otvorené stretávaniu ľudí homosexuálnej orientácie, často aj preto, že samotný majiteľ, prevádzkar či čašník patrili ku komunite.
Z politických článkov rezonujú hlavne tie tzv. burcujúce, teda články, ktoré sa čitateľov a čitateľky snažili presvedčiť či motivovať, aby sa pripojili k skupine „menšinárov“ a sami priložili ruku k cieľom, ktoré si Hlas vytýčil. Že to nebude ľahké, ukázala rýchlo samotná prax vychádzania časopisu od jeho prvých začiatkov. Časopis sa snažil neustále vykryť nedostatok zdrojov, v každom čísle vyzýval „homoerotov“, aby prispeli na vydávanie časopisu a aj takto sa zaslúžili o „spoločnú vec“. Redakcia napríklad vynaložila značné množstvo finančných prostriedkov, aby mohla časopis zasielať v uzavretej obálke, teda diskrétne, na rozdiel od oveľa lacnejšieho odoslania časopisu bežnou formou (teda ako každé iné noviny) do schránky.
Redakcia zároveň zasielala časopis zadarmo tým, u ktorých sa snažila získať podporu pre zrušenie paragrafu – a to poslancom, ministerstvám, významným osobnostiam, policajným i sudcovským organizáciám. Imrich Matyáš (1896 – 1974), poverený vedením slovenskej redakcie Hlasu, napríklad zasielal časopis aj lekárskym autoritám z oblasti psychiatrie a etablujúcej sa sexuológie na Slovensku, právnikom, tiež súdom a niektorým sudcom a iným vedeckým autoritám. Činil tak s cieľom, aby ich argumenty uvedené v článkoch presvedčili a sami pri rôznych odborných diskusiách prispeli k vnímaniu homosexuality ako prirodzeného stavu, „ktorý nijakým spôsobom inkvizičným, ani väzením, ani uprosovaním, ani bitím, ani §-om 241 nášho trestného zákona nebolo možné nijako vykántriť a ututlať. Pokročilá veda teda zistila, že u homosexuálneho založenia sa jedná o prirodzenosť, nijak a nikdy nezmeniteľný stav a čo je dôležité – toto pohlavné založenie a činy nikomu na svete nie sú škodlivé. Čo teda má sa tu trestať a za čo sa má tak kruto zaobchádzať s čestnými ľuďmi? Normálny rozum a zdravá logika vyvodzovala z poznatkov vedy ten uzáver, že je krutou nespravodlivosťou týchto ľudí s takýmto neškodným sexuálnym založením deklasovať, nimi pohŕdať, považovať ich za menejcenných a druhoradých občanov tejto vlasti.“ (Matyáš, Imrich: Pohlavný život vo svetle vedy s kritikou určitých §-ov trestného zákona. VI. diel, s. 43-44.)
Či úrady alebo autority na Hlas reagovali a akým spôsobom, dnes povedať s určitosťou nevieme. Matyáš však napríklad sám vo svojich denníkoch a prácach uviedol, že sa mu podarilo na svoju stranu získať nestora psychiatrie a neurológie na Slovensku, Karola Matulaya alebo právnika Vojtecha Hudeca, ktorý sa na právnickom zjazde k reforme československej legislatívy vyjadril za odtrestnenie homosexuality. Slová a argumenty Hudecovho právneho textu veľmi nápadne pripomínajú Matyášove formulácie. Nakoniec, boli kolegovia na úrade sociálneho zabezpečenia, kde Matyáš pracoval.
Hlas sa podľa slov svojich vydavateľov z finančných a iných ťažkostí nevedel dostať a tak sa jeho zakladatelia, bratia Černí, rozhodnú vydávanie časopisu ukončiť. Ešte predtým sa napríklad snažili získať podporu pre Hlas na rôznych komunitných zábavách, kde sa stretávala homosexuálna klientela, a vybrať čiastku, ktorá dočasne podporila ďalšie vydávanie. V roku 1932 však s touto činnosťou nadobro končia a úsilie bratov Černých na seba preberá iná redakcia, ktorá sa nevedela zmieriť s tým, že by časopis skončil a tým boli ohrozené snahy o emancipáciu homosexuality v Československu. O Vojtěchovi Černom však ešte budeme počuť.
V roku 1932 teda Hlas pokračuje pod názvom Nový hlas pod vedením redakcie v zložení Jiří Karásek ze Lvovic (1871 – 1951), známy český básnik a spisovateľ, ktorý zároveň pre vtedajšiu komunitu predstavoval veľký vzor a žijúcu legendu, ďalej František Čeřovský (1881 – 1962), právnik a advokát, ktorý sám ku komunite nepatril, angažoval sa však za jej práva až do konca svojho života a do tretice Eduard Weingart, čo bol literárny pseudonym pražskej úradníčky Jany Mattuschovej.
Nový hlas nadviazal na svojho predchodcu („nekompromisnost a pevnost v hájení zájmů našich lidí a jejich práv na život a prosté lidské štěstí“), zároveň bolo jeho ambíciou zvýšiť kvalitu príspevkov a nestať sa miestom, kde by sa riešili osobné spory. Narážal tak zjavne na spory Vojtěcha Černého a jeho štýl riadenia redakcie, čo u mnohých vyvolávalo nechuť sa angažovať v prospech svojich práv. V novoročnom príspevku v roku 1933 sa jeden z členov redakcie prihovára za to, že „Nový Hlas“ nebude časopisem prokletých lásek, nýbrž lidí, kteří pozvolna dosahují uznání lidské společnosti a usilují o úplné své zrovnoprávnění před společností i před zákonem.“
Je nutné uviesť, že časť redakcie časopisu sa vyhranila aj proti tým homosexuálom, ktorí prekračovali rodové normy alebo sa správali tak, že tým poškodzovali iných homosexuálov v očiach verejnosti, ako aj sťažovali emancipačné úsilie „hlasistov“. „Uznání společnosti možno dosíci jen spoluprací s normálními lidmi – jsme proto proti isolovanosti homosexuálních.“ Nový hlas dal po prevzatí moci nacistami v Nemecku roku 1933 priestor aj článkom v nemeckom jazyku v samostatnej prílohe, keďže po zákaze homosexuálnej tlače bol Hlas jediným periodikom tohto druhu na svete.
Z dôvodu slabého odoberania časopisu zo strany čitateľov však aj Nový hlas v roku 1934 končí, „neboť je příliš těch, kdo mají smysl pouze pro tělesnou stránku homosexuality, za níž dychtí po ulicích, mnozí se obávali, že by je poštovní doručování časopisu mohlo zdiskreditovati (jak mnoho bylo však těch, jimž odběr časopisu mohl jen polepšit důvodně pošramocenou pověst), nebyly spokojeny dělné třídy vědeckými články a lidé vyššího vzdělání čtením populárním. Nebylo prostě možno v omezeném rozsahu vyhovět všem.“
V roku 1936 sa však opäť vracia na scénu jeho pôvodný zakladateľ, Vojtěch Černý (1893 – 1938) a obnoví vydávanie časopisu pod názvom Hlas. List pro sexuální reformu. Historickému výskumu je, žiaľ, k dispozícii len prvé číslo z októbra 1936, ostatné čísla, ktoré postupne vyšli v rokoch 1936 a 1937 sa v evidencii Národnej knižnice Českej republiky už nenachádzajú a naposledy boli k dispozícii pred rokom 1993. Kam zmizli, či a za akým účelom ich niekto odcudzil, nie je známe. Je fakt, že sa doteraz nikde nenašli a považujú sa tak za stratené. V prvom čísle obnoveného vydávania Hlasu prevažujú opäť články nabádavého charakteru, aby sa ľudia prihlásili k obhajobe svojich práv a za zrušenie protihomosexuálneho zákona, vyskytuje sa tam aj článok o perzekúcii homosexuálov v nacistickom Nemecku. Redakcia časopisu v ďalších číslach časopisu uvažovala o tom, že by ho rozdelila na dva tituly, jeden viac odbornejšieho charakteru a zameraný na politické a vedecké autority, a druhý viac komunitného charakteru zameraný na samotných homosexuálov. Tento zámer však už naplnený nebol a časopis svoju činnosť v roku 1937 opäť ukončuje, hlavne kvôli ekonomickým dôvodom.
Za pozornosť ešte stojí zmienka o brnenskom časopise Kamarád. Časopis věnovaný zájmům přátelství uznaným vědou a kulturními státy, ktorý založil Štefan Leonard Kostelníček (1900 – 1949), slovenský maliar v roku 1932 v Brne. V archívoch sa zachovalo len jedno číslo, a teda nie je isté, či bolo napriek veľkým ambíciám vydavateľa zároveň posledné alebo ich vyšlo viac, len sa nedochovali. Tento brnenský časopis si vytýčil rovnaké ciele ako jeho pražský „starší brat“ Hlas, teda snažiť sa o zrušenie trestného zákona, odstraňovať predsudky o homosexualite smerom k verejnosti a motivovať ľudí z komunity, aby sa angažovali, rovnako ako pomáhať týmto ľuďom vo forme právneho a lekárskeho poradenstva. Časopis deklaroval, že nechce byť konkurenciou pražskému Hlasu, ale naopak spoločné úsilie zosilniť, preto aj vyzýval čitateľov, aby odoberali oba časopisy. Rôzne náznaky však nasvedčujú tomu, že pražská redakcia to vnímala ako trieštenie síl a zdrojov a Hlas považovala za jediný časopis svojho druhu v Československu. Aj do Kamaráda, rovnako ako v prípade všetkých verzií Hlasu, prispieval svojimi článkami slovenský úradník, Imrich Matyáš.
V rokoch 1931 – 1937 vychádzal s prestávkami časopis, ktorý nemá v Československu obdobu. Odvážny, burcujúci, moderný. S rubrikami politickými, aj literárnymi, sem tam sloganmi a reklamami, ako aj krátkymi fejtónmi. Mnohí jeho autori a mnohé autorky písali pod pseudonymom a skratkami, čo len poukazuje na to, ako bolo v tomto období ťažké sa prihlásiť k svojej orientácii či verejne sa zasadzovať za práva tak deklasovanej a ponižovanej skupiny ľudí, akou boli ľudia inej sexuálnej orientácie. Ako oni sami na Hlas reagovali, ako v nich rezonoval, koľkým z nich dal nádej a podporu, koľkí z nich ho čítali potajomky, koľkí z nich vďaka nemu spoznali svoju lásku, koľkí z nich sa práve vďaka nemu rozhodli angažovať, dnes už zistiť nevieme. Nechajme snahy Hlasu hodnotiť jedného z najpovolanejších, zápalistého osvetového pracovníka Imricha Matyáša: „Veru sme boli malý počet, ktorí sme sa takmer výhradne len duševnými zbraňami vedy a humanity v prospech homoerotov exponovali. […] Ten malý počet mužov a žien, ktorí sa predsa postavili do bojovného šíku, čestne obstáli a tým sa zaslúžili o spravodlivosť a pokrok. Im patrí tiež úcta a nehynúca vďaka, o ktorú – ako ich poznám – nestoja.“
Literatúra a zdroje:
Hlas. List pro sexuální reformu, číslo 1, 1936. Dostupný online tu: https://www.queerpamet.cz/soubor/hlas-rocnik-1936
Kamarád. Časopis věnovaný zájmům přátelství uznaným vědou a kulturními státy, číslo 1, 1932. Dostupný online tu: https://www.queerpamet.cz/soubor/kamarad-1932
Matyáš, Imrich: Pohlavný život vo svetle vedy s kritikou určitých §-ov trestného zákona. VI. Diel. Rukopis.
Seidl, Jan: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Brno : Host, 2012.
Lishaugen, Roar; Seidl, Jan: Generace Hlasu. Česká meziválečná homoerotická literatura a její tvůrci. In: Putna, Martin C. a kol.: Homosexualita v dějinách české kultury. Praha : Academia, 2011, s. 209 –280.
Viac o Matyášovi a jeho aktivitách tu: http://matyas.sk/