Autor: Marek Hudec / FOTO: Archív Nomantinels
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Prvý zo štyroch dielov nového komiksu Socializmus s teplou tvárou vychádza v máji. Hoci nadväzuje na divadelnú hru, ponúkne aj pokračovanie.
Premiéru divadelnej hry Socializmus s teplou tvárou v réžii Mariána Amslera zmarila pandémia, tvorcovia z divadla Nomantinels ju preto najprv zverejnili ako video. Napriek tomu zostáva v repertoári už štyri roky, je pravidelne vypredaná a videlo ju približne dvetisíc divákov a diváčok. Autor textu Andrej Kuruc v nej zachytil starosti aj radosti života kvír ľudí počas socializmu – obdobia, o ktorom sme o ich životoch vedeli len veľmi málo.
Hra sleduje mladého geja z vidieka, ktorý prichádza z Očovej do Bratislavy a spoznáva komunitu ľudí žijúcich na okraji spoločnosti. Andreja inšpirovali rozhovory s pamätníkmi a pamätníčkami. „Boli to stretnutia, ktoré vo mne zanechali hlboký rešpekt, často dojatie, ale aj hnev z nespravodlivosti, ktorú v minulosti zažívali,“ vraví Andrej. Mnohé z týchto rozhovorov neskôr zverejnil v časopise QYS a v paneloch výstavy Loading: love.
Hra sa končí, ale príbeh pokračuje v komikse
Hoci sa divadelná hra v blízkej budúcnosti dočká derniéry, jej príbeh bude pokračovať v komiksovej podobe. Štyri diely komiksu vyjdú postupne, pričom prvý z nich uvedú v máji na Bratislavskom knižnom festivale BRAK.
Text hry do komiksového scenára adaptoval opäť Andrej Kuruc: „Príbeh som rozdelil tak, aby sa zachovali hlavné dejové línie. Prvá časť zobrazuje príchod do socialistickej Bratislavy a miesta, kde sa kvír ľudia zvykli stretávať – napríklad zastávky MHD, bistro Kazačok, kaviareň Luxorka či záchody pri Kačacej fontáne,“ vysvetľuje. Druhá časť, ktorá vyjde na jeseň, sa bude venovať Vidiečanovej snahe „vyliečiť sa“ z homosexuality a predsudkom voči LGBTI+ ľuďom v minulosti.
V tretej časti sa hrdinovia a hrdinky ocitnú na bytovej párty – fenoméne, ktorý bol v období socializmu bežný, keďže bohatší gejovia organizovali takéto stretnutia, aby sa mohli cítiť sami sebou. Záverečná, štvrtá časť rozšíri príbeh divadelnej hry o udalosti z 90. rokov.
Osobná skúsenosť autora
Aj keď príbeh vychádza z rozhovorov s pamätníkmi, autor doň vložil aj vlastné skúsenosti. „Vidiečan je do istej miery mojím alter egom. Odráža moje skúsenosti s príchodom do veľkého mesta – určitú naivitu, zvedavosť, vnútorný konflikt, do akej miery sa môžem prejaviť. Do osemnástich som o sebe nikomu nepovedal, že som gej, možno iba jednej kamarátke. Bol som pomerne uzavretý. Až v Bratislave som spoznal ľudí z kvír komunity, ktorí mi ukázali nový svet. Scény na psychiatrii však vychádzajú čisto z rozhovorov s pamätníkmi,“ hovorí Andrej.
Hoci je skúseným dramatikom, písanie komiksového scenára bolo preňho novou výzvou. „Musel som sa naučiť text zhutniť a niektoré pasáže preniesť do obrazu tak, aby boli dynamickejšie a napínavejšie. Fantázie postáv sa v komikse dajú vizualizovať, čo ho robí pestrejším médiom.“
Šedá verzus ružová
Vizuálnu stránku komiksu má na starosti Viliam Slaminka, známy ilustrátor kníh, ako napríklad OFF road, Príbehy o coming-oute a Príbehy o kvír vzťahoch. „Mám rád zjednodušené formy, plošnosť, štruktúru a kontrasty. Vo všeobecnosti ma baví aj retro, čo sa k tomuto komiksu viac než hodí. Rešerše k lokáciám, predmetom, účesom a oblečeniu som robil veľmi podrobne. Som v tomto dosť pedant, pretože napríklad aj hlavná bratislavská stanica prešla mnohými rekonštrukciami. Bolo dôležité overovať, či fotky naozaj pochádzajú z 80. rokov,“ vysvetľuje.
Farebnosť komiksu je minimalistická – prevažne čiernobiela s odtieňmi ružovej. „Skúšal som rôzne varianty, ale k téme socializmu mi od začiatku najviac sedela šedá – nielen preto, že sa tak komiks jednoduchšie kreslí. Nakoniec sme sa dohodli na jednej doplnkovej farbe k šedej a prirodzene mi k nej pasovala ružová. Používa sa najmä pri telovke, kde svetlý, teplý odtieň ružovej vyzerá prirodzene. Priznávam však, že mám jednoducho slabosť pre ružovú. Aj na obálke dominuje poriadna, výrazná magentová.“
Pri tvorbe postáv sa Slaminka inšpiroval hercami a herečkami z hry, ale aj vlastnou predstavivosťou pri čítaní scenára. „Chcel som, aby boli postavy ľahko rozlíšiteľné a každá mala niečo charakteristické. Napríklad Básnik a Vidiečan majú podobné oblečenie, no už len taký detail, ako sú vyhrnuté rukávy či rozopnutá košeľa, vie o ich charaktere veľa prezradiť.“
Aj keď sa priamo neinšpiruje konkrétnymi komiksovými dielami, často sa pri čítaní vracia ku klasikám žánru, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu – napríklad Návrat temného rytiera od Franka Millera. Spomedzi ďalších obľúbených komiksov spomína Megahex pre jeho humor, atmosféru Davida Lyncha v dielach Charlesa Burnsa či reportážne pôsobiaci komiks Sabrina od Nicka Drnasa. Zaujal ho aj Panther od Brechta Evansa, ktorý považuje za znepokojivý, no nádherný.