Autorka: Tony Naprstek / FOTO: Jakub Kováč a archív Alizy Orlan
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2022.
Aliz*a Orlan sa narodila v Prešove a vyrastala na dedinke Jenkovce pod chlapčenským menom. Vyštudovala v Bratislave Vysokú školu výtvarných umení, po štúdiu pracovala tri roky ako učiteľka v Trenčíne. Teraz je zamestnaná ako produkčná asistentka v bratislavskom A4 – priestore pre súčasnú kultúru. Popritom stíha tvoriť vo svojom ateliéri. V plánovanej knihe Medzi modrou a červenou zachytila metaforickú cestu za svojím novým ja abstraktnými kresbami. V Alizinej tvorbe sa odráža jej snaha nájsť samu seba.
Chcelo by som začať tým, aké máš preferované zámená v slovenčine? Ja osobne používam v článkoch ono/jeho, ale keď rozprávam v bežnom živote, tak väčšinou ostanem vlastne len pri ona/jej, lebo je jednoduchšie nevysvetľovať moju nebinárnosť.
S mojimi menami a zámenami je to fluidné, vytvára sa to postupne. Momentálne sa snažím zbaviť mužského rodu. A pomohol mi k tomu aj stredný rod, ktorý bol takou medzicestou, dlho som sa vnímalo ako nebinárne.
V mojom nebinárnom období som objavovala vlastnú feminitu, ktorá bola u mňa vždy silná a niekedy prehlušovala moju maskulinitu, v ktorej som sa nikdy necítila úplne komfortne. Teraz sa postupne dostávam cez stredný rod k ženskému. Rod používam aj podľa toho, kde a v akej súvislosti hovorím. Nie je to vždy také jednoduché.
Samozrejme, aj ja sa niekedy pomýlim a poviem nejaký iný rod, to je ako keď človek dlho premýšľa v jednom a potom začne trebárs uvažovať v inom rode a pomýli sa. Ženský rod hlavne používam pri mojej výtvarnej tvorbe. Často sa stáva, že umenie a moja tvorba predbehnú mňa samu. Približne pred troma rokmi som na mojej výstave v Galérii Národnej banky Slovenska prvýkrát použila ženský rod. Vtedy som s tým nebola úplne vysporiadaná, ale cítila som, že sa nemôžem podpísať chlapčenským menom. Vôbec mi to nedávalo zmysel, ešte som vtedy nerozumela prečo, ale zdalo sa mi to logické, pretože tam boli ďalšie 3 autorky a ja.
Keď mi kurátorka poslala text, tak tam bolo oboje, mužský aj ženský rod. Pripadalo mi to zrazu nevhodné, povedala som: „Nie, dajme to celé v ženskom rode.“ Chcela som byť prezentovaná ako Aliza. To boli moje prvé kroky, prvý kontakt Alizy so spoločnosťou. To bolo približne pred dvoma rokmi.
Ženskosť pre teba teda nie je taká nová vec. Je nové to, že si dovolíš prejaviť ju navonok?
Je to nové, ale keď sa spätne dívam na svoju tvorbou, zdá sa mi, že bola vždy veľmi feministická. Vždy som bola inšpirovaná ženskými autorkami a témami, ktoré riešili. Ženskosť som cítila vždy, je mi komfortná natoľko, aby som použila ženské meno a ženský rod.
Aké sú reakcie zo strany okolia? Rozdeľme to na dva okruhy, na rodinu a kamarátov a na profesijný život. Čiže sú ľudia, ktorí poznajú primárne tvoju tvorbu, a ľudia, ktorí poznajú primárne tvoj každodenný život. Aké boli reakcie, keď si došla so ženskými zámenami?
Keďže to vzniklo cez moju výtvarnú tvorbu, bolo to prijaté. V umeleckom svete som sa nestretla s tým, že by to bol problém. Ľudia neboli prekvapení, dávalo im to zmysel. Ja som vždy používala make-up, maľovala sa, nosilo som nejaké to ženské oblečenie.
Keďže ja sa už dlhšie považujem za nebinárnu bytosť, tak to podľa mňa dávalo aj môjmu okoliu zmysel. Ja som nikdy nebola nejaká maskulínna – teda boli aj nejaké snahy byť, skúsiť byť, zapasovať sa do tejto spoločnosti, ale aj tak mi to spôsobovalo úzkosť a zlé psychické stavy. Podarilo sa mi preniesť cez binaritu. Ľudí to nakoniec potom až tak nešokovalo.
To je podľa mňa unikátny pocit, keď človek vlastne žije autenticky a potom zistí, že na ten jav existuje výraz.
Áno. Tvoje okolie len prikývne, že áno, toto dáva zmysel, naučili sme sa nové slovo a ideme ďalej. Človek sa proste naozaj vyjadruje autenticky a dáva najavo svoje vnútro.
Koncept nebinárnosti (v našom prípade) existuje aj bez toho, aby sme vedeli, že má slovo. Je to potvrdenie toho, že to nie je trend. Ako si sama spomínala, v tvojej tvorbe to bolo vidno už predtým. V aktuálnom projekte Medzi modrou a červenou si sa vyhrala s dualitou dvoch farieb bežne asociovaných s mužskosťou a ženskosťou. Je to tak, že ružová v tvojej tvorbe nemusí nutne znamenať ženskú stránku?
Ružovú používam. V našej spoločnosti je skutočne chápaná ako feminínna farba. Ja si však nemyslím, že ružová farba je feminínna sama osebe. Možno v iných kultúrach a v inej dobe mala úplne inú symboliku, ako má teraz.
Preto aj šijem s ružovými utierkami, lebo sú to proste kuchynské utierky na utieranie. A majú krásne farby. A sú hlavne v kontexte dnešnej doby určené pre ženy. K tomu sú ešte aj ružové, tak veľmi feminínne, že som si to spojilo do celku.
V diele s názvom Matka Príroda sa pridali aj žltá alebo fialová. Tieto farby sú aj na nebinárnej vlajke. Je to náhoda?
Takto sa vlastne poskladal celý obraz. Spomenuté dielo je jedno z mojich prvých veľkorozmerných kresieb, kde som sa už po rokoch odvážila prísť s farbami na plátno a podľa mňa to súviselo skôr s rodovou eufóriou, chcela som sa tešiť z farieb. Dlhé roky som sa ich pritom bála používať.
Mala som dlhé, čierne, konceptuálne obdobie, kde som samu seba zakódovala do nejakých veľmi konceptuálnych kódov. V poslednom období vyťahujem viac farieb, súvisí to s pocitom, že si život a prírodu môžem užívať.
Môžem to dať zo seba von, čiže to nesúvisí úplne so žltou, ale je to skôr o rodovej eufórii.
Chcem sa spýtať na ten prechod z čierno-bielej tvorby do farebnej eufórie. Najprv bolo tvoje vnímanie sveta čierno-biele, binárne, a j postoj voči samej sebe. Tvoja tvorba odrážala tvoje vnútorné ja a čierno-biela tvorba mi evokuje, ako by si sa ešte hľadala.
Moja tvorba je odrazom mojej reality, ktorú žijem, v ktorej sa vyvíjam. Čierno-biely svet súvisel možno s ohľadom na vysokú školu, kde bola moja tvorba veľmi odosobnená a veľmi kódovaná. Mám jeden cyklus, kde som si vytvorila vlastné písmo ako symbol mojej osobnej modlitby s niekým a symbolom toho bola anténa, ktorej som dala alfabetický význam.
Keď sa spätne pozriem, tak to bolo kódovacie obdobie, v ktorom som sa snažila odosobniť sa, skryť sa. Pôsobilo to stroho, geometricky. Keď to dám teraz do protipólu s mojou súčasnou tvorbou, ktorá je veľmi organické, farebné, určite sa v ňom odráža moje bytie, moje pochody a moja momentálna realita.
Bol nejaký impulz v živote, ktorý ťa „nakopol“ smerom k nebinárnosti? Bol tam aj ďalší spúšťač smerom ku feminite?
Ešte som tomu veľmi nerozumela, ale napríklad na vysokej škole v prvom ročníku som si ušila na kurze textilu prsia. Teraz viem prečo, ale vtedy, v minulosti, ako devätnásťročná som nechápala, čo robím a prečo to robím. Boli obdobia, ktoré boli veľmi feminínne, ale vtedy sa o tom málo hovorilo.
Absolútne som nevedela, čo sa deje. Keď si to spätne porovnám, bolo to veľmi temné obdobie. Veľa si z neho nepamätám. Ani sa nesnažím si na moju minulosť spomenúť. Načo? Ideme ďalej, minulosť je minulosť, často bolestivá, čiže sa k nej nechcem vracať.
Často boli obdobia, keď som si nakupovala veľa ženského oblečenia, potom som sa zľakla, tak som všetko vyhodila. Išla som zase do chlapčenského ja, ktoré mi absolútne nepasovalo. Po pár rokoch, keď som sa zase cítila dobre, povedala si, že dnes mám chuť na šaty. Vieš, dám si niečo pekné na seba, v čom sa cítim dobre, a potom som sa zľakla vlastnej feminity. Bola som hore, ale aj som úplne spadla a ja už nechcem spadnúť. Proste ideme ďalej.
Čiže pre mňa to je skôr taký príliv a odliv, fluidný, u mňa to nie je úplne jednosmerné.
Spomínala si príliv a odliv, je to pohyb. Ľudia naopak majú predsudky voči iným. Majú celú sériu predsudkov, ktoré použijú u transrodových ľudí, miesto toho, aby chápali, že každý sme iní. Svet používa stereotypy, škatuľky na zjednodušenie. Hľadáš cez vlastnú tvorbu nejaké spôsoby, ako prebúrať škatuľky a spraviť si príjazdovú cestu medzi nimi?
Snažím sa objaviť svoju identitu a tak sa cítiť najlepšie, nerozlišujem v sebe medzi inými škatuľkami. Ja neviem, čo znamená byť ženou, ani čo znamená byť mužom. To je metafyzika, nikto nevie, čo to znamená. Chcem sa naučiť a spoznávať samu seba, ako najlepšie viem. Moja identita, to nie je len performancia. Možno oblečenie je performancia, ale moja identita nie je. Len moja chlapčenská časť, to bola veľká performancia. Teraz sa už necítim ako v divadle, je mi dobre. Nechcem sa zamýšľať, ako by som sa mala správať a ako nemala – ani neviem, na základe čoho.
Ja sa hlavne chcem cítiť sama dobre vo svojej koži, lebo predtým to bolo ťažké. Naposledy som sa dostala do ťažkosti, slepých uličiek, že čo to všetko znamená – byť ženou. Dlhé obdobie som bola nebinárne a vyhovovalo mi to aj v rámci toho, že bojujem proti binárnym predsudkom. Áno, bojujem s tým v rámci mojej tvorby, ale aj v rámci mojej osobnosti.
Moja identita, to nie je len performancia. Možno oblečenie je performancia, ale moja identita nie je. Len moja chlapčenská časť, to bola veľká performancia. Teraz sa už necítim ako v divadle, je mi dobre. Nechcem sa zamýšľať, ako by som sa mala správať a ako nemala – ani neviem, na základe čoho.
