Autorka: Dominika Chrastová / Foto: Jakub Kováč
Práve čítate letné číslo magazínu QYS s témou Pride. Namiesto toho, aby sme v dúhovom sprievode oslavovali aspoň nepatrný posun v právach LGBTI+ osôb, opäť sa môžeme pristaviť akurát pri bizarných návrhoch, ktoré v poslednom období zazneli v parlamente.
Na jednej strane slovenskí politici v súvislosti s vojnou na Ukrajine zdôrazňujú, aké je dôležité vyznávať demokratické hodnoty. Lenže na druhej strane zároveň hovoria o regulácii pozývania hostí do politických diskusií a zákaze vyvesovať dúhové vlajky na budovách štátnych inštitúcií, teda o krokoch, ktoré by v istom zmysle viedli k obmedzovaniu slobody prejavu.
O nič lepšie nevyznieva ani dočasné dodanie nádeje transrodovým osobám. V apríli minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský schválil nové odborné usmernenie, ktoré zjednocovalo spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti transrodovým osobám. Hoci nebolo dokonalé, išlo o výrazný posun od predchádzajúceho odporúčania spred štyridsiatich rokov, ktoré už stratilo právnu záväznosť. Avšak po medializácii nasledovalo okamžité rozhorčenie najmä zo strany političiek a politikov pravidelne hlasujúcich za sprísnenie interrupcií na Slovensku a ministerstvo zdravotníctva platnosť usmernenia pozastavilo. Spomedzi pestrých vyjadrení vyberáme aspoň výrok poslanca Milana Kuriaka pre SME, ktorý trefne opisuje prístup štátu k menšinám: „Niežeby sme chceli niekoho diskriminovať, ale niektoré veci musia mať svoje hranice aj pri tolerancii.“
Týchto „hraníc tolerancie“ sa dotkla aj májová epizóda relácie Silná zostava. V nej bývalý štátny tajomník ministerstva zdravotníctva Peter Stachura spomenul azda všetky bizarné argumenty (vrátane spoločných toaliet a spŕch), ktoré dodnes brzdia zlepšenie kvality života transrodových ľudí na Slovensku. Ale skvele mu kontrovala Alena Srnčíková (matka transrodovej ženy): kto sa dnes, najmä z odbornej majority, pozerá na pocity a práva tejto menšiny?
Zamyslieť sa však treba aj nad tým, aké má heterosexuálna cisrodová väčšina povedomie o neheterosexuálnych a transrodových ľuďoch. Vďaka osobným známostiam, článkom v médiách či reprezentácii v seriáloch si už snáď aspoň každý druhý človek na Slovensku dokáže spojiť, že rovnakopohlavné páry požadujú registrované partnerstvo napríklad preto, aby sa mohli informovať o stave svojej polovičky, keby sa ocitla v nemocnici.
O transrodových osobách sa tu však spoločenská diskusia nikdy poriadne nezačala a pre ich nižší počet sa s nimi dostávame do kontaktu menej. A tak vymenovať postup tranzície od A po Z možno nedokážu ani len členky a členovia queer komunity, nieto ešte majorita.
Práve preto treba oveľa častejšie, oveľa detailnejšie a naďalej trpezlivo (podobne ako Zara Kromková v spomínanej Silnej zostave) vysvetľovať, čo to znamená byť transrodovým človekom. Týmto spôsobom snáď napokon zmietneme zo stola prinajmenšom argument, že po úprave legislatívy by si ľudia chceli meniť pohlavie z rozmaru alebo len dočasne.
Dúfajme teda, že spomínané usmernenie minister zdravotníctva čoskoro opäť uvedie do platnosti. Pretože v silnej demokracii by sa mal štát vedieť postarať aj o tie najslabšie či najmenej početné skupiny obyvateľstva.