Autorka textu: Nina Pániková / Ilustračná fotografia: fb.com/identoba
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2017.
Gruzínsko, jeden z tzv. „kaukazských tigrov“, je krajinou ospevovanou nielen kvôli svojim mnohým prírodným krásam, pohostinnému obyvateľstvu, ale aj pro-aktívnemu postoju voči európskej integrácii.
Gruzínsky „integračný apetít“ a túžba (opäť) patriť do Európy dala krajine do vienka aj antidiskriminačný zákon, za ktorý by sa žiadny z členov EÚ nemusel hanbiť. Gruzínsky antidiskriminačný zákon vstúpil do platnosti v máji 2014 a obsahuje také výdobytky, ako „zákaz diskriminácie z dôvodu sexuálnej orientácie a rodovej identity“.
Problémom ostáva „len“ implementácia, a tá môže byť fundamentálnou výzvou vzhľadom aj na pretrvávajúce problémy v súdnictve. Podľa „dúhovej mapy Európy“ od ILGA Europe, si Gruzínsko za ostatné obdobie percentuálne polepšilo vďaka prijatej legislatíve na ochranu práv LGBTQ osôb. Okrem antidiskriminačného zákona v roku 2012 novelizovalo Trestný zákon a zaradilo spáchanie trestného činu z nenávisti voči osobe na základne sexuálnej orientácie a rodovej identity medzi priťažujúce okolnosti.
Takisto v Zákonníku práce bola diskriminácia na pracovisku z dôvodu sexuálnej orientácie postavená mimo zákon. Cez gruzínske ružové okuliare súčasného právneho rámca ochrany LGBTQ osôb sa zdá takmer nerealisticky fakt, že tu dekriminalizovali „homosexuálne správanie medzi dvoma mužmi po ich vzájomnom súhlase“ len nedávno, a to v roku 2000.
Dnes teda aj v prípade, že sa LGBTQ osoba stane obeťou diskriminácie, zločinu z nenávisti alebo iného nezákonného konania, dotyčná a dotyčný je riadne chránený zákonom a má prístup k spravodlivému procesu prostredníctvom súdu, ale aj národného antidiskriminačného orgánu Ombudsmana. Háčik je „len“ v tom, že gruzínske súdy nutne potrebujú reformu a sudcovia dodatočný tréning.
Okrem toho Ombudsman nedisponuje právomocou zastupovať obete diskriminácie a riešiť prípady mimosúdnou alebo súdnou cestou. Môže len zverejňovať odporúčania adresované štátnym orgánom, ktoré sú zodpovedné v danej veci. Len nedávno v júny kancelária Ombudsmana po prvýkrát od vstupu antidiskriminačného zákona do platnosti, adresovala odporúčanie štátnym orgánom, v prípade diskriminácie dvoch transrodových osôb v oblasti tovarov a služieb, kedy im vodič tbiliskej taxislužby odmietol poskytnúť jazdu.
Podľa výskumov a slov odborníkov a odborníčok gruzínskej občianskej spoločnosti, väčšina Gruzíncov stále verí, že patriť do skupiny LGBTQ znamená trpieť duševnou chorobou. Otázka adopcie detí pre páry rovnakého pohlavia sa automaticky spája s presvedčením, že takéto rodiny prispievajú k výchove len ďalších LGBTQ-osôb.
Aktérmi, ktorých časť populácie viní zo „šírenia LGBTQ propagandy“ sú EÚ a NATO. Ostatné medzinárodné organizácie ako OSN sú takisto súčasťou západnej mašinérie, ktorá napomáha rozmáhaniu sa nebezpečných liberálnych hodnôt, ktoré sú cudzie tradičným rodinným hodnotám gruzínskej spoločnosti. Aj vzhľadom na tieto názory takmer žiadni príslušníci gruzínskej LGBTQ komunity sa k svojej orientácii a identite otvorene nehlásia. Situácia je samozrejme lepšia v Tbilisi, v hlavnom meste, kde je možné z času na čas zazrieť aj páry rovnakého pohlavia.
Kluby tu hrajú kľúčovú úlohu v poskytovaní otvoreného a bezpečného priestoru pre LGBTQ osoby. Ak sa teda ocitnete vo vibrujúcom gruzínskom hlavnom meste, navštívte Bassiani (gruzínsky Berghain), ktorý organizuje sériu podujatí „Queer nights“ alebo Success Bar, Cafe Gallery a Home Gallery.
Podľa výskumu organizácie Women´s Initiave Support Group (WISG) z roku 2012, 83,93% LGBTQ respondentov a respondentiek zažilo nejakú formu psychologického násilia a 73,13% respondentov a respondentiek odpovedalo, že psychologické násilie zažili viac ako tri razy v živote. Oveľa viac alarmujúci bol výsledok, že až 32% LGBTQ osôb zažilo istú formu fyzického násilia.
Čísla sú ešte vyššie v prípade transrodových osôb. Faktom je, že len niektoré z prípadov násilia sú riadne nahlásené polícii. Ak aj LGBTQ-jednotlivec násilie polícii nahlási, tá neuskutoční dôsledné vyšetrovanie a po čase prípad šarmantne „zametie pod koberec“. LETO17 4 5 Extrémnym príkladom (ne)konania polície boli dva prípady násilného usmrtenia dvoch transordových osôb.
V prvom prípade išlo o trans ženu, ktorá bola napadnutá útočníkom na autobusovej zástavke v Tbilisi a po niekoľkých týždňoch v kóme zomrela. V prípade druhej trans ženy polícia prípad vyšetruje ako samovraždu, napriek kritike mnohých mimovládnych organizácií a dôkazom, ktoré nasvedčujú, že dotyčná bola zavraždená.
Pravdepodobne najzjavnejším prípadom skupinového násilia nasmerovaného voči príslušníkom LGBTQ komunity a ich sympatizantom v Gruzínsku bol útok voči dvom desiatkam aktivistov a aktivistiek oslavujúcich Medzinárodný deň proti homofóbii (IDAHOT) 17. mája 2013. Rozbúrený dav tisícov protestujúcich voči aktivistom pochodoval cez Tbilisi, keď sa v jednom momente niektorí z nich rozutekali a zaútočili stoličkami, krížmi a hádzali kamene na aktivistov a aktivistky.
Polícia situáciu nezvládla a pri útoku došlo ku niekoľkým vážnejším zraneniam. Súd rozhodol o kompenzácii pre zranené osoby až štyri roky po útoku. Nasledujúce roky sa Pride alebo akékoľvek podujatie v Tbilisi pri príležitosti IDAHOT dňa nekonal.
Namiesto toho sa každoročne v uliciach hlavného mesta sústreďujú prívrženci a prívrženkyne pravoslávnej cirkvi a 17. mája si spoločne na hlavnom bulvári mesta pripomínajú deň „čistoty rodiny“. Bolo tomu tak aj v roku 2017.
Avšak tento rok sa LGBTQ komunite podarilo prelomiť ticho po tragédii spred štyroch rokov a vláda povolila organizáciu malej demonštrácie o desiatej hodine ráno v deň IDAHOT. Na participáciu na demonštrácii bola potrebná registrácia a aktivisti boli vyzdvihnutí na neznámom mieste a zavezení pred jednu z budov vlády, kde sa im podarilo uskutočniť slobodu zhromažďovania a združovania pod dohľadom polície a uzavretých okolitých ulíc.
Účastníci, účastníčky a LGBTQ organizácie v Gruzínsku to však nepovažujú za víťazstvo, ale len za krok vpred a zároveň sa snažia spravodlivosti domáhať aj súdnou cestou a pripravujú podnet pre Európsky súd pre ľudské práva. Je už asi zvykom, že v krajinách post-sovietskeho priestoru, východnej a strednej Európy je v súčasnej dobe apetít po novej ale tradičnejšej definícii manželstva. Najlepšie na ústavnej úrovni.
Tento trend sa nevyhol ani Gruzínsku. Celá debata siaha do roku 2011, kedy – vtedy ešte parlamentnéKresťansko-demokratické hnutie prvýkrát navrhovalo zákonom zamedziť manželstvo medzi pármi rovnakého pohlavia. K zintenzívneniu diskusie a ďalšej polarizácii došlo v roku 2014, potom ako sa v parlamente diskutovalo o antidiskriminačnom zákone.
V tom čase sa najmä záujmovým skupinám a NGO sústredených okolo štátnej pravoslávnej cirkvi znepáčila možnosť, že osoby LGBTQ mali zrazu podľa zákona rovnaké práva ako ostatní.
Témy sa takisto chytila vtedy vládna strana Gruzínsky sen, ktorá mala novú definícia manželstva v ústave po línii „manželstvo je zväzok medzi ženou a mužom za účelom založenia rodiny, a musí sa zakladať na rovnosti práv manželky a manžela“ ako hlavný sľub v predvolebnej kampani v roku 2016.
Gruzínsky Sen je v súčasnosti vládnou stranou a návrh zmeny ústavy bude pravdepodobne schválený v septembri tohto roku. Tolerancia a rešpekt spoločnosti voči LGBTQ osobám sa nedá legislatívou nariadiť, no je výsledkom šírenia kultúry ľudských práv a rovnosti, ktorá neprichádza cez noc. Pravdou je však, že a priori negatívny vývoj týkajúci sa oklieštenia práva na manželstvo v gruzínskej ústave zjednotil LGBTQ komunitu a ostatné ľudskoprávne mimovládne organizácie.
Potom, ako sa ich reprezentanti spoznali lepšie, môžu lepšie koordinovať svoje aktivity v teréne, tam kde je ich najviac treba, v regiónoch a na vidieku Gruzínska a pomáhať obetiam násilia a meniť verejnú mienku. Gruzínsko nie je dúhové a úprimne ani v dohľadnej dobe nebude, prioritou zostáva však zredukovať prípady násilných napadnutí zameraných na LGBTQ osoby a až potom sa môžeme opäť vrátiť k otázke zväzkov rovnakého pohlavia.
Gruzínsko
je štát vo východnej Európe. Je to bývalá republika ZSSR a hraničí s Ruskom, Tureckom, Arménskom, a Azerbajdžanom. Gruzínsko je členom Rady Európy, OBSE, a Eurocontrol.
Krajina momentálne žiada o členstvo v Európskej únii aj NATO. Náboženstvo tvorí z 81% gruzínske pravoslávne náboženstvo, ďalej tu pôsobí arménska cirkev, islam a ruská pravoslávna cirkev. Veľká časť Gruzíncov emigrovala a žije v zahraničí.
Separatistické oblasti Abcházska a Južného Osetska, kontrolované čiastočne Ruskou armádou čiastočne miestnymi polovojenskými jednotkami, sa stali rajom pre organizovaný zločin. Zdroj: Wikipedia