Autor a autorky: Dominika Chrastová (úvod), Kristína Aschenbrennerová, Róber Šveda / Foto: Outnow.ch
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2018
Film je jedným z najlepších prostriedkov, ako priblížiť heterosexuálom život LGBTI osôb a zároveň ukázať ľuďom, ktorí sa vyrovnávajú so svojou sexualitou a rodovou identitou, že v tom nie sú sami. Aj preto vznikol minulý rok projekt Queer film a kontext, ktorý divákom približuje historické vnímanie LGBTI postáv na plátne.
Projekt prebiehal v kine Lumière od 4. do 30. decembra 2017. Program bol pestrý, tvorili ho filmy Zakázané plátno Ameriky, Kňaz, Svadobná hostina, Queerama, 120 tepov za minútu, Hana a jej bratia, Moja nádherná práčovňa, Philadelphia a Moje súkromné Idaho.
Snímkami zaradenými do tohto cyklu, ktorý mal aj edukatívny charakter, sa podarilo poukázať, ako sa menilo nielen zobrazovanie príslušníkov LGBTI menšiny vo filmovej produkcii a v médiách, ale aj spoločenské postoje k nim. Cieľom projektu bolo aj bojovať proti homofóbnym a xenofóbnym názorom a poskytnúť LGBTI komunite a jednotlivcom priestor na sebapoznávanie.
Viacerí filmoví teoretici, publicisti a historici, ktorí pripravili k uvedeným filmom lektorské úvody, napísali o vybraných snímkach aj odborné texty, v ktorých bližšie objasňujú význam týchto filmov v kontexte queer, svetovej či národnej kinematografie. V tomto čísle vám prinášame dva z nich.
Gus Van Sant: Moje súkromné Idaho
Text: Róbert Šveda (filmový a televízny režisér, pedagóg na VŠMU)
Keď som nedávno preberal s jedným študentom Ateliéru filmovej a televíznej réžie FTF VŠMU žánrové rozdelenie filmov s gej tematikou do jeho teoretickej bakalárskej práce, začal som sa vážnejšie zamýšľať nad jedným filmom, ktorý sa zvláštne vymykal zo všetkých schém a na ktorom som sám prežil svoj coming-out. Niežeby som rodičom a známym tvrdil, že protagonista filmu som ja (aj keď už „priznaný“ som ho všemožne odporúčal kamarátom a pozeral s nimi), ale poukazoval som na to, že práve idealizmus hlavného hrdinu mi poskytol to, čo možno poskytol sto rokov predtým Dostojevského Idiot (knieža Myškin) našim predkom. Išlo o Moje súkromné Idaho amerického nezávislého režiséra Gusa Van Santa.
Moje súkromné Idaho je zvláštne neagresívny film, ktorý útočí čistotou hlavného predstaviteľa Mika na všetkých divákov. Aj keď zobrazuje život „padlých anjelov“, „vyvrheľov spoločnosti“, Mike je medzi nimi výnimkou. Gus Van Sant práve postavou Mika tak trochu nadväzuje na svoj debut Mala Noche (1985), ktorý mu v čase svojho vzniku vyslúžil ako scenáristovi a režisérovi istú pozornosť na poli nezávislého filmu. Čiernobiely debut rozpráva podobne ako Moje súkromné Idaho o zvláštnej „láske neláskavej“ medzi gejom a jeho hetero priateľom. V každom z týchto dvoch filmov sa tieto dve „rozdielne“ bytosti dostávajú k sebe z inej príčiny. V Mojom súkromnom Idahu Mike i jeho priateľ Scott šliapu chodník a len spoločná existencia, možno istá výlučnosť, „aristokratickosť“ Scotta, zapríčiní Mikovo vzplanutie k nemu. Tam, kde Rob Rainer vo filme Keď Harry stretol Sally rieši premisu, že „muž a žena nemôžu byť priatelia, lebo sa medzi nich vždy dostane sex“, rieši Van Sant niečo podobné. Ale idealistickejšie. Aj keď mnohé v tomto filme je komické a odľahčuje celkovo krutý Mikov osud, to, čo sa dostáva medzi hetero a geja, nie je fyzický gag, sex, ale – láska.
Mikov svet nie je telesný. O ten dávno prišiel ako o domov, ktorý mal. Jeho fyzično je
paralyzované chorobou, ktorou je postihnutý. Narkolepsia je chorobná spavosť, pri ktorej dochádza k náhlej zmene vedomia a spiaci človek nereaguje na zmeny vo svojom okolí. Takmer ako už spomínaný knieža Myškin je aj Mike postihnutý niečím, vďaka čomu sa stáva ľudskejším. Všetko navôkol je preňho vždy záhadou – akoby stále niečo prespal, stále mu niečo unikalo. Zachováva si dieťa v sebe. Dozrieva inak ako jeho rovesníci. Nie je to klasický prostitút ako ostatní chalani, nechce sa prespať k sláve ani k lepšiemu životu. Proste len akosi nemá na výber. „Spanie“ je jeho život. Sám či s niekým, pri vedomí či mimo neho.
Bolo by fajn povedať, že Gus Van Sant sa pre tento film rozhodol z pohnútky stvoriť takú peknú postavu, ako je Mike, ale asi to tak nebolo. Podnet naň vraj vzišiel z filmu Orsona Wellesa Campanadas a medianoche, ktorý sa u nás uvádzal ako Falstaff. Wellesa fascinovala postava odpadlíka Falstaffa zo Shakespearových hier. Obézny a zhýralý voľnomyšlienkar bol pre Wellesa stelesnením jeho samého a zaoberal sa ním už od študentských rokov. A práve tento film fascinoval Van Santa natoľko, že sa rozhodol stvoriť snímku, v ktorej bude kostru príbehu tvoriť práve falstaffovská časť hry Henrich IV. (1. a 2. dejstvo) s prídavkom monológu z Henricha V. A tak Van Sant stvoril Scotta, syna bohatého podnikateľa, až mafiána, ktorému sa vlastný syn vytrhol z rúk a prijal za svoj domov nový „skazený svet padlých anjelov“, kde je jeho novým otcom Bob, novodobý Falstaff, ktorý v squate ochraňuje pod svojimi krídlami mladých prostitútov, narkomanov a zlodejíčkov a stará sa o nich. Sám Bob má na Scotta erotickú slabosť, ale ten ho využíva len na boj proti otcovi.
Gus Van Sant vytvára zo Shakespearových hier nový svet, cituje ich, používa jeho slová, využíva ich motívy a hrá sa s nimi. Veď je súčasťou novej, postmodernej vlny filmárov, ako sú Atom Egoyan, bratia Coenovci, Steven Soderbergh, Jim Jarmusch alebo aj starší David Lynch. Zlé jazyky tvrdia, že ak by sa z Van Santovho filmu vystrihli všetky použité motívy zo Shakespearových hier, zostal by číry príbeh hľadania „objatia“ v dĺžke sedemdesiat minút. Iné zlé jazyky poznamenávajú, že Shakespearom fascinovaný Van Sant našťastie nezničil všetko, čo bolo v jeho filme autentické a aj novátorské, hlavne postavu Mika, keďže shakespearovská linka patrí len Scottovi. Dnes skutočne viac oceňujeme práve tú, nazvime ju romantickú linku vzťahu medzi Mikom a Scottom. Možno práve vďaka nej sa pre tento film nadchol aj sám River Phoenix a využil možnosť zahrať si zblúdeného kovboja.
Práve kovboj je pre Gusa Van Santa symbolom americkej hetero či „slušnej“ heroickosti. Naoko slušnej, lebo vo všetkých svojich filmoch z tohto obdobia tento ideálny charakter rozkladá (Drugstore Cowboys, Even Cowgirls Get the Blues). Podobne to robili aj iní gej tvorcovia: John Schlesinger, Andy Warhol… Jeden z úvodných záberov je práve na reklamný pútač v tvare kovboja – slušnosť ako marketing. Ale kdesi pod touto slušnosťou je tá pravá americká dráma, to dieťa pochované pod podlahou, ten rodinný hriech, ktorý musí ostať skrytý, aby rodina ostala bez poškvrny.
Dedičný hriech je americkej estetike daný už veky. Možno z viny za mnohé príkoria, čo sa diali, od osídľovania kontinentu až po otrokársku minulosť, aj tu skrýva Mikova rodina jedno veľké tajomstvo, pred ktorým matka sama uniká. Mikovi ostávajú len sny a spomienky na minulosť, predstavy o ceste, rodine… A toto je najsilnejšia časť Môjho súkromného Idaha. Nie je ňou použitý Shakespeare, ale Mikov vnútorný svet, postavený na útržkoch možnej reality. Tú zobrazuje Van Sant tak ako v predchádzajúcich filmoch využitím amatérskych S8 mm filmov či obrazovou skladbou metaforických záberov – trieštiaceho sa domu, plynutia času. V Mikovom živote sú čas a priestor relatívne. Dostávajú sa na inú úroveň, nie sú podstatné. Cesta, ktorú si nepamätá a o ktorej nevie, ako dlho na nej je, je cesta každého z nás za láskou, či už partnerskou, alebo rodinnou. Z detstva nám ostanú spomienky, roztrhané, nesúvislé, asi také, ako má aj Mike. Vnímame, čím sme prešli, ale celú cestu si nepamätáme.
Keď som nakrúcal svoj prvý amatérsky film Zátišie, pustil som vtedy ešte mladým hercom z košického konzervatória Jankovi Jackuliakovi a Jurajovi Zetyákovi film Moje súkromné Idaho. Nahraný na VHS kazete, bez dabingu. Aby pochopili… Aby pochopili, aké to je, keď niekto miluje niekoho. Sú filmy, na ktoré zabudneme; síce sme ich videli, ale zrazu nie sú v našej pamäti. Moje súkromné Idaho pre mňa – a myslím si, že nielen pre mňa – v čase svojho vzniku aj neskôr znamenalo niečo, čo asi žiaden film nikdy predtým ani nikdy potom. Gus Van Sant natočil jeden z mála klenotov spomedzi filmov s gej tematikou. Film, ktorý nežobroní o uznanie (aj keď režisér tam bol preň ochotný narvať Shakespeara) a v ktorom vytvoril ako scenárista a režisér jednu z najkrajších gej postáv v dejinách filmu.
Ang Lee: Svadobná hostina
Text: Kristína Aschenbrennerová (dramaturgička cyklu Taiwanská sezóna, pracuje v Slovenskom filmovom ústave)
Hoci Taiwan (Čínska republika) nie je členským štátom OSN a z hľadiska medzinárodného práva uznáva existenciu suverénnej Čínskej republiky ani nie 20 krajín sveta, patrí medzi krajiny s najprogresívnejšími štandardmi pre život LGBTI ľudí. Vo všeobecnosti možno povedať, že taiwanská spoločnosť nepovažuje neheterosexuálnu orientáciu či nebinárnu rodovosť za problematickú.
Téma LGBTI má zastúpenie aj v populárnej kultúre. Platí to ako pre knihy (a komiksy), tak aj pre televíziu a film. Spomeňme spisovateľku Qiu Miaojin a jej Notes of a Crocodile, Letters from Montmartre a Last Words from Montmartre alebo román Crystal Boys (Pai Hsien-yung, 1983; doslovný preklad z čínštiny by bol „Synovia hriechu“ alebo „Hriešni synovia“), podľa ktorého vznikol film Outcasts (r. Kan Ping Yu, 1986) i obľúbená rovnomenná televízna miniséria (2003). Hoci režisér Tsai Ming Liang pôvodne odmietal pre svoje filmy nálepku „LGBT“, jeho tvorba je plná nebinárnych postáv (napr. Zbohom, Dračia brána, 2003; Chuť melónov, 2005; Nechcem spať sám, 2006), pričom štýlovo prechádza od priam až meditatívneho civilizmu ku campu. Jeho posledné filmy sú výrazne ovplyvnené zen-budhizmom. Za pozornosť rozhodne stojí aj dokumentárna i hraná tvorba režisérky Zero Chou. Jej azda najznámejším filmom sú Spider Lilies (2007), ocenené Medvedíkom Teddym na Berlinale 2007.
Ang Lee, ktorý má na konte veľmi úspešný a zároveň kontroverzný príbeh nenaplnenej lásky Skrotená hora (2005), nepatrí medzi režisérov venujúcich sa téme queer vzťahov, ale téme vzťahov všeobecne, s výrazne prítomnou líniou popieraných emócií a potláčanej sexuality (Elinor vo filme Rozum a cit, Wong Chia Chi v snímke Túžba, opatrnosť, Ennis a Jack v Skrotenej hore). Svadobná hostina (1993) je jeho druhým celovečerným filmom a nachádzame v nej niekoľko autobiografických prvkov. Protagonista Wai Tung pochádza rovnako ako Ang Lee z rodiny kontinentálnych Číňanov a jeho otec bol vojak. Rodičia oboch, režiséra i jeho fiktívneho hrdinu, odišli po prevrate na Taiwan a oni „aktuálne“ žijú v Spojených štátoch, v New Yorku.
Wai Tung je gej a už päť rokov žije so Simonom. Samozrejme, jeho tradične založení rodičia, ktorí stále žijú na Taiwane, nič netušia. Túžia však po vnúčati, a tak sa bez ohľadu na vzdialenosť snažia nájsť Wai Tungovi vhodnú partnerku. Prostredníctvom zoznamovacích agentúr sa usilujú naplniť viac než nerealistické predstavy svojho syna o ideálnej manželke. Do zabehnutého rituálu utajenia a odmietania mladých dám vstupuje Wei Wei, mladá maliarka zo Šanghaja, ktorá si od Wai Tunga prenajíma loft. Je single, nevie si udržať prácu a jej povolenie na pobyt čoskoro vyprší. A je do Wai Tunga tak trochu zamilovaná. Manžel s americkým občianstvom by bol ideálnym riešením, ktoré by ju zachránilo pred návratom do Číny. A tak Simon príde so skvelým nápadom: Wai Tung a Wei Wei by sa mali vziať. Wei Wei by to uľahčilo cestu k zelenej karte a Wai Tung by umlčal rodičov. Veci sa im však totálne vymknú z rúk, rodičia sa nevedia zmieriť s prostou svadbou na radnici. Séria šťastných a nešťastných náhod vedie nielen k svadbe (čínskych) snov, ale aj k predĺženiu pobytu rodičov v improvizovanej mladomanželskej domácnosti (spolu so Simonom). Jedno s druhým a tretím úplne demoluje zamýšľanú eleganciu „dokonalého“ riešenia.
Svadobná hostina ako komédia stojí na interakciách ľudí s rôznymi hodnotovými rebríčkami, rôznym chápaním tradície a povinnosti voči rodine. Istým spôsobom tak pripomína Klietku bláznov (r. Édouard Molinaro, 1978), resp. jej remake Vtáčia klietka (r. Mike Nichols, 1996), kde sa snúbenci snažia pred ultrakonzervatívnymi rodičmi nevesty utajiť, že ženíchovi rodičia sú vlastne otecko a otecko. Samostatným zdrojom humoru je samotná čínska kultúra a jej koncept zachovania si tváre – svadba musí byť kvôli inej rodine a priateľom. Patrí k tomu primerané množstvo jedla, ktoré by zasýtilo aj štvornásobok počtu prítomných, pripíjanie až do nemoty, dodržiavanie povinností hosťa a hostiteľa a podobne. Ako scenárista je Lee veľmi pozorný a popri drobnokresbe čínskych osobitostí reflektuje schematickosť systému vybavovania žiadostí o zelenú kartu, keď v rozhovore s rodičmi aj Wei Wei, aj Wai Tung recitujú namemorované fakty jeden o druhom. Reaguje aj na aktiváciu hnutí požadujúcich a šíriacich informácie o HIV/AIDS, v roku 1993 vysoko aktuálnu. Hoci ide len o krátku a zdanlivo nevýznamnú sekvenciu, je z nej jasné, že Simon spolupracuje s hnutím ACT UP (ružový trojuholník a stolík so sloganom SILENCE = DEATH).
Svadobná hostina je film, ktorý prekvapí schopnosťou postrehu a citom pre detail aj v chaose, do akého môže narýchlo naplánovaná veľkolepá svadobná hostina upadnúť. Neploché postavy dodávajú uveriteľnosť aj tým najabsurdnejším situáciám.