Zita Hosszúová je vedúcou Kina Lumière, ktoré je hlavným dejiskom Filmového festivalu inakosti (FFi) v Bratislave. Ako sama hovorí, filmy vyberané do programu festivalu nie sú len pre LGBTI ľudí, ale pre všetkých, ktorí majú radi klubový film. FFi vznikol v roku 2007. Riaditeľkou FFi je od roku 2011. Okrem toho sa podieľa aj na prípravách Art Film Festu v Košiciach.
Ako Filmový festival inakosti vznikol? Kto momentálne tvorí jeho organizačný tím?
Festival voľne nadväzuje na tradíciu gej festivalov, ktoré ešte v 90. rokoch v rôznych slovenských mestách organizoval Štefan Vraštiak a ďalší jeho kolegovia a kolegyne. Pravdepodobne najsilnejšie obdobie zažíval tento festival v období okolo roku 2001, keď sa na jeho dramaturgii a celkovom organizačnom zabezpečení podieľal režisér Róbert Šveda a študenti Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Následne sa však festival z mapy filmových podujatí na Slovensku vytratil. Tradíciu gej festivalu na Slovensku oživili až v roku 2007 vtedajší lídri Iniciatívy Inakosť – Ján Benec, Július Kolenič a Paľo Čavojský, ktorí festival nazvali jednoducho: Filmový festival inakosti (FFi).
Prvé dva ročníky FFi sa realizovali ako ozveny českého queer festivalu Mezipatra. V roku 2009 sa Jankovi Benecovi podarilo zostaviť tím dobrovoľníkov, ktorý bol schopný pripraviť festival kompletne vo vlastnej réžii, vrátane výberu filmov. V tomto období som sa k festivalu dostala i ja. Nesmierne dobrú prácu vtedy odviedli okrem Beneca aj Zuzka Kepplová, Monika Višniarová, Katka Tomaškovičová, Lenka Bokesová, Lenka Kalafutová, Alex Rutrle, Ladi Lukáčová, Roman Martinec, Marián Molčan, Mariana Koláčková a ďalší.
Veľká vďaka patrí i Zuzane Kronerovej a Richardovi Stankemu, ktorí verejným spojením svojho mena s festivalom v pozícii jeho patrónov vzbudili potrebnú pozornosť médií a dôveru partnerov aj širšej verejnosti. V súčasnosti je tím festivalu mierne pozmenený, určite by za ostatné roky nevznikol bez osobnej angažovanosti Jána Šajbana, Petra Štancela, Romana Samotného, Moniky Krajčiovej, Rada Hačundu, Martina Macka. Nie je veľa príležitostí, kedy sa môžem týmto ľuďom verejne poďakovať, tak využívam aspoň tento priestor.
Kedy a kde sa festival najčastejšie koná?
Pravidelne ho organizujeme v Bratislave, prevažne v októbrovom termíne. Ďalšie mestá festivalu sa každý rok trochu líšia, závisí to od toho, s ktorými kinami alebo kultúrnymi centrami sa nám podarí dohodnúť na termíne, ale aj od našich reálnych fyzických, organizačných či finančných možností. Tento rok sa FFi okrem Bratislavy konal v Banskej Bystrici (Záhrada), Liptovskom Mikuláši (Diera do sveta), Žiline (Stanica Žilina – Záriečie) a Nitre (Kinoklub Tatra). Všetko sú to miesta, ktoré sú k nám ústretové a aktívne sa o spoluprácu zaujímajú.
Aká je návštevnosť festivalu?
Navštevuje ho okolo 3000 až 3500 divákov, čo považujem za celkom slušné číslo. Percentuálnu vyťaženosť sál máme vyše 60 percent, teda najmä v Bratislave. V ďalších mestách je návštevnosť slabšia, tam máme výrazné rezervy, na ktorých treba popracovať a nájsť spôsob, ako motivovať ľudí, aby išli von, išli do kina, išli na teplý film.
Koľko filmov zvyčajne premietate? Podľa čoho ich vyberáte?
V hlavnom meste uvádzame väčšinou okolo 30 filmov, resp. 30 dlhometrážnych snímok či blokov a projekcií je zhruba 40. V ostatných mestách robíme zvyčajne okolo 6 premietaní. Kostru festivalu od roku 2009 tvoria štyri základné sekcie: Súčasný svetový teplý film, Teplé Česko-Slovensko, Zlatý fond (LGBTI) kinematografie a Iné videnie. Tieto kategórie sa nie vždy transparentne pretavujú do sekcií daného ročníka, ale stále fungujú ako interný programovací rámec. Cieľom je teda priblížiť súčasné dianie v queer kinematografii vo svete, podchytiť slovenské a české produkcie, odhaliť niečo z dejín (nielen) LGBTI kinematografie a v neposlednom rade otvárať obzory zaradením provokatívnych či experimentálnych filmov a dokumentov.
Kedy začínate s prípravami?
Vzhľadom na to, že v decembri a začiatkom januára majú mnohé grantové programy uzávierky, prípravy začínajú už v novembri. Informácie o objeme finančných prostriedkov, ktoré máme k dispozícii, sú potom známe v priebehu jari. V lete vyberáme filmy, v septembri a októbri chystáme sprievodné podu- jatia, prebieha propagácia a živelným samospádom to vyvrcholí samotným festivalom.
Ktoré sprievodné podujatia boli tento rok?
Združenie TransFúzia opäť zorganizovalo Živú knižnicu transrodových ľudí. Toto podujatie dáva návštevníkom priestor na komunikáciu, interakciu a vymieňanie si skúseností. Považujem to za jedno z najdôležitejších podujatí FFi. S výrazným záujmom verejnosti sa stretla i diskusia LGBT ľudia v cirkvi. Diskutujúcimi hosťami boli slovenský evanjelický teológ Ondrej Prostredník, český morálny teológ Jaroslav Lorman a člen European Network on Religion and Belief Florin Buhuceanu. V priestoroch Kina Lumière mali stánok aj organizácie Amnesty International a GayChristians Slovakia.
A samozrejme, súčasťou sprievodných akcií sú aj parties, či už v HCE na Vysokej, alebo v Tepláreň café.
Túto jeseň prebiehal už 11. ročník festivalu. Keď porovnáte jeho začiatky s dneškom, aké vidíte zmeny?
Myslím, že sa v mnohých smeroch sprofesionalizoval a získal stabilnú pozíciu medzi festivalmi na Slovensku. S financovaním sú rovnaké problémy ako pred desiatimi rokmi, ale tak je to asi pri všetkých kultúrnych podujatiach. Čo sa týka príprav, tie boli pred desiatimi rokmi sprevádzané možno väčšou eufóriou a zanietením a asi aj väčšou spontánnou pozornosťou médií. Všetci sme boli mladší, plní ideálov a verili sme, že teraz sa deje zmena, na ktorej sa organizovaním teplého festivalu podieľame. Dnes som ja osobne v tomto smere možno trošku skeptická.
Z čoho pramení váš skepticizmus?
Tento rok sme sa témou festivalu vrátili ku coming outu, pričom sme si pred zhruba šiestimi rokmi hovorili, že ho už necháme tak, už bolo dosť melodramatických príbehov a rodinných výstupov, poďme oslavovať život a jeho rozmanité podoby. Faktom však je, že od roku 2007 sa slovenská spoločnosť výrazne v akceptácii LGBTI osôb neposunula, presnejšie, nezaznamenávame posun, aký by sme si všetci priali. Coming out je pre jednotlivcov, komunitu i celé Slovensko stále aktuálnou a dôležitou témou.
Posunula sa slovenská spoločnosť vôbec?
Nedovolím si v nejakých širších súvislostiach tento posun – neposun hodnotiť. Je však alarmujúce, že slovenská legislatíva nepozná inštitút životného partnerstva. Čím som staršia, tým viac pociťujem vo svojom osobnom a rodinnom živote znevýhodnenia, ktorým musím čeliť. Bublina mojich bezpečných skupín a priateľov v rámci sociálnych médií, priestoru „tolerantnej Bratislavy“, stopercentná podpora rodiny, priateľov či zamestnávateľa má svoje trhliny, pretože legislatívne som stále tak trochu občan druhej kategórie.
Myslíte si, že sa to niekedy zmení?
Musíme veriť, že sa to zmení. Keby sme neverili, tak tu asi viacerí z nás nežijú. A hlavne sa musíme na tej zmene všetci podieľať, nikto ju nespraví za nás.
Ako hodnotíte množstvo slovenských filmov a projektov s LGBTI témou?
V rámci festivalu sme uviedli snáď všetky slovenské filmy, ktoré sa tejto témy nejakým spôsobom dotýkali. V mnohých prípadoch išlo o veľmi zaujímavé snímky. Či už to bol Adáskov absolventský coming out žúr Hana a jej bratia (2001), komorný film Anjeli (2012) Roba Švedu, krátkometrážna tvorba študentov VŠMU. Napokon, aj divácky úspešný film Ja, Olga Hepnarová (2016) má lesbickú hlavnú postavu. Veľmi zaujímavý je tiež projekt Emílie Ondriašovej s názvom IDentity. Tento webseriál v krát-kych videách sleduje úspešných teplých ľudí, odvracia však pozornosť od sexuálnej orientácie či rodovej identity a radšej ju upriamuje na komplexnosť a rôznorodosť našich existencií.
Ak sa pozrieme na televíznu obrazovku, v slovenských televíznych produkciách, predovšetkým v populárnych seriáloch, chýba reprezentácia teplých ľudí. Výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo, je veľmi málo. Opäť dochádza k paradoxnej situácii – ako jednotlivcov nás to až tak netrápi, môžeme predsa prepnúť na český kanál alebo si na internete pozrieť britský, austrálsky, španielsky, taliansky či akýkoľvek iný seriál s teplými postavami. Ak však niečo nemá doma reflexiu, stáva sa to neviditeľným a vzniká dojem, že to neexistuje.
Aj v rámci príprav festivalu ste určite videli stovky queer filmov. Ako sa v nich v priebehu rokov menil pohľad na gejské a lesbické postavy?
Iniciatíva Inakosť organizuje tento rok ešte jeden filmový projekt, ktorý sa volá Queer film a kontext. V rámci neho premietame v podstate klasiky LGBTI kinematografie. V programe máme aj dokument Zakázané plátno Ameriky z roku 1995. Zachytáva, ako sa v hollywoodskej kinematografii od jej počiatkov až po 90. roky menil spôsob zobrazovania LGBTI ľudí na filmovom plátne; od vedľajších asexuálnych postáv, ktoré plnili iba komediálnu funkciu, cez zúfalcov a psychicky narušených jednotlivcov, až po samotný vnútorný svet či spoločenský život gejov a prvé náznaky ich pozitívnych obrazov. V 90. rokoch získal Tom Hanks Oskara za postavu HIV pozitívneho právnika – geja vo filme Philadelphia. To bol výrazný prelom, menila sa optika nielen filmárov, ale aj širšej verejnosti. Zrazu prišiel príbeh, v ktorom sa s teplou hlavnou postavou súcitilo a ktorej sa fandilo.
V súčasnosti je pohľad na gejov v kinematografii aký?
Pozitívny, zosmiešňujúci, nejednoznač-ný, plnokrvný… Jednoducho rozmanitý, a to je dobre. Súčasný svetový klubový film má množstvo osobností, ktoré LGBTI skúsenosť originálnym spôsobom tematizujú v zaujímavých príbehoch. Spomeňme len tvorbu kanadského režiséra Xaviera Dolana či konkrétne tituly – čilskú Fantastickú ženu, americký Moonlight, venezuelské Zďaleka, francúzsky 120 tepov za minútu alebo islandské Kamenné srdce. Čo sa televíznej tvorby týka, osobne ma neuveriteľne baví, ako „heterorovnocenne“ pracuje s teplými postavami americký seriál Orphan Black. V rozprávaní nie je nič menej podstatné ako fakt, že jedna z hlavných postáv je lesba alebo gej.
Navštevujete aj zahraničné festivaly, z ktorých čerpáte inšpiráciu pri organizácii?
Osobná skúsenosť s inými festivalmi je veľmi dôležitá. Viacerí kolegovia navštevujú Berlinale, LGBT festival v Londýne či Hamburgu. Veľa dobrých filmov s gej témou sa premieta aj na festivaloch v Cannes, v Karlových Varoch či na košickom Art Film Feste. Keďže ide o kvalitatívne výnimočné snímky, mnohé z nich sa snažíme získať aj do nášho festivalového programu. Samozrejme, v súčasnosti veľmi zjednodušujú prístup k filmom databázy ako Cinando a pomáha aj fakt, že za jedenásť rokov sme si vybudovali korektné kontakty so svetovými predajcami a sami nám ponúkajú filmy do programu.
Snažil sa niekedy niekto ohroziť existenciu festivalu?
Isté skupiny ľudí vyčítali niektorým grantovým schémam, že podporujú podujatia nášho typu, ale to vôbec nevnímam ako nejaké ohrozenie festivalu. Skôr máme problém získavať komerčných partnerov. Dokonca sa stretávame aj s tým, že niekto festival podporí, ale nemá záujem o oficiálne uvedenie medzi partnermi.
A médiá sú ochotné figurovať medzi partnermi?
Pri médiách až taký výrazný problém nepociťujeme, pretože každá téma, ktorá je trošku provokatívna, im môže zvýšiť čítanosť. Teraz už však zverejňujú len povinné jazdy alebo základné informácie, keďže písať o LGBTI už dávno nie je veľmi kontroverzné. Jednak tá téma už nikoho až tak nezaujíma, a jednak v západnom svete je už takmer všade viac-menej vyriešená. My sme v istom zmysle zmeškali vlak. Je to ako keby sme sa dostali do zvláštneho vákua. Žijeme si dosť pohodlne na to, aby sme v sebe hľadali potrebu a dostatočnú hnaciu silu bojovať o viac. Preto si veľmi vážim prácu kolegov aktivistov a kolegýň aktivistiek, čo denno-denne vykonávajú mravčiu prácu, aby sme sa my všetci mali lepšie.
Čo vás utvrdzuje v tom, že má zmysel organizovať tento festival?
Málokde platí veta „pozeráme sa na filmy pre poznanie, že nie sme sami“ až tak doslovne ako v prípade teplých filmov a ich teplého publika. V istom zmysle mňa osobne počas puberty (nielen) teplé filmy zachránili. Ak sa na každom premietaní nášho festivalu nájde aspoň jeden divák, alebo diváčka, ktorému daný film niečo dá, tak má stále zmysel festival robiť. Môže sa mu film aj nepáčiť, prípadne ho rozčúliť. Čokoľvek je lepšie ako letargia a pasivita. A ja verím, že práve FFi je príležitosťou na to, aby sme neboli ani letargickí, ani pasívni.