Text: Dita Dvořáková Foto: súkromný archív
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2018.
Tanečník a choreograf Medhat Aldaabal žije v Berlíně viac ako 3 roky, pochádza z vojnou zničenej Sýrie. Necíti sa byť cudzincom, imigrantom, ale umelcom. Vo svojich choreografiách sa do svojho rodného mesta do Damašku vraci aj keď sa Berlín stal jeho druhým domovom. Na festivale Drama Quueer tancoval v tanečnom predstavení Entropy.
Vaša životná cesta bola pomerne kľukatá. Keď sa pozrieme na začiatok, kde ste vyrastal, aké bolo Vaše deststvo?
Narodil som sa V Sýrii v meste Al – Sweida, ktoré leží južne od Damašku, ale vyrastal som priamo v Damašku. Keď som mal sedem rokov, odcestoval môj otec do Venezuely, a tak začal môj, povedal by som – mužský život – chodil som síce do školy, ale popritom som tiež pracoval. Bolo to vlastne nádherné detstvo.
Akým spôsobom, ste sa dostal k tancu, tiež to nebola myslím priama a jednoduchá cesta?
Najprv som chodil do klasickej štátnej základnej školy. Následne som pokračoval na strednej škole a potom na univerzite – vlastne neviem, ako sa ten odbor volá, ale vysvetlím vám to na príklade – keď sa vám stane nejaká nehoda a musia vám amputovať nohu, tak vám ja urobím novú. Tú školu som nedokončil, nepáčilo sa mi tam, a potom som sa dostal k tancu – odišiel som na tanečnú univerzitu.
Aké je vzdelanie tanečníkov v Sýrii, existujú tam nejaké stredné školy? Aký tanec sa tam vyučuje a aké je uplatnenie tanečníkov?
V Sýrii je jediná tanečná škola, a to je len univerzita. Niečko ako konzervatórium tam nie je. Je pravda, že pod univerzitou existuje, tiež tanečná škola pre deti. Tá ale nie je s univerzitou bohužiaľ nijak prepojená a nedá sa hovoriť v tomto prípade o nejakej náväznosti. Na tanečnej univerzite sme mali ako hlavný predmet samozrejme klasický balet a sýrský tradičný tanec, popri tom tam boli aj hodiny moderného tanca, jazzového tanca a napríklad aj hip hopu. V sýrii žiaľ neexistuje žiadny štátom dotovaný tanečný súbor, a teda ani žiadne divadlo, ktoré by sa tancu venovali. Je tam síce veľa divadiel, máme aj operné divadlo, ale žiadne, ktoré by sa venovalo len tanci. Sú tam nejaké súkromné divadlá, pre jedno som vtedy pracoval.
Spomenuli ste sýrsky tanec Dabke, ako vznikol a ako by ste ho definoval?
Podľa jednej ľudovej tradície vznikol tanec v priestore Levanty, kde boli domy postavené z kameňa so strechou z dreva, slamy, piesku a vody. Strecha musela byť pevná, čo vyžadovalo rovnomerné vyrovnanie tých materiálov, a tak stavebníci vtedy vyšplhali hore a dupali po nej. To ale bola nudná práca, tak sa rozhodli pri nej začať spievať a postupne sa pridala celá dedina. A tak ľudia predtým spoločne spievali, tancovali a stavali domy. Potom sa tento zvyk preniesol do ulíc, pretože aj tie potrebovali postaviť a ďalej na svadobné oslavy. Najprv sa tancovalo len vonku, následne sa to presunulo do divadiel a stalo sa to komplikovanejšie. Prepojilo sa to s baletom, hiphopom. V tomto tanci príliš o pohybe, ako takom nepremýšľame, najdôležitejšia je na naša krv. Stačí zapnúť hudbu a pohybujeme sa a potom pohyb zafixujeme a vznikne tak výsledná choreografia. Nemá to žiadny príbeh, je to o tom, čo sa pri tom pohybe v tej chvíli stane. Raz mi dedko rozprával, že sa zamiloval do dievčaťa a vďaka tancu sa jej mohol dotknúť. Tak to je, vďaka tancu búrame múry. Ja teraz robím workshopy a ľudia nemusia hovoriť rovnakým jazykom, nemusia hovoriť žiadnym jazykom, len sa musia usmievať a tancovať.
Teraz žijete v Nemecku, v Berlíne. Vaša cesta zo Sýrie tiež nebola úplne rýchla a priama.
Vlastne mi trvalo jeden rok, než som sa zo Sýrie dostal do Nemecka. Na svojej ceste do Európy som stretol mnoho skvelých ľudí a všetci mi pomáhali a starali sa o mňa. Sýriu som opustil úplne bez peňazí, potom som sa dostal do Istanbulu. Nemal som vtedy inú šancu, len takú, že som musel ísť pešo do Gréska, a tak som sa vydal do Atén. Museli sme prejsť aj jednu rieku, čo bolo nebezpečné, ale nakoniec sme boli šťastní, lebo sa nikomu nič nestalo. V Grécku som zostal šesť mesiacov, snažil som sa ísť ďalej, ale vždy ma chytili a poslali späť do Grécka. Jedného dňa som stretol skvelého muža a ten mi kúpil skutočný lístok do nemecka. V Berlíne sa teraz cítim ako doma, v bezpečí. Chýba mi len vôňa a chuť Damašku. Ale všetko ostatné, čo chcem, tu dostanem tiež, stačí mi len zájsť do arabského obchodu, a môžem si to kúpiť. Mám tu aj rodinu, je to teraz môj domov.
V Berlíne ste našiel prácu v súbore Sasha Waltz and Guests.
Áno, tancujem tam. Pripravujem teraz svoju prvú vec – choreografiu s názvom Amala, čo sa dá preložiť ako nádej. Pracujem tam tiež na výskume sýrskeho tradičného tanca – Dabke, v rámci toho výskumu vznikne ďalší rok tiež choreografia. Spolupracujem tiež s inými choreografmi. Napríklad práve teraz pripravujem s kamarátom, tanečníkom, choreografiu s názvom Dabkism. Tento názov vznikol zo spojenia dvoch slov – Dabke (sýrsky tradičný tanec) a slova vandalizmus, ktoré predstavuje ničenie. V tomto prípade ide o ničenie všetkého – dobrého aj špatného. Teraz robím v Bratislave s tanečníkom a choreografom od Sashy Jiřím Bartovancem. Je to pre mňa zaujímavá skúsenosť a šanca. Tancujem tu sólo v choreografii Entropy, a dúfam, že s touto choregrafiou budeme ďalej pokračovať a naplánujeme reprízy aj v berlíne a inde.
Entropy je teda sólová choreografia, ktorú pôvodne tancoval Jiří Bartovanec sám.
Stretol som sa s ním po predstavení Exodus u Sashy Waltz, a on mi ponúkol túto prácu. Povedal, že to je presne pre mňa, doslova povedal: „ keď som o otm premýšľal, bol si jediný človek, na ktorého som si spomenul.“ Tak som povedal áno, a tak sme si sadli a rozprávali sa. Nikdy mi nikto takto nedôveroval, dal mi svoje štyridsaťminútové sólo. Nikdy som nepoznal takä zodpovednosť a dôveru. V živote áno, ale na javisku nie, volo to skvelé. Trochu som sa na začiatku bál, ale tám – byť cudzincom v inej krajine – mňa zaujala predtým, ako som začal tancovať. Videl som len pár fotografií a už som bol celou choreografiou zaujatý. Mali sme na skúšanie len tri dni. Jiří mi dal len štruktúru inscenácie a pracovali sme potom len na detailoch. V choreografii je aj malá časť improvizácie, ale Jiŕí mi dal slobodu, robiť si čo chcem vo vnútri danej štruktúry. Nikde to ale nie je dokončená, však ste videla – niečo som na zemi pred predstavením napísal, ale potom som to prepísal. Sú tam moje spomienky, moja pamäť. Cítil som sa krásne, mohol som robiť vlastné pohyby. Už ho to nenechám robiť znovu, ja to budem tancovať.