Autor textu: Andrej Kuruc / FOTO – Katarína Ščasná
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2021.
Projekt NaiKavols vznikol v roku 2018. Stojí za ním mladý, 21 ročný queer spevák, tvorca a producent Kristián Mikulovský. Za krátky čas stihol vydať 14 releasov, 3 albumy, 8 EP a 3 single. Je známy svojím veľkým hlasovým rozsahom. Jeho tvorba je viacžánrová: pop, klasická hudba, miestami až gospel. Jeho posledný album sa volá Woke (Part 1. Ethereality a Part 2. Astral Plane) a nedávno predviedol svoju tvorbu aj vo vysielaní Rádia FM.
Hovoríš o sebe ako o queer spevákovi, producentovi a tvorcovi. Čo pre teba znamená takéto označenie?
Identifikujem sa ako gej, prípadne queer, a mám dojem, že fluidita v sexualite, ale aj rode je v každej dekáde citeľnejšia. Postupne sa zmazávajú rozdiely, čo sťažuje škatuľkovanie, a ja sa v tom celom nachádzam. Idea celého projektu, alebo persóna NaiKavols, spočíva vo využití mojej queerness z hľadiska mojich skúseností a zážitkov. Počas dospievania som kvôli orientácii zažil veľa negatívnych vecí, avšak z dlhodobého hľadiska mi to nakoniec pripadá ako pozitívum. Negatívne zážitky v období dospievania ma postupne pretvorili v človeka, ktorým som, a teraz viem oveľa lepšie zaznamenať svoje emócie, spracovať ich, poprípade ich dať do hudby.
Aké teda bolo pre teba dospievanie?
Stretol som sa so šikanou, hlavne psychického a slovného charakteru. Na strednej škole som sa jej však začal stavať čelom. V druhom ročníku som so šikanou konfrontoval riaditeľa, ktorý sa ma spýtal na mená ľudí, ktorí mi znepríjemňovali život. Predpokladal som, že keď pritlačím na najsilnejšieho zo šikanujúcej skupiny, tak to pomôže. A naozaj sa to zlepšilo. Napokon sa mi začali lepšie vytvárať vzťahy aj s heteronormatívnou spoločnosťou. Pretože ma ľudia začali brať ako rovnako silného. Už som nebol človek, na ktorom si vybíjali svoju silu a frustráciu. Pochopil som tiež, že ich šikana vychádza z nepoznania situácie toho človeka a väčšinou je to spôsob vybíjania si niečoho zvnútorneného, čo videli, zažili doma alebo konzumovali z médií. Som z malého mesta a nevyhnem sa otázkam: ako berieš svoju homosexualitu, prečo si vlastne homosexuál, ako to funguje v tvojej komunite? Beriem to v dobrom a poviem im svoj príbeh. Myslím si, že pre mňa, ako človeka z našej komunity, je dôležité konštantne informovať a odpovedať na otázky neangažovaných ľudí, aj napriek tomu, že ma to niekedy nebaví. Je to dôležité! Pretože ľudia si o téme nespravia prieskum základných informácií práve kvôli nedostatku podnetov, či možno aj istej pohodlnosti. Čiže ja som taký živý podnet, ktorý rozprúdi konverzáciu.
Ako si sa dostal k hudbe?
Asi ako veľmi veľa ľudí v našej komunite, chodil som do základnej umeleckej školy. Navštevoval som divadelný krúžok, ale to ma moc nebavilo. Potom som začal chodiť na spev, čo mi odporučila rodinná známa, keď ma počula spievať. Neskôr na strednej škole som bol na Erasme, ktorý sa zameriaval na umenie, LGBT+ spektrum, aktivizmus a neformálne vzdelávanie. Ja som v tom čase nevedel, že existuje niečo iné než cisrodovosť alebo monoamória. Stretol som sa s rôznymi ľuďmi, ktorí mi dali nový pohľad na celé spektrum queer ľudí. Tam som spoznal jedného chlapca, ktorý vytváral beaty v hudobnom programe FL Studio. Odporučil mi, aby som si ho stiahol, a tak som začal tvoriť hudbu. Venujem sa jej už 3-4 roky, pomaly sa posúvam a transformujem moje posolstvá a emocionalitu do skladieb. Inšpirujem sa napríklad Čajkovským, ktorý bol tiež „náš“. V súčasnosti študujem v Nitre hudbu a zvukový dizajn na Univerzite Konštantína filozofa. Odbor je skôr zameraný na historickú stránku.
Akej hudbe sa venuješ?
Každý album sa snažím koncipovať okolo iného obsahu a v inom štýle. Asi najlepšie sa to dá označiť pojmom ethereal pop. Keďže som vyrastal v silne kresťanskej rodine, inšpiroval som sa sakrálnym štýlom a myšlienkami, čo počuť najmä v EP In a Day of the Michael, Taurus Season či Cosmic Connection. Povedal by som, že ma fascinuje idea zobrazenia božstiev, nielen v rámci kresťanstva, ale aj iných náboženstiev. Čerpám výdatne aj z pohanskej minulosti, ako pri poslednom albume Woke či Memories of Entities Vol 1.
Skúsiš nám priblížiť svoj proces tvorby?
Pre mňa je veľmi zaujímavý. Napríklad Cosmic Connection a Memories of Entities Vol. 2 boli projekty, ktoré som mal za mesiac hotové. Dostanem sa obyčajne do stavu mysle, v ktorom si vytvorím svoj svet, akýsi mikrokozmos, a ten transformujem do diel. Ku všetkému si píšem aj vysvetlenia, aby mala moja práca opodstatnenie. K poslednému albumu mám šestnásť strán referencií, o tom, z čoho čerpám. Samozrejme, chcem aby si ľudia vytvorili aj svoj vlastný pohľad na moju tvorbu, ale zároveň v dielach chcem mať fixný bod pre mňa osobne. Pracujem intuitívne. Niektoré skladby vzniknú za hodinu-dve, niektoré vzniknú za týždeň, je to rôzne. Celkovo sa neustále vyvíjam. Prichádzam na nové veci a spôsoby, ako pracovať na hudobnom materiáli. Môj proces tvorby sa s novými dielami exponenciálne predlžuje – posledný album som robil skoro rok.
Čo je tvoja platforma, kto sú tvoji fanúšikovia a fanúšičky?
Ja som chcel začať koncertovať minulý rok, ale prišla pandémia. Dva-tri koncerty, čo som mal mať v druhom polroku 2020, sa zrušili. Jediný koncert, ktorý som robil, bol nedávno pre Rádio FM a je zverejnený na YouTube. Čiže momentálne sa mi ešte len otvárajú možnosti v sektore živého vystupovania. Podal som si projekt napríklad na Tehláreň či iné festivaly a dúfam, že sa na ne dostanem.
Čo by si odkázal mladým queer umelcom a umelkyniam, ako by podľa teba mali svoju identitu zapasovať do svojej tvorby, ako pracovať na tom, aby sa za ňu nehanbili?
Podľa mňa hneď, ako začnú ľudia tvoriť, tak sa z nich začne vylievať celá priehrada citov, ktoré veľmi dlho držali v sebe, a začne sa to otláčať do ich práce. Uvažoval som, že spravím bakalársku prácu o tom, ako z hľadiska histórie ovplyvňovala queerness skladateľov klasickej hudby. Aj Čajkovskij mal veľmi emocionálne kompozície, ktoré by asi nezložil, keby nezažil trápenie z hľadiska hľadania identity. To isté Händel, Corelli či Lully, ktorí boli tiež queer. Pripadá mi, že umelci našej komunity boli v niečom napred. To je aj moja rada: zbaviť sa zábran, ktoré queer ľudia, alebo aj ľudia celkovo, majú, aby našli a odkryli svoje pravdivé „ja“, a to hlavne pred samým sebou. Neexistuje univerzálna formulka pre všetkých, ktorou sa to dá spraviť, ale konkrétny človek v danom momente bude vedieť ako.
Máš v hudobnej oblasti nejaké ciele, ktoré by si chcel dosiahnuť?
Môj cieľ je zanechať v hudbe odkaz. Ten si ďalšie generácie môžu zobrať a využiť to. Ja si nič do hrobu nezoberiem. Všetko materiálne, čo za života získam, použijem na vytváranie umenia.
Ako funguješ počas pandémie, ovplyvnila ťa?
Korona-režim mi vyhovuje, lebo som začal chodiť často do prírody a zbierať si bylinky. Mohol som vďaka nej viac tvoriť. Aj so svojimi kamarátmi som sa rozprával o tom, že táto situácia im dala nadhľad nad rutinou, ktorú zažívali. Zistili, že veci, o ktorých si mysleli, že ich musia robiť, vlastne robiť vôbec nemusia, pretože všetko je pominuteľné. Mali by sme sa sústrediť hlavne na seba samých: na to, či to zvládame z hľadiska psychického a fyzického zdravia. Momentálne som doma, a aj celú produkciu si robím sám doma. Mám rád nezávislosť, nechcel by som robiť hudbu len preto, že by sa mala páčiť ostatným. Aj keď, iste, čiastočne by som ju chcel komercializovať, ale nie je to moja priorita.
Hráš na hudobnom nástroji?
V súčasnosti nehrám na nič. Učil som sa hrať na klavíri, ale mám veľký problém s autoritami, tak som prestal. Namiesto toho som sa sám učil akordy v koncertnej sále na ZUŠ, ktorú som mal k dispozícii. Mohol som tam nacvičovať od rána do večera. Zistil som, akým spôsobom fungujú akordy a začal som improvizovať. Otvorilo mi to veľa brán v tvorbe. Naučil som sa rozumieť hodnotám medzi notami a čo vytvára tón. Takto vznikla moja klavírna tvorba. Okrem toho spievam. Mal som ísť na operný spev či muzikálové herectvo do Bratislavy a Prahy, ale nakoniec som išiel na technické lýceum so zameraním na informatiku. Operu som nakoniec nechcel ísť študovať, pretože som si uvedomil, ako sa mi môže z dlhodobého hľadiska zmeniť hlasový prejav, čo som nebol ochotný podstúpiť. Rodičia povedali: super, aspoň máš teraz niečo v rukáve. Pre mňa však existuje jediný cieľ: tvoriť umenie a zdieľať ho.
A teraz otázka, ktorej sa nemožno vyhnúť: ako si prišiel k hudobnému menu?
NaiKavols. Išlo o náhodu, sedel som v izbe po návrate z párty a snažil som sa vymyslieť slovo, ktoré neexistuje. Chcel som mať v názve písmeno K (ako Kristián) a chcel som, aby to bolo späté zo Slovenskom. Napadali mi slová slovenský, Slovakian – a tak vznikol NaiKavols, čo podľa Martina Staňa z Rádia FM znie veľmi grécky.
Aký bol tvoj coming-out?
Udial sa na konci deviateho ročníka na základnej škole, pretože som pociťoval, že potrebujem ísť na novú školu s „čistým štítom“. V škole to dosť bublalo z hľadiska šikany a deti v mojej triede vytvorili dva tímy. Jedni si ma doberali za to, že som sa „hral“ na heterosexuála, a druhí ma obraňovali, že aj keby som bol gej, nič to nemení na tom, že som ľudská bytosť. No s nástupom na strednú školu sa mi zdalo, že som spravil krok späť, a aj môj vyslovený coming-out mohol začať odznova. Ľudia sa okolo mňa zmenili a ja som chcel byť v prvom ročníku skôr v bezpečí ako gej. No to nič neznamená, pocit bezpečia si musíme vytvoriť sami, nemôžeme sa spoliehať na to, že nám ho poskytne naše okolie. Hovorím to, pretože šikana sa neskončila až dovtedy, kým som sa jej sám nepostavil na odpor.