Autor textu: Andrej Kuruc / Archív Lászlóa Lánera
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2021
László Láner sa narodil v máji 1956 v Budapešti, kde prežil takmer celý život. Vzdelaním je inžinier živočíšnej výroby, ale v tejto oblasti pracoval len šesť rokov. Živil sa mnohými činnosťami, napríklad ako kamelot, predavač na trhu, pracoval vo výskumnom inštitúte, vyrábal keramiku. „Potom som sa však našiel v teplom aktivizme a dvadsať rokov som pracoval ako editor gej-magazínu Mások,“ začína svoje rozprávanie László.
O prijatí identity
Pochádzal z intelektuálnej rodiny strednej triedy. Obaja rodičia pracovali na úrade a mal sestru. Otec zomrel, keď mal štrnásť rokov, mama pred dvoma rokmi. „Vo veľmi mladom veku som zistil, že ma zaujímajú muži, čo vo mne vyvolalo silný pocit viny,“ opisuje svoje začiatky zmierovania sa s identitou László. Nemal odvahu niekomu sa zdôveriť. Nenašiel ani žiadnu literatúru, ktorá by mu poskytla informácie. Nebol si istý, či nie je jediný na svete. „Až keď som mal dvadsaťdva, nadviazal som prvý dlhodobý vzťah s mužom, ktorý mi pomohol dostať sa von zo sebatrýznenia a ukázal mi úplne iný životný štýl,“ usmieva sa László.
Predtým mal aj „jednorazovky“. Na verejných toaletách alebo v električke si vymieňal s neznámymi mužmi pohľady, ale len zriedka. Potom ho trápilo zlé svedomie. Cez svojho partnera sa zoznámil s ďalšími gejmi. „Zabávali sme sa, chodili do divadla, cestovali… nebolo to politické. Otvoril sa mi nový svet,“ vysvetľuje, ako žili. Život v gejskej komunite mu pomohol zlepšiť sebahodnotenie a sebaprijatie, lebo videl, že sú aj iní, ktorí žijú v harmónii so svojou identitou a majú naplnený život.
„V tom období nebol medzi mojimi kamarátmi nikto, kto by oficiálne žil v partnerstve. Nebolo to možné. Ale boli ľudia, ktorí spolu žili v jednom byte,“ opisuje partnerské vzťahy. Jeho priateľ žil vo veľkom byte s matkou a on sa k nim prakticky nasťahoval. Partnerova mama žila v jednej izbe, oni dvaja v druhej. Navštevovali ich priatelia, žili úplne normálny život.
Skrývanie sa na pracovisku
Na Lászlóovom pracovisku však nik o tom nevedel. „Predstieral som, že som heterosexuálny mladý muž,“ priznáva László. Keď išiel na dovolenku s priateľom, hovoril, že ide s priateľkou. Keď sa vrátili, kolegovia chceli vidieť fotky, a on nemal čo ukázať. Keď mu priateľ opakovane zavolal do práce, bol z toho nervózny, obával sa, že ho budú podozrievať. Istý čas si myslel, že je možné oddeliť súkromný život od práce. Ale z dlhodobého hľadiska to nemohlo fungovať optimálne.
Coming-out mame a sestre
Utajoval svoj vzťah, panikáril, kolaboval. Svoju orientáciu najprv skrýval aj pred svojou rodinou. „Na strednej škole som randil štyri roky s dievčaťom. Bol to krycí vzťah,“ opisuje dospievanie. Keď stretol priateľa a videl, že on je úplne otvorený vo vzťahu k rodine, ktorá ho prijala, vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch povedal o svojej orientácii mame a sestre. Coming-out bol ťažký. „Moja matka bola nábožensky založená, takže upadla do zúfalstva. Ale veľmi ma ľúbila a nesnažila sa ma meniť,“ opisuje, s akou reakciou sa stretol. Videl, že sa bála a bola nešťastná, ale ich vzťah to nepoznačilo. „Avšak moja sestra spravila škandál. Nehovorila so mnou rok. Doma kričala, že by som mal ísť k psychiatrovi a dať sa liečiť,“ spomína László. To na dlhú dobu úplne zničilo ich vzťah. Teraz sa občas stretnú, rozprávajú sa, pozná jeho priateľa.
Temnota za socializmu
„Môj najväčší problém v socialistickom období bol nedostatok informácií. Nevedel som, ako a kde gej-komunita žije, ani čo je homosexualita,“ popisuje László. V temnote napadnú človeku myšlienky, ktoré nekorešpondujú s realitou. Tlač sa nezaoberala homosexualitou inak ako vo vzťahu k trestným činom, podsvetiu a jej nemravnosťou. Podobne, policajný program ju spájal napríklad aj s pedofíliou. Ale v kontexte bežného života sa homosexuáli na verejnosti v žiadnom prípade neukazovali. Taký bol mediálny a spoločenský obraz. „Doma sme mali malú encyklopédiu a vyhľadal som si v nej slovo ‚homosexualita‘. Uľavilo sa mi, že tam bolo zahrnuté a vysvetlenie bolo korektné,“ spomína László. V dnešnom svete si ťažko predstaviť, že LGBTI ľudia boli odstrihnutí od všetkých druhov informácií. Byť iným znamenalo pre nich šok.
Snahy o liečenie a homofóbia v spoločnosti
„Po zmene režimu som robil rozhovor so staršou lesbickou ženou. Keď bola mladá a ľudia na jej pracovisku zistili, že je lesba, poslali ju na liečenie,“ vysvetľuje László. Chodila od gynekológa k psychiatrovi a k mnohým ďalším lekárom. Istý čas strávila v nemocnici. Povedala, že neskúšali na nej špecifickú terapiu, ale vždy musela podstúpiť nejaký druh medicínskej procedúry.
Osobne László nezažil vážne fyzické útoky. Zato zažil nespočetné množstvo malých incidentov. „Myslím si, že všetci homosexuálni ľudia to zakúsili. Napríklad, sedeli ste v električke a počuli vtip o gejoch. Spôsob, ako sa na tom smiali, alebo ako o nás hovorili v krčmách, bol strašný. Dopadalo to na nás ako facky. Škodilo to sebaúcte. Mali ste pocit, že je to namierené priamo proti vám,“ opisuje László zážitky so stresom, ktorý, ako príslušník menšiny, zažíval. Napríklad na univerzite si bol László blízky so študentom v rovnakom ročníku. Bývali v trojposteľovej izbe na internátoch. Išlo o blízke priateľstvo, ale kamarát nebol gej. Dokonca nikdy nehovorili o homosexualite. Po čase sa na nich niektorí spolužiaci pozerali s odporom. Pýtali sa ich, či sa spolu zosobášili. „A raz niekto na schôdzi komunistickej organizácie mládeže uviedol, že počul o divnom páre na univerzite, ktorý žije spolu. Bolo to hrozne ponižujúce,“ trpko konštatuje László. Po tomto incidente cítil viac stresu. Myslel si, že okolie sa v kuse o nich rozpráva a pozerá na nich s hnusom. To boli situácie, ktoré teplí ľudia zažívali neustále.
Miesta, kde sa stretávali teplí ľudia v Budapešti
V Budapešti boli za socializmu dva gejské bary. „Jeden sa volal Egyetem. Počas dňa ‚normálna‘ kaviareň. Od desiatej večer gej-bar. Nachádzal sa v centre mesta,“ spomína László. Často tam prichádzala polícia a kontrolovala dokumenty zákazníkov. Podľa Lászlóa je veľmi pravdepodobné, že tam fungovali aj informátori. Miesto však bolo populárne, napriek riziku odhalenia. „Do magazínu som pripravil rozhovor s pani, ktorá pracovala v gejskom podniku v šatni. Nebola lesba. Až po týždňoch si uvedomila, že tam skoro vôbec neboli ženy, len samí muži. Pripadalo jej to čudné. Manažér jej povedal, že je to miesto pre „buzerantov“. Šatniarka chcela dať výpoveď, že je to hrozné. A potom sa jej manažér opýtal: ‚Niekto vám ublížil?‘ Odpovedala: ‚Nikto, chlapci sú veľmi milí a zdvorilí.‘ Cítila sa tam veľmi dobre. Manažér nato: ‚Tak prečo chcete odísť?‘“ opisuje jej príbeh László. Pani prediskutovala situáciu s rodinou a ostala. Stala sa významnou osobnosťou teplej scény, bútľavou vŕbou pre gejov so zlomeným srdcom.
Druhým gejským podnikom bola čiastočne reštaurácia, čiastočne pivný bar s hudbou, ktorý sa volal Zöld Diófa. Z počutia László vedel, že to bol menej elegantný podnik, kde chodili jednoduchší našinci. Na promenáde pri Dunaji a obyčajne okolo verejných toaliet boli známe miesta na „cruising“. Napríklad v parku na budínskej strane Margitinho mosta.
V lete sa stretávali v prístave na pláži kúpaliska Palatinus na Margitinom ostrove alebo v Széchenyiho kúpeľoch, kde boli nudistické slnečné terasy exkluzívne pre mužov. Kontakty hľadali na verejných toaletách, kde muži stáli bok po boku. „Nebolo to bezpečné. Niekoľkých gejov na záchodoch zbili. Po zmene režimu, keď máme gejské sauny a viac gej-barov, tento typ stretávania sa najmä vo verejných toaletách skoro úplne vymizol. Vtedy to bola nevyhnutnosť,“ rozvádza László.
„Štátne inštitúcie veľmi dobre vedeli o gej-baroch. Bolo pre nich výhodné, že mohli zozbierať všetky informácie o teplom svete na jednom mieste,“ upozorňuje László.
Bytové párty
Najdôležitejšie pred pádom režimu boli takzvané bytové párty – stretnutia priateľov u niekoho v byte či rodinnom dome. Bolo to najbezpečnejšie, keďže tam obyčajne polícia neprišla kontrolovať občianske preukazy. Niektorí usporiadatelia sa svojimi zábavami preslávili. Menšie skupinky priateľov organizovali menšie párty. Nedalo sa na ne prísť priamo z ulice, museli ste niekoho poznať. „Podujatia jedného gej páru, ktorý dodnes spolu žije, boli známe v celom meste a konali sa tam prvé drag shows,“ spomína László. Neskôr sa mnohí stali profesionálnymi drag performermi, ktorí vystupujú dodnes. „Drag skupinou známou v celom Maďarsku boli Miraculous Mandarins. Vystupovali aj v divadle,“ chváli ich László. V Divadle Józsefa Katonu ich do svojej hry obsadila známa režisérka a choreografka Yvett Bozsik. László bol na predstavení, kde v hľadisku sedel aj vtedajší maďarský prezident Árpád Göncz. Po predstavení vyšiel na javisko a gratuloval hercom vrátane drag performerov.
Vydieranie štátnou políciou
Po zmene režimu vyšli najavo prípady, v ktorých polícia vydierala ľudí na základe sexuálnej orientácie. Šlo však len o kusé informácie, keďže spisy tajnej polície sa v Maďarsku nezverejnili a celkový obraz minulého režimu tak zostal skrytý. „Týkalo sa to napríklad známeho divadelného kritika. Volal sa Péter Molnár Gál. Každá jeho recenzia bola udalosťou. A zistilo sa, že bol gej vydieraný štátnou políciou a naverbovaný, aby písal správy o najznámejších hercoch.“ spomína László. Obyčajných ľudí neverbovali, nemali čo poskytnúť, nepoznali známe osobnosti. „Ale nie som si istý, polícia mohla vedieť podrobnosti o každej minúte nášho súkromného života.“ dodáva László.
Editor v magazíne Mások
„Pôsobenie v gej-magazíne Mások predstavovalo najlepších dvadsať rokov môjho života. Spoznať teplú komunitu bola úžasná skúsenosť,“ teší sa László. Najprv sa magazín volal Más (odlišný). Ďalší názov bol Más-ok, čo znamenalo: byť odlišný je okej. A nakoniec ostalo jednoducho Mások (plurál – odlišní). „Oficiálne, v tlačenej verzii, sa vydával od roku 1991 do roku 2008. Išlo o mesačník, ktorý sa dal kúpiť v celom Maďarsku.“ Vďaka magazínu stretol László veľa ľudí, politikov a tiež spojencov otvorených pre teplé témy. V roku 1991 ho začali vydávať ako samizdat doma na rozmnožovacom stroji a distribuovali ho na rôznych podujatiach, napríklad v kine Ipoly. „Riaditeľkou kina bola fantastická lesbická žena Ildi Juhász. Organizovala zmiešané LGBTI podujatia v kine, aj pre ženy aj pre mužov,“ chváli ju László. Zúčastňovalo sa ich päťdesiat a viac ľudí. „Tam sme začali distribuovať náš magazín.“
Najskôr bol magazín čiernobiely. Mal asi dvadsať strán. „Prvýkrát sme mali farebnú titulku, keď bol prvý Pride v Budapešti,“ spomína László. Neskôr prešli na lepší papier a nakoniec bol magazín celý farebný. „Ku koncu sme mali 70 – 80 strán. Vychádzalo približne päťtisíc výtlačkov,“ sumarizuje László. Niekedy si výtlačok kúpil jeden človek a ďalší desiati ho čítali, keďže nemali odvahu si ho kúpiť. Zisk z predaja nebol veľký, žili z reklamy a dotácií, najmä takých, ktoré sa týkali prevencie HIV/AIDS. „Kancelária šéfredaktora bola v našom byte, kde sme žili s partnerom. A často sme žili z ruky do úst, nemali sme peniaze. Magazín nemal žiadne rezervné zdroje,“ opisuje László problémy.
„Pokrývali sme prevenciu HIV/AIDS, osobné inzeráty, politiku, keď niekto v parlamente povedal niečo o gej ľuďoch, alebo pred voľbami,“ hovorí László o obsahu. Z oblasti umenia uverejňovali recenzie na novinky každého druhu: filmy, knihy, divadelné hry. Sami organizovali gej-podujatia a písali o nich. Publikovali aj krátke príbehy. Keď slávny maďarský básnik a prekladateľ Ádám Nádasdy vydal knihu Bradatý Neptún, obsahovala krátke príbehy gejov, ktoré predtým publikoval v magazíne Mások pod pseudonymom Miklós Graff. Počas vydávania magazínu sa snažili nadviazať medzinárodné vzťahy s redakciami podobných časopisov v iných krajinách, ako napríklad SOHO revue v Československu, na ktorého uvedení v Prahe sa zúčastnili.
Zoznamy na polícii
„Na jar 1992 prišla do nášho bytu polícia a pýtala si zoznam predplatiteľov. Samozrejme, že sme odmietli, keďže išlo o dôverné údaje.“ Policajti im tvrdili, že sa stala vražda a kópia homosexuálneho magazínu sa našla pri tele obete, takže zoznam by mohol pomôcť pri vyšetrovaní. Následne si ich predvolali na policajnú stanicu. „Snažili sa nás zastrašovať, že maríme vyšetrovanie a môžeme byť potrestaní. Preto sme v jednom rádiu informovali v živom vysielaní, že sme boli vypočúvaní políciou. Prišiel potom za nami jeden z najvyšších predstaviteľov polície a kričal na nás, čo je to za bezočivosť.“ Politici sa s políciou hádali o ich vyšetrovacích metódach. Bolo už po páde režimu, a tak publicita a médiá vedeli v takej situácii pomôcť. „Počas vypočúvania nám jeden policajt prezradil, že stále majú zoznamy gejov a lesieb, ktoré štát zbieral za socializmu. Že nikto nás nebude podozrievať. Povedal: ‚Mám to tu v zásuvke.‘“ László nevie, či to bola pravda, alebo sa ich len snažil dotlačiť k odovzdaniu mien.
Po založení prvého teplého združenia Homérosz jeho prezident Dr. Lajos Romsauer povedal Lászlóovi, že v súvislosti so žiadosťou o registráciu združenia musel pravidelne chodiť na políciu. Ukázali mu tam celé fotoalbumy aj s plnými menami gejov. Neboli v nich žiadni kriminálnici, ale jednoducho gejovia. A pýtali sa ho, či niekoho z nich pozná. Nepoznal nikoho, prirodzene: a to bolo v roku 1988, keď bol systém uvoľnenejší a blížil sa pád režimu.
Ružové pikniky
V roku 1992 začali spolu s ďalšími organizáciami pripravovať budapeštiansky Pride. „Ukázalo sa, že nikto hneď nechce pochodovať ulicami. Preto sme vymysleli tzv. ružové pikniky, ktoré sme inzerovali v magazíne. Išlo o podujatie vonku na budínskom kopci, kam mohol prísť, kto chcel,“ opisuje László, ako sa vynašli. Cestu k pikniku označili malými ružovými trojuholníkmi na stromoch. Zhromaždilo sa asi sto ľudí, čo znamenalo v tom čase dosť vysokú účasť. Pikniky usporadúvali každý rok, až jedného dňa usúdili, že sú pripravení vyjsť do ulíc, namiesto toho, aby z mesta odchádzali do lesa. „V roku 1997 sme zorganizovali prvý pochod Pride, aj keď bol krátky. V gej-bare pri Dunaji, ktorý sa volal Capella, sa konali rôzne podujatia. Bol to veľký úspech,“ priznáva László hrdo. A odvtedy mali pochod každý rok. Najprv sa stretali skôr s podporou, neskôr im robilo ťažkosti mesto a stalo sa aj, že boli napadnutí fašistami. László smutne dodáva, že rok 2020 bol prvý, keď sa Pride v uliciach neuskutočnil, kvôli koronavírusu sa presunul online.
Koniec magazínu
Po roku 2008 už Mások nebol schopný pokračovať. Čiastočne kvôli finančným problémom. Zároveň, mladí ľudia začali väčšinu informácií čerpať z internetu, ktorý prebral miesto tlačeným médiám. „Nemali sme zamestnancov, distribúciu sme si riešili sami. Výtlačky sme s priateľom nosili vo veľkým taškách do gej-barov, kde sa predával.“ Začali byť z toho už unavení. V redakčnom kruhu mali šikovný tím mladých ľudí, ktorí zadarmo odvádzali kvalitnú prácu. „Ale keďže všetci mali svoje zamestnanie, redakčný kruh sa postupne rozpadol a bolo po magazíne,“ uzatvára László. Myslí si však, že dodnes ho veľa ľudí používa ako perfektnú dokumentáciu minulej éry. V súčasnosti existuje s LGBT+ zameraním bezplatný magazín Humen, ktorý sa dá nájsť v gej-baroch.
Gej aktivizmus v Maďarsku
Začiatky LGBTI aktivizmu v Maďarsku sa datujú do 80. rokov dvadsiateho storočia. Lajos Romsauer a ďalší vrátane Lászlóa Lánera založili združenie Homérosz. Pri registrácii sa odvolávali aj na potrebu efektívnejšieho šírenia informácií týkajúcich sa prevencie HIV/AIDS v komunite. Mohli sa predsa dostať k ľuďom, ku ktorým úradníci zvonka nemali prístup. „A takto sme dosiahli legalizáciu organizácie,“ spomína László. V Maďarsku spôsobili rozruch. Inteligencia ich podporovala, písalo sa o tom v tlači. Počas štátneho socializmu nebolo možné organizovať ľudí zdola, ale gej-združenie ako toto mohlo vydláždiť cestu iným grassrotovým skupinám. Išlo o krok k demokracii. „Museli sme verejne vyjsť s orientáciou. V televízii boli diskusie. Lajos Romsauer bol prvý, kto urobil verejný coming-out so svojou tvárou a menom.“ Pracoval ako psychiater na klinike, takže mohol veľa stratiť. Ale neprišla negatívna odozva, dokonca mal potom viac klientov.
Občianske združenie Homérosz bola teda prvá LGBTI organizácia v Maďarsku a podľa Lászlóa aj v celom východnom bloku. Homérosz zabezpečil skutočne anonymné testovanie na HIV v Maďarsku, aby ľudia mali odvahu prísť sa otestovať. Organizoval tiež voľnočasové aktivity. „Napríklad sme si prenajali loď na Dunaji a každý víkend sme usporadúvali diskotéku. Bolo to bezpečné, pretože keď ľudia nastúpili na loď, vyplávala z prístavu, a okolo jedenástej večer zakotvila,“ opisuje László. Ale začiatkom ďalšieho roka, keď si chceli opäť prenajať loď na leto od štátnej lodnej spoločnosti, tá im oznámila, že všetky lode na všetky dni v roku má už prenajaté. „Už vedeli, že sme teplá organizácia. To bola jedna z najhorších homofóbnych skúseností. Oni radšej nechali stáť lode prázdne, ako by ich poskytli gejom,“ sťažuje sa László.
Homérosz sa tiež pokúsil zakladať pobočky v iných mestách, napríklad v Győri. Kanceláriu si zriadili v prenajatej chatke na predmestí, lebo nemali veľa peňazí. Susedia zistili podľa názvu združenia na poštovej schránke, že pani, ktorá chatku prenajímala, ju poskytla queer organizácii. A obťažovali ju kvôli tomu, pľuli na ňu na ulici, lebo „nechala chatku buzerantom“. Nebola lesba, ani ideová spojenkyňa, chcela si len zarobiť prenájmom. Bola však veľmi milá a nápomocná, a ani napriek nepríjemnostiam zmluvu nevypovedala. Neskôr sa organizácii podarilo získať győrsky nočný klub Locáll v suterénnych priestoroch.
Maďarská filmová dokumentaristka Mária Takács natočila o komunite dva filmy. Jeden sa volá Utajené roky a pozostáva najmä z rozhovorov s lesbickými ženami, ale obsahuje aj archívne materiály o ružových piknikoch. Druhý dokument nesie názov Teplí muži, chladná diktatúra. „V ňom som vystupoval, aj so svojím partnerom a jednou z drag queens zo skupiny Miraculous Mandarins,“ opisuje László. Film predstavuje príbehy piatich starších mužov z obdobia, keď boli mladí.
Neskôr László s priateľmi založili novú organizáciu, ktorá vydávala magazín Mások. Volala sa Lambda Budapest (Meleg) Baráti Társaság, teda Budapeštianske priateľské združenie Lambda, spočiatku bez slova „Meleg“ – v doslovnom preklade „teplé“.
Registrované partnerstvá a súčasnosť
Dnes je už László „na dôchodku“ z hnutia. Podľa jeho názoru nastal aj v Maďarsku istý posun v právach gejov v porovnaní s obdobím pred zmenou režimu: „To najdôležitejšie, čo sa podarilo, je registrované partnerstvo. Nie je to však manželstvo a nepokrýva všetky práva.“ Tesne po zmene režimu mali len možnosť neformálnej kohabitácie. „Teraz pri registrácii si môžeme dať prstene, pobozkať sa a máme nárok na vdovecké dôchodky,“ popisuje výhody. Tiež sa podarili pochody a sprievodné podujatia Pride v Budapešti. Zúčastňuje sa ich stále viac ľudí s odvahou na verejný coming-out. Pozitívne veci vznikli aj na poli umenia: divadelné hry, filmy, knihy o tejto téme. „Na druhej strane, máme veľmi konzervatívnu pravicovú vládu, ktorá sa ani nepokúša skrývať homofóbiu. Usiluje sa o prijatie zákonov, ktoré vylučujú LGBTI ľudí. Polícia sa snaží usmerňovať trasu pochodov Pride tak, aby sa vyhli hlavnej ulici a prechádzali vedľajšími ulicami. Sme svedkami miliónov hrubých, homofóbnych komentárov. To vyvoláva strach,“ opisuje László súčasnú situáciu. Podľa neho veľa mladých nevyužíva inštitút registrovaného partnerstva, lebo sa obávajú, že sa tým dostanú do evidencie, ktorá bude dostupná ľuďom pri moci.
„Najväčším utrpením je však život v neustálom strachu. Báť sa znamená byť zraniteľný. Moje posolstvo preto znie: nebojte sa!“ – uzatvára svoje rozprávanie László.
Co-funded by the Europe for Citizens Programme of the European Union.
