Autorka: Sabrina Katonoff / Ilutstrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2022.
Nápad na nasledujúci text som dostala, ako zvyčajne, v sprche. V najhoršom momente, keď som si vybavovala doklady pod novým menom a rodom, ma začal bolieť zub. Zubár ma mesiac nemohol vziať, a tak som leto strávila s ľadom na líci aj v noci, aby som sa nezbláznila. Dialo sa to v tom krátkom okienku, keď bola tranzícia na Slovensku na chvíľku uľahčená, no naďalej — podľa mňa — nezmyselná. A práve pod horúcou vodou sprchy mi napadlo: ako lepšie ukázať bizarnosť tranzície a súčasnej situácie ako cez boľavý zub?
V najbližších troch číslach — s týmto vrátane — nájdete tento nápad bližšie rozpísaný cez príbeh hlavnej hrdinky, Svetlany. Želám príjemné čítanie!
Začalo sa to 26. júna. Pamätá si, pretože jej došla káva a skapala jej mačka. Nadávala nad kávovarom, zmetala zvyšky zŕn zo spodku dózy do papierového kalíška a rozmýšľala, komu má zavolať, aby odniesli Micku. Pravdaže, nevolala sa Micka, ale jej pôvodné nemecké meno bolo krkolomné a lenivosť ju prekrstila na Slovanku.
Nechala ju tak, ako ju našla, v krabici pod televízorom. Rozosmialo ju, že Micka si v poslednom momente našla vlastnú truhlu, akoby myslela na jej lenivosť, nech jej nemusí hľadať igelitku alebo nejakú prázdnu krabicu od topánok či minuloročných perníkov, kam by ju uložila. Povedala si, že sa o ňu postará po raňajkách, po práci, možno zajtra, keď bude mať viac času na vybavovačky, keď získa odvahu zavolať veterinárovi, poprosiť ho, aby mŕtvolku odniesol kamsi preč, skôr ako si naplno uvedomí, čo sa stalo.
Teraz sa však potrebovala sústrediť. Zaujímalo ju niečo úplne iné, a to, že keď sa o dvanástej prebudila, zistila, že ju neskutočne bolí zub. Raňajky musela prehĺtať na druhej strane. Jazykom si prechádzala po plombách a dierach po starých stoličkách a rozmýšľala, ktorý ju tak trýzni. V zubarine sa nevyznala, ale pamätá si niečo zo stredoškolskej biológie.
Koľko má človek zubov? Deti majú iný počet ako dospelí, ona je niečo medzi, takže by to malo byť…? Nepovedal jej niekto, že ženy majú viac zubov ako muži?
Ako si prechádzala prstom po vnútri úst, rozmýšľala, koľko ich má ona. Prst vytiahla zakrvavený, pokrčila plecami. Vždy bola citlivá, nediví sa, že ani jej ďasná nedokážu odolať ani najmenšiemu tlaku či škrabancu.
Z ruksaku si vytiahla diárik počmáraný nezmyselnými číslami a poznámkami, ktoré sama nedokázala prečítať. Kde-tu sa vzala farebná ceruzka, ktorá pútala oči pomedzi atramentovo modrú. Zámerne písala modrou, ostatné farby jej pripadali nediárové, neseriózne. Na pošte jej raz vynadali, že píše adresu červenou (pričom išlo o dôležitý list, preto si myslela, že môže), tak odvtedy píše všetko dôležité len modrou — potom sa ale všetko stráca, a tak teraz nevedela nájsť číslo svojho zubára.
Modré psíky, modré postavičky poskladané z pomlčiek, modré kvietky, v kúte báseň písaným, ktorú nerozlúšti, no zdalo sa jej, že je o vôni dažďa a rannom Milanovi. Mi-lo-va-ní, tak. Na jednej strane našla kopu telefónnych čísiel, každé končiace na písmenko G. Spomienky, dlhé noci, pomyslela si a hľadala ďalej. Neskutočne ju pritom bolel zub, sotva si dokázala vybaviť spomienku, ktorá na ňu vyskočila z fotografie pekného chlapca na moste.
Odkiaľ je? Je to ona? Nie, ona mala odjakživa kučeravé vlasy, tento ich mal rovné, mastné. Ostré rysy, nebol ani ryšavý, to nemôže byť ona, aj keď zdieľali znamienka — koľko ľudí má rovnaké znamienko ako ona? Tisíce. Fotografiu zahodila do koša pod stolom, nepotrebovala skladovať portréty cudzích spomienok.
Diár sa nevzdával, bojoval, číslo jej nedával. Vzdala sa teda ona, diár nasledoval fotku a siahla po telefóne. Vyskočil na ňu obrázok Micky na pozadí, ako leží vo svojej krabičke, očičká zatvorené, aká zlatá. Pohla sa z tej krabice niekedy? Ako dlho je pod tým televízorom? Marí sa jej, že už kvôli nej niekomu volala. Nie, pohráva sa sama so sebou, zas taký blázon nie je, no radšej si dá lieky, než zabudne.
Odložila teda mobil, prešla do kúpeľne k liekom. V telke ich často vídavala skryté nad umývadlom, preto si ich tam presunula. Zdalo sa jej to zaujímavé, hodilo sa to k vôni drogérie, prášku na pranie a zubnej paste. Rodičia ich mali v nočnom stolíku, Peťo — teda, teraz by už mal byť doktor Stravovský — ich zase dával do špajze do zamknutej truhličky. To ju štvalo, pretože ho zakaždým musela prosiť o ibuprofen, a čo keby sa chcela otráviť?
Otvorila zrkadlo, za ktorým sa skrývala skrinka s pilulkami, lakmi na nechty, krémikmi a zubnými pastami. Siahla po sklenenej fľaštičke, na ktorej stálo alprazolam, aj s dávkovaním. Už dávno v nej však bolo niečo iné, aj keď netušila čo, no predpísali jej to lekári na myšlienky. Naozaj po nich prestávala myslieť, všetko sa zdalo ľahšie, len ju štvalo, že ju z toho boleli nohy a prestali ju páliť staré rany — a o čom má potom, sakra, písať? Básne sa majú skladať na staré lásky a vyhasnuté plamene, nie na to, že sa po týždni konečne rozhodla umyť, pretože nedokázala vystáť svoje strnisko a spotený chrbát.
Keď už bola pri lekárničke, vytiahla ju, že pohľadá liek na zub. Krabičky s rôznymi múdrymi menami, s ktorými sa už kamošila, jej nijako nepomáhali. Antidepresíva, antipsychotiká, antito a antidačo. Rozosmievalo ju, že jej chýbal práve sprostý liek na bolesť. Pravda, väčšinou ju nič nebolelo, iba pobolievalo, trochu podvedome bolelo, ale dalo sa na to zabudnúť. Najmä keď ide o zuby, stačilo riadne vyčistiť rumom, ako to robieval tatko.
Vyrátala si potrebné lieky do dlane, zapila ich nechutne teplou vodou z kohútika. Tak, a teraz myšlienky ustanú. Bude normálna, pokojná, nebude si hrýzť kožu na prstoch a rozmýšľať nad tým, či neurobila chybu, či toto je správna cesta, či neotravuje každého svojou existenciou, veď aj Micka sa rozhodla odísť, než aby ju trpela… Nie je to sranda, ako každý odchádza, ako ju každý opúšťa, ako, no, sa všetko dokáže dosrať?
Hovor so zubárom si odložila na neskôr, do toho čarovného času medzi ránom a obedom, kedy ordinuje.
Do práce odchádzala pekne upravená, v uniforme kaviarenských čašníčok – čierna na čiernej s čiernou, len jej nechty boli farebné (tentoraz červená a žltá, no žltá jej neustále odpadávala a zanechávala na šálkach nepatrný pastelový odtieň). Teplo-neteplo, roláky s dlhým rukávom sa stali jej uniformou. Nielenže skrývali ohryzok, ale nikto sa jej nepýtal, čo má na rukách, čo znamená aké tetovanie, odkiaľ sú tie jazvy?
V práci sa aj tak všetci pozerali do svojho mobilu, kávy, koláču, polievky, niekedy na jej zadok, ale to dokázala obstáť. Záležalo na tom, ako veľmi sa jej daná osoba páčila. Vedela, že ako správna feministka by ich mala zaradom fackať, ale každý jej tvrdil, že nie je pravou ženou, tak prečo by nemala, ako je to po anglicky, urobiť jedného za tím?
Zub ju však stále bolel. Prikladala si k nemu vychladené poháre a fľašku whiskey s vtipným, stereotypne írskym názvom, aj keď na zadnej strane stálo made in poland. Po večernej špičke skĺzla na zem, utierka naplnená ľadom pritisnutá k lícu, takmer sa rozplakala. Túžobne pozerala na skrinku pod umývadlom, do ktorej odkladali náradie. Možno by tam našla kliešte, vytrhla by si tie zuby sama, nemôže to byť také ťažké. V minulosti to tak ľudia robievali pravidelne, nie?
Preklínajúc bolesť, rozmýšľala, načo jej vôbec sú vlastné, prirodzené zuby. Starká si svoje odkladala do skleného pohárika s motívom viníc, otec zase nemal po rokoch fajčenia takmer žiadne. Obaja s tým boli zmierení. Tlak spoločnosti na perfektné, naturálne, vlastné, biologické zuby bolo ťažké znášať.
S touto myšlienkou sa vracala domov. Prečo ich vôbec má? Nebolo by ľahšie ich všetky vytrhnúť, rad za radom, nastreliť si – alebo akokoľvek to robia – nové, také, ktoré sa nikdy nepokazia? Čo po tom, že ide o pretvárku a o to, čo spoločnosť preferuje? Keby mala možnosť, ešte by si ich skrášlila fantastickými farbami alebo dala vyrobiť zo zvláštnych kovov. Uránovo zelené zuby, ktoré svietia v noci, sklenené, cez ktoré vidno do hrdla, keď sa usmievaš. Rozbi tradíciu, prijmi progres, odhoď kalciové zuby a prejdi na zlaté.
Doma ihneď zamierila do spálne, aj keď si bola istá, že spánok nepríde. Pravidelne striedala pohovku v kuchyni a posteľ, podľa toho, kde bolo chladnejšie, nech sa jej ľad v utierke topí pomalšie. Keďže nedokázala nájsť nič na bolesť, tupila ju liekmi proti úzkosti, dúfajúc, že sa dostane do stavu bezcitnosti, keď sa aj fyzická bolesť vytratí. A keď otvorila oči o deviatej ráno, bola si istá, že hodinky nad chladničkou videla pochodovať cez každú sekundu a minútu noci, flegmaticky prijímajúc ďalšie víťazstvo insomnie, ktorú neprelomili ani čarovné ružové pilulky s nemeckými menami.
Ranná rutina kávy a cigarety na tienistom balkóne, ktorú sa naučila od kohosi v Taliansku, bola prerušovaná ostrou bolesťou mikroskopických nožíkov, ktoré sadisticky zatínali do ďasien, ryli čeľusť a rozkladali jej od zlých návykov zľahka sfarbené zuby. S trasúcou rukou zahasila cigaretu, siahla po telefóne a vytočila číslo na zubára.
„Pri telefóne Svetlana Hajnalová,“ oznámila stroho, hneď ako sa z druhej strany ozval znudený, hlboký hlas muža.
„Áno,“ potvrdila druhá strana.
„Volám ohľadom svojho zubu. Bolí ma.“
„Áno,“ ďalšie potvrdenie. Medzi každou odpoveďou prešlo niekoľko sekúnd elektrického ticha, akoby muž musel všetko opatrne spracovať.
„Rada by som sa objednala na termín.“
„Áno.“
„Kedy by som mohla prísť?“
„A máte potvrdenie?“
Otázka ju zaskočila. „Potvrdenie?“
„Áno. Potvrdenie. Od obvodného.“ Tón znel aj naďalej roboticky, ale dokázala v ňom nájsť štipku otrávenosti.
„No, nie. Musím?“
„Áno. Bez neho neprijímame.“
„Nuž, tak teda si ho… vypýtam.“
„Áno.“
S ťažkým výdychom zložila. S byrokraciou sa neoplatí hádať a pretože preferovala biť sa iba vtedy, keď si bola istá, že vyhrá, ani nemala záujem protirečiť úradníckej sile. Vkĺzla do svojich chlpatých ružových papučiek a keď vstala, uvedomila si, že ju telefonát vyčerpal. Padla naspäť do plastovej stoličky, trasľavou rukou si znova pripálila úzku cigaretu.
Obvodný, prechádzalo jej mysľou, to je Peťo. Iba on ma vezme takto rýchlo.
Za svoj chlapčenský čas sa spoznala s kadekým, no mala náramné šťastie na úspešných ľudí. Umelci, právnici, novinári, medici – najmä medici, doktori, zdravotní bratia a sestry, sanitári, zdravotníci… Terapeut jej povedal, že je to ukážka túžby po starostlivosti, kým oni majú zase túžbu starať sa o niekoho. Nádherne sa dopĺňali. A s nikým sa tak nádherne nedopĺňala ako s Peťom. S Peťom, čo skrýval lieky pod zámkom a keď jej stúpol tlak, ihneď jej varil čaj a posielal ju do postele. S Peťom, ktorý mal sprostý priškrtený smiech, hladký dotyk, teplé ruky a beztvaré znamienko na podbrušku.
Odkedy sa rozišli – údajne v dobrom – Peťo sa stal doktorom, dostal vlastné pracovisko a zhodou náhod ošetroval blízko nej, čím spadala do jeho obvodu. Vyhýbala sa mu, kým mohla, ale v núdzi ho nemohla obísť, keďže ju vždy uprednostnil a s radosťou jej vypísal čokoľvek, v medziach slušnosti. Na rozdiel od ostatných lekárov, jeho nikdy nedokázala oklamať, pamätal si jej dávkovanie do miligramu a odmietal ho prekročiť.
Do mesta sa vydala takmer okamžite, ako sa upokojila. Chvíľku sa zdržala pred zrkadlom, snažiac sa zdokonaliť femme fatale výraz inšpirovaný maniodepresívnymi starohollywoodskymi hviezdami s aurou samostatnosti a mizandrie. Aj keď samu seba považovala skôr za filandristku (filandria: obdiv k mužov, pozn. red.) v extrémnej forme, nechcela to na sebe nechať poznať.
Peťova ordinácia bola blízko. Za sotva desať minút pešej chôdze vstúpila do betónového námestia s hríbovo-kvetnatou fontánou v jeho brutalistickom strede. Hneď oproti stála odporná budova s námorníckou bielo-modrou fasádou a okrúhlymi lodnými oknami, ktoré svojou morskou tematikou vyzerala absolútne nevhodne v socialistickej šedi a kaiserovsky zdobených starých budovách. Celé mesto bolo experimentom v architektúre, ale táto špecifická budova bola výsledkom privatizácie a divokých deväťdesiatych rokov, keď odbornosť a vkus ustúpili premenlivým chutiam tých, čo si mohli dovoliť obísť byrokraciu a názor verejnosti. Alebo ju nenávidela preto, pretože v nej pracoval jej bývalý.
Jeho ordinácia bola znesiteľnejšia. Takisto bielo-modrá, ale esteticky tradične doktorská, s plastovo-kovovými stoličkami, obrázkami tráviaceho traktu a infoplagátmi o najnovšej chorobe, na ktorú sa dá očkovať už u vášho lekára! Čakáreň bola primerane plná, bola dokonca ochotná čakať, ak by ju Peťo protekčne nezobral ako prvú. Čo však, pravdaže, urobil.
Peťo málokedy nosil svoj biely plášť, no dnes ho mal a zakrýval ním ružovú košeľu a modré nohavice, ktoré – mala dojem – mu nechala v šatníku ona po ich rozchode. Usmieval sa na ňu spoza pracovného stola s papiermi, pečiatkami a malými plyšákmi vírusov a vitamínov. Jeden z nich mal tvar žltej lentilky s písmenom C na brušku. Nemal ústa, iba obrovské, žlté oči. Nedokázala sa naň prestať pozerať. Kto má žlté oči?
„Si tu kvôli niečomu?“ opýtal sa, hlas príjemne hrubý. Napriek jasnému rozhodnutiu odolať jeho šarmu, zacítila na chrbte zimomriavky.
„Potrebujem papier k zubárovi.“ Nepozerala sa na neho. Vitamín C mal žlté oči. Kto má žlté oči?
„Áno,“ odpovedal. Déjà vu z robotického hlasu. Prstami si vošiel do krátkej brady, ťahajúc cestičku k blond vlasom v cope. Pamätám si, ako voňajú. „Nuž, to bude ťažké.“
„Ťažké?“
„Áno. Vieš, pravidlá sa zmenili.“
„Kedy?“
Pokrčil plecami v teatrálnom netuším geste. „Nedávno. Nariadenie z ministerstva.“
„Z akého dôvodu?“
„Niekomu vadilo, že si ľudia trhajú zuby.“
Pripadalo jej to absurdné, no pripomínala si, že ak sa nebude sťažovať, všetko prebehne rýchlo a zbaví sa boľavého zubu. Nedokázala si však pomôcť, zvláštnosť situácie ju pohoršovala a rozosmievala zároveň. „Ďalšia snaha zapáčiť sa voličom?“
„Tvrdí, že sa odborníci zhodli, že akákoľvek operácia zubov je vážny zákrok, ktorý nemôžu nechať len na rozhodnutí človeka a nejakého náhodného lekára.“
„Ale prečo nie?“
„Mňa sa nepýtaj, nebol som pritom. Chceš ten papier?“
„Áno,“ pristihla sa, že sama použila plochú, plechovú odpoveď znudeného androida.
Peťo vstal a tým jej pripomenul, že je odporne vysoký, oveľa vyšší než ona, a že sa jej páčil práve preto. Bez problému vytiahol z najvyššej zásuvky zakladač, v ktorom sa chvíľku prehrabával. Dal jej takto čas na prehliadku – vlasy mu podrástli, nosil ich naďalej tak, ako sa jej to páčilo. Pamätala si, že mal rád, keď sa s nimi hrala. Vila mu ich do copu a keď sa cítil roztržito, česala ho, kým sa jej neroztopil v náručí. Všimla si, že mal na krku tetovanie, asi kúsok väčšieho na chrbte. Peťo sa paradoxne ihiel bál, ale iba keď sa dotýkali jeho. Zamračila sa. Nepáčilo sa jej, že sa mení.
„Musíš si ho notársky overiť,“ zahlásil, naďalej prehnutý nad zakladačom.
„Prosím?“
„Ako hovorím, nový postup. Ale neboj, poznám dobrého lekárskeho notára, je tu blízko. Povedz, že si odo mňa, a pozrie sa na to rýchlejšie. Inak to potrvá.“
„Koľko?“
Znova pokrčil plecami. Gesto ju hnevalo viac ako nové tetovanie. Ako dlho ma bude ten zub bolieť? Podal jej zväz papierov písaných legálnou rečou, ktorej nerozumela. Latinské doktorské výrazy, preklepy, skratky, ktoré jej nič nehovorili. Tajný jazyk odborníkov, ktorým držia verejnosť v nevedomí. Nediví sa, že konšpiráciám sa darí.
„A potom môžem k zubárovi?“
„Nie, ešte nie. Zoberieš to na úrad ministerstva zdravotníctva. Tam ti to potvrdia a zapíšu si ťa do systému. Ale tam ti všetko vysvetlia.“ Na tvári jej zazrel zľahka vydesený výraz. Upokojujúco jej položil dlaň na ruku, úsmev na perách. Chcela ju odtiahnuť, no jeho teplo jej topilo večne zmrznuté prsty. „Neboj, pomôžem ti. Je toho veľa, ale pôjde to rýchlo, sľubujem.“
Opätovala by mu úsmev, no nemohla. Zub sa jej znova ozval, tentoraz ho cítila až v spánkoch. Z očí jej mimovoľne vyhŕkli slzy.