Prvou krajinou sveta, ktorá právne uznala páry rovnakého pohlavia, bolo v roku 1989 Dánsko.
Zákon o registrovaných partnerstvách prijal dánsky parlament v pomere hlasov 71 k 47 bez búrlivých diskusií, na ktoré sme zvyknutí dnes a priznal gejským a lesbickým párom skoro všetky práva a povinnosti ako manželom s výnimkou možnosti adoptovať deti.
Medzi prvými pármi, ktoré uzavreli zväzok podľa nového zákona boli Eigil Axgil s partnerom. Eigil, ktorý v roku 1948 založil prvé dánske združenie homosexuálnych mužov, to pre The New York Times komentoval takto: „Jedinou cestou ako s čímkoľvek pohnúť dopredu, je otvorene o tom hovoriť. Musíš povedať, že takto to so mnou je, aby aj spoločnosť mohla byť otvorená k tebe. Ak by všetci nasledovali príklad Dánska, ak by všetci zverejnili svojou orientáciu, povedali ako to s nimi v skutočnosti je a vyšli z utajenia, tak sa toto stane aj vo zvyšku sveta.“
Podľa mnohých zohrala kľúčovú úlohu aj práve prebiehajúca epidémia AIDS. Podnietila konzervatívcov zamyslieť sa nad tým, či by nebolo dobré podporovať stabilné a monogamné vzťahy medzi gejmi a zároveň aj priniesla tému homosexuality do verejnej sféry. Po prvýkrát sa politici reálne stretli s gejmi a lesbami a zistili, že nie sú vôbec iní ako heterosexuálni ľudia.
Dnes 29 z 50 európskych štátov právne uznáva páry rovnakého pohlavia. Manželstvo bolo prvýkrát sprístupnené pre tieto páry v roku 2001 v Holandsku, ktoré nasledovalo 14 krajín (Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Island, Írsko, Luxembursko, Malta, Nemecko, Nórsko, Portugalsko, Španielsko, Švédsko a Veľká Británia).
Ďalších 12 krajín umožňuje uzavretie iného civilného zväzku, registrovaného partnerstva párov rovnakého pohlavia, pričom rozsah ich práv a povinností sa medzi jednotlivými krajinami líši (Andorra, Chorvátsko, Cyprus, Česká republika, Estónsko, Grécko, Lichtenštajnsko, Maďarsko, Rakúsko, Slovinsko, Švajčiarsko a Taliansko).
V krajinách Beneluxu, vo Veľkej Británii a vo Francúzsku majú páry rovnakého pohlavia možnosť výberu medzi manželstvom a iným civilným zväzkom. 13 krajín vrátane Slovenska špecificky definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy vo svojej ústave (ústavný zákaz manželstiev párov rovnakého pohlavia), avšak dve z týchto krajín (Chorvátsko a Maďarsko) zároveň umožňujú uzavretie registrovaného partnerstva osobám rovnakého pohlavia. Spomedzi 28 krajín Európskej únie Slovenská republika patrí k posledným šiestim, ktoré žiadnym spôsobom právne neuznávajú páry rovnakého pohlavia a ich rodiny (Bulharsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Rumunsko a Slovensko).
Rozdiely v úpravách rôznych foriem registrácie civilných zväzkov v Európe súvisia s tým, či sú tieto formy dostupné rovnako párom rovnakého aj odlišného pohlavia, ako aj s tým, či je daná legislatíva postavená na princípe funkčnej rovnosti týchto inštitútov a manželstva, alebo či sú hierarchické.
Spravidla politici najskôr uzákonia inštitút registrovaných partnerstiev len pre páry rovnakého pohlavia s menším obsahom práv a povinností ako manželstvo. Často býva aj symbolicky vyčlenený od rodinného práva pre všetkých ostatných, napríklad v Českej republike neboli registrované partnerstvá zaradené do Občianskeho zákonníka pri jeho rekodifikácii, ale ostali osobitým zákonom.
Takto definované inštitúty sú v rozpore so základnými právnymi princípmi – zakotvujú nerovné zaobchádzanie pre niektorých v protiklade s rovným zaobchádzaním pre všetkých. Sú zjavne trvalo neudržateľné a v praxi predstavujú prechodné štádium, akýsi test, počas ktorého väčšina pochopí, že sa gejské a lesbické páry od nej nelíšia a sú hodní a hodné požívať rovnakú ochranu ako vzťahy a rodiny založené párom muža a ženy.
Zatiaľ v každej krajine po prijatí legislatívy o registrovaných partnerstvách postupne výrazne narástla aj podpora verejnosti v sprístupnenie manželstiev pre gejské a lesbické páry. Je to tak preto, že tieto páry sa stali viditeľnejšími. Samotný akt uzavretia partnerstva prebieha verejne pred štátnym orgánom v okruhu rodiny a priateľov a následne vystupujú ako pár v každodenných situáciách.
Reálna životná skúsenosť tak prekoná strach a všetky predsudky, ktoré k nim väčšinová spoločnosť má. Holandská senátorka Hannie van Leeuwen za kresťansko-demokratickú stranu, ktorá bola tvrdou odporkyňou sprístupnenia manželstiev pre páry rovnakého pohlavia to vyjadrila nasledovne: „V tom čase som bola proti manželstvu pre páry rovnakého pohlavia. Viedol ma k tomu strach. Keď som videla brať sa toľko šťastných gejských a lesbických párov pochopila som, že som sa mýlila. Už ani neviem, čo ma viedlo k tomu, aby som s gejmi a lesbami zaobchádzala inak ako s ostatnými občanmi.“
Ak sú však registrované partnerstvá alternatívou k manželstvu pre všetky páry, spravidla ostávajú v platnosti aj po otvorení manželstiev pre páry rovnakého pohlavia. Z týchto dlhoročných skúseností sme vychádzali na Slovensku pri zakladaní platformy Životné partnerstvo, ktorá prichádza s návrhom zákona o životných (registrovaných) partnerstvách a kampaňou za ich prijatie.
Našou snahou je, aby životné partnerstvo bolo stabilnou súčasťou rodinného práva a vzhľadom na ústavou garantovanú rovnosť pred zákonom presadzujeme, aby bolo dostupné pre všetky páry. Nový inštitút životných partnerstiev znamená ponuku aj pre skupinu tých párov, ktoré z rôznych dôvodov odmietajú uzavrieť manželstvo ako tradičnú formu právneho uznania ich spoločných životných cieľov aj záväzkov, čo ale neznamená, že nestoja o právnu ochranu.
Na Slovensku je 89 tisíc heterosexuálnych párov, ktoré v sčítaní z roku 2011 deklarovali spolužitie vo faktickom manželstve. Podľa posledných dostupných údajov deti narodené mimo manželstva predstavujú už 39% z celkového počtu živonarodených detí. Dnes už teda ani na Slovensku nie je len jeden spôsob alebo jedna voľba, pokiaľ ide o vedenie vlastného rodinného alebo súkromného života.
Uvedomujeme si pritom, že rôzne páry majú rôzne záujmy a preferencie, ktoré treba skĺbiť. Kým páry rovnakého pohlavia chcú inštitút čo najpodobnejší manželstvu, ktoré je im nedostupné, páry rôzneho pohlavia, ktoré v súčasnosti majú možnosť uzavrieť manželstvo ale neurobili tak, by ocenili voľnejší inštitút s jednoduchšími administratívnymi postupmi pri jeho vzniku a zániku. Životné partnerstvo je kompromis, ktorý prináša jednoduchší proces vzniku a zániku, zahŕňa rovnaký obsah vzájomných práv a povinností ako manželstvo s možnosťou voľby či vznikne bezpodielové spoluvlastníctvo, prípadne určenia jeho rozsahu. Vzorom môžu byť posledné právne úpravy v Estónsku, Malte a Chorvátsku.