Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2021
Jana Mičeková (1985) je riaditeľkou a predsedníčkou rady občianskeho združenia Dúhový PRIDE Bratislava. Vyštudovala kulturológiu, pracovala ako manažérka podujatí a v súčasnosti je na materskej dovolenke. Rozprávali sme sa s ňou o tom, ako vníma Dúhový PRIDE Bratislava z pozície hetero spojenkyne a prečo prijala ponuku stať sa jeho riaditeľkou. Prezradila nám, ako sa cítila, keď na jej syna útočili na sociálnych sieťach za to, že držal dúhovú vlajku. Opísala, aké bolo organizovať minulý rok online Pride, čo sa chystá tento rok a prečo majú ľudia Dúhový PRIDE Bratislava podporiť.
Aký bol tvoj prvý Dúhový PRIDE v Bratislave?
Po príchode do Bratislavy, po vysokej škole, som sa ocitla na podujatí Dúhový PRIDE Bratislava na Hviezdoslavovom námestí. Stretla som tam veľmi veľa kamarátov a celé sa mi to veľmi páčilo. Jediný problém mi robil dlhý rad na pivo. Povedala som si: kurník šopa, s týmto chcem niečo urobiť (smiech). Vtedy som nemala skúsenosti z „eventového“ sveta. Štyri roky nato som sa ocitla priamo v PRIDE tíme.
Aké si mala pocity?
Bola som nadšená. Som dievča z vidieckeho prostredia, ktoré študovalo v Nitre. A Nitra nie je celkom metropolitné mesto. A vtedy sa ma moja najlepšia kamarátka spýtala, či mi bude vadiť, že bude teraz chodiť s Laurou. Povedala som jej: ak ťa bude ľúbiť takisto ako ja ťa ľúbim, tak mi je absolútne jedno, s kým budeš chodiť. Len potrebujem vidieť, že si ťa váži ako človeka. To bola moja prvá skúsenosť so vzťahmi dvoch ľudí rovnakého pohlavia, ktoré som dovtedy nepoznala. Vtedy som tomu porozumela. Stále si vravím, že poznanie otvára srdcia. Keď to človek sám zažije, keď to vníma, keď to cíti a vidí, vtedy zmení názor, ak ho mal negatívny, alebo nevedel, čo si má myslieť.
Ako by si zhodnotila uplynulú desaťročnicu Pride-ov? Čo dôležité priniesli?
Prvé pochody PRIDE sršali neuveriteľnou odvahou. Keď vidím staré fotky, mám zimomriavky. Každým rokom, odkedy som v tíme, sa počet účastníkov a účastníčok zväčšuje. My sme z roka na rok vyskočili zo 6-tisíc ľudí na 10-tisíc. Čiže už by sme mohli vyjednávať ďalšie podmienky s mestom, ďalších spoluorganizátorov. Len tá veľkosť z nás robí jeden z najväčších festivalov v Bratislave.
Prečo si myslíš, že je PRIDE potrebný?
Pochody PRIDE sa konajú v každom európskom hlavnom meste. Zažila som ich aj v menších provinčných mestečkách. Vždy je to super deň plný rozmanitosti a ďalších pre mňa veľmi prirodzených vecí. Ale na Slovensku ide, bohužiaľ, permanentne o základný boj za ľudské práva. Päť rokov, odkedy sa podieľam na organizovaní, neprišla žiadna legislatívna zmena v prospech zlepšenia situácie LGBTI+ ľudí. Neudialo sa nič, ani keď sa vymenila vláda. V spoločnosti sa o tom občas diskutovalo. Ale dialóg sa vždy nesie iba v duchu zneužívania LGBTI+ témy politickými stranami. Samotné odstránenie diskriminácie je pre všetky ako čierny Peter. Tá nenávisť a útočenie, ktoré sledujeme v parlamente, vplýva na mňa aj ako na matku. Potrebujem sa pričiniť o spoločenskú zmenu, aby sa môj syn mohol mať v budúcnosti dobre bez ohľadu na to, do koho sa zaľúbi.
Sama si tzv. „straight ally“, ako to vnímaš z tejto pozície? Je Dúhový PRIDE určený pre všetkých?
Ja verím v ľudské dobro. Aj keď nie všetky moje životné skúsenosti mi to potvrdzovali. Ale verím, že láska je to jediné, čo nás zachráni. Nemôžme žiť v spoločnosti, ktorá takúto lásku ignoruje. Na prvom Dúhovom PRIDE, kde som bola, Hana Fábry povedala dobrú vetu: „A vítam tu všetkých heteráčov, lebo prišli ukázať, že im to nie je jedno.“ Vtedy som sa s tým identifikovala a povedala som si, mne to nie je jedno. Veď s tým niečo musím spraviť. Prečo by som mala žiť v spoločnosti, kde nie je rovnosť? PRIDE je absolútne pre všetkých. Ladíme ho do festivalovej atmosféry. Máme stanovište aj pre deti. Program je vyskladaný tak, aby sa každý a každá cítili dobre, aby sa najedli, osviežili, kultúrne naplnili. Ide o príjemný deň bez akýchkoľvek excesov. Vítame každého človeka. V poslednej dobe sme sa zamerali najmä na deti, aj v našom tíme už máme nejaké – takže nevylučujeme ani Mira Jaroša (smiech). Rozbehol sa krásny projekt Dúhové rodiny. Týmto smerom je potrebné ísť. To však neznamená, že sa nevenujeme aj single ľuďom alebo tým, ktorí žijú vo vzťahu bez detí.
Prečo si sa rozhodla prijať ponuku byť riaditeľkou združenia?
Vystriedala som na tejto pozícii Dianu Pruchnerovičovú. Ona je veľmi organizačne nadaná, má na starosti celú bezpečnosť. Je pre mňa neuveriteľné, s akou gráciou a ľahkosťou to celé zastrešuje. Na teambuildingu, kde sme mali valné zhromaždenie, som dostala túto ponuku, o ktorej sa vraj v kuloároch hovorilo už predtým, no išlo to mimo mňa. Naozaj som bola návrhom zaskočená, dojatá. Bol s tým spojený aj silný pocit zodpovednosti, ktorý pretrváva.
Nevyčítajú ti ľudia z komunity, že nie si LGBTI+?
Bála som sa, ako to komunita prijme. Mám v nej množstvo kontaktov. Prinieslo mi to istý mediálny výtlak, zrazu som sa ocitla v popredí. Obávala som sa, ako zvládnem vystupovanie v médiách, ale v tíme mám za sebou hovorcov, ktorí komunikujú s médiami na dennej báze. Pred minuloročným PRIDE-om bol týždeň sprievodných podujatí. Všetky akcie som si obehla a komunikovala som s ľuďmi, zoznamovala sa. Povedali mi: ty si hlas, ktorý potrebujeme, lebo to, že sa niekto bude vyjadrovať o LGBTI+ téme a je queer, to každý očakáva. Ale že nejaká heteráčka to bude mať ako hlavnú agendu, to viac rezonuje. Som poctená, akú podporu som od komunity dostala.
Teraz druhý pól, čo tvoji konzervatívnejší známi?
Doma sa o tom otvorene rozprávame, v rodine mám veľkú podporu. Čo sa týka ďalších konzervatívnych rodinných príslušníkov, nevyjadrujú sa k tomu a vždy mám pre nich argumenty, voči ktorým sa nevedia vymedziť. Zažila som však minulý rok aj osobný útok. Bolo to veľmi nepríjemné. Ocitla som sa na fotografii so svojím synom, ktorý drží dúhovú vlajku. Na omši po PRIDE nás odfotili spolu s pánom Prostredníkom. Fotka sa objavila v nejakej konzervatívnej skupine na sociálnych sieťach. Na útoky na mňa som bola absolútne pripravená. Ale útok na syna som brala s ťažko. Vyčítala som si to. Zaoberala som sa tým týždeň alebo dva. Objavili sa komentáre, ako: „Čo z neho vyrastie, gejko, alebo lesbička? A už vie on, čo je, či chlapček, alebo dievčatko?“ alebo: „Chúďatko dieťa, takej materi by som ho zobrala…“ To ma zraňovalo. Veľkou podporou mi bola Lucia Plaváková, ktorá má dcéru, je mediálne známa a s útokmi má veľké skúsenosti.
Ako sa cítiš so súčasným tímom, koľko vás je, koľko pracujete?
Som pyšná, že náš tím je stabilný už niekoľko rokov. Niektorí členovia si berú sabatikal, no viem, že kedykoľvek ich môžem poprosiť o pomoc. Príprava na ďalší ročník začína vždy hneď po PRIDE, ale patrí k tomu aj naša fyzická a psychická regenerácia. Potom doriešovanie administratívnych vecí, ktoré je veľmi náročné. Zamýšľanie sa nad ďalším ročníkom začína v novembri. A po Novom roku už plnou parou vpred. Tento rok sa podarilo presadiť väčší dôraz na sociálne médiá ako Instagram. Cítime veľký záujem od mladých ľudí, a toto je ich komunikačný kanál. Na Instagrame sme pripravili celoročný obsah, a snažíme sa týmto spôsobom udržiavať kontakt s publikom. Robíme reláciu Prídeme k vám domov, čo sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi, s organizátormi a organizátorkami minulých ročníkov, podporovateľkami a podporovateľmi komunity, a dostávame tak aj spätnú väzbu.
Minulý rok sme nemohli osláviť v uliciach jubileum, 10. ročník Dúhového PRIDE-u prebehol online. Aké to bolo pre vás v tíme?
Spočiatku sme všetci len čakali, nevedeli sme, čo a ako. A nakoniec sme vystrúhali online PRIDE. Organizačne bol náročný v tom, že sme museli v malom časovom horizonte meniť koncepciu, hoci príprava živého sprievodu je, samozrejme, náročnejšia. Spravili sme koncert, ktorý sme pustili online v deň naplánovaného PRIDE-u. Bolo nám ľúto, že obdobie pandémie pripadlo práve na 10. ročník. Urobili sme najlepšie, čo sme mohli. Týždeň pred samotným dátumom PRIDE-u sme mali sprievodné podujatia v súlade s opatreniami. Bolo príjemné, že komunita žila v meste, mali sme aj tri akcie za deň. Človek si musel vyberať. Samotný online PRIDE mal vysokú sledovanosť, s tým sme boli veľmi spokojní. After-party sa konala tiež v súlade s opatreniami, a keďže bežala v troch podnikoch súčasne, mesto bolo plné ľudí. Mierny pocit katarzie a satisfakcie ma zastihol práve tam.
Bude tohtoročný PRIDE naživo, alebo opäť online? Kedy by si mal uskutočniť?
Od januára sme sa chystali na to, že ideme robiť Dúhový PRIDE v normálnej forme, nevedeli sme, ako to bude, kedy bude vyvinutá vakcína proti „korone“. Plánovali sme osloviť dodávateľov, zarezervovať si miesto, aby sme neboli prekvapení a mohli to vo veľkom odpáliť, keby COVID-19 vymizol (smiech). Asi odpoviem za všetky menšie festivaly, že keď ohlásila Pohoda, že nebude v normálnom móde, tak sme sa situáciu rozhodli prehodnotiť aj my. Najväčšou novinkou je, že usporiadame celý PRIDE mesiac, ktorý sa začne 1. júla a vyvrcholí 24. júla, keď odvysielame Dúhový PRIDE 2021. Bude sa natáčať dopredu, ale so živým publikom, 3. júla v Novej Cvernovke. Podľa kapacity sa naň budú dať zakúpiť vstupenky. Pôjde o plnohodnotný koncert, so vstupmi z réžie. Vystúpia osobnosti, kapely, vogue tanečníci a tanečníčky. Budeme mať fantastickú moderátorku Simonu zo Simona Comedy. V programe je zaradená aj rómska kapela, bude to veselé. Sprievodné akcie budú bežať celý mesiac. Otvorili sa nám aj spolupráce s mestskými inštitúciami a verejnými inštitúciami, ako napríklad Slovenská národná galéria, Staromestská knižnica. Budú divadelné predstavenie, premietanie filmov.
A tešíme sa na prípravu fyzického Dúhového PRIDE-u. Verím, že nasledujúci rok sa to podarí, plánujeme rôzne novinky. Chystáme sa na zmenu miesta, pretože Hviezdoslavovo námestie je nám už malé. Bolo to, ako keď si na kolaudáciu garsónky pozveš hostí, no nepredpokladáš, že všetci prídu. A oni prišli. Zvládli sme to, no bolo to tesné, doslova (smiech). Preto chceme využiť nové priestory v meste, ktoré by nám poskytli väčší komfort. So zmenou miesta pôjde ruka v ruke aj zmena trasy. Mojím predsavzatím je, aby trasa viedla cez úplný stred mesta, najlepšie cez Obchodnú. Chceme ju vyzdobiť.
Minulý rok sa na rôznych budovách objavili dúhové vlajky, plánujete tento rok osloviť inštitúcie?
Aj tento rok chceme ponúknuť inštitúciám možnosť vyvesiť dúhovú vlajku, a tým podporiť Dúhový PRIDE Bratislava. Bude to mať na starosti jeden človek z tímu. Má to potenciál. Inštitúcie často nevedia, čo robiť, alebo nemajú vlajku. Chceme mesto „obliecť do dúhy“, hotely, mestské budovy, obchody. Najväčšia méta je vyvesenie dúhovej vlajky na Prezidentskom paláci a Magistráte.
Koľko taký Pride stojí?
Vždy si otvoríme výročné správy európskych Pride-ov, aj našich susedov z Prahy. Tie rozpočty sú omnoho vyššie. Online PRIDE nás minulý rok stál asi 15-tisíc eur, ozajstný PRIDE je o čosi drahší. Na zabezpečenie podujatia, ktoré by bolo hodné európskej metropoly je potrebných minimálne 50-tisíc eur. Čím menej je peňazí, tým je menšia kvalita podujatia. Veľká časť zdrojov ide na zaistenie bezpečnosti PRIDE-u. My ako tím pracujeme na dobrovoľníckej báze, nemáme odmeny. Stojí to na našej dobrej vôli a na tom, že sa vieme na seba absolútne spoľahnúť. Všetci sme popritom zamestnaní. Pre mňa je najväčšou satisfakciou tých 10-tisíc spokojných účastníčok a účastníkov. Prípravný stres je pre mňa hybná sila.
Aké sú tvoje priania, kam by sa mal Dúhový PRIDE dostať?
Priala by som si, aby PRIDE bol iba obyčajnou neviazanou zábavou. Poďme si spraviť žúr do mesta. Aby to bola oslava rôznorodosti, oslava ľudí dôstojne žijúcich v spoločnosti, aby sme nemuseli cítiť trpkú pachuť neuznania LGBTI+ ľudí v spoločnosti.
Ako sa pozeráš na to, že sa konajú pochody Pride aj v iných mestách?
Je to úžasné. Držím im palce, podporujem ich. Vždy aj radi pomôžeme. Som vďačná aj Košiciam aj prvým ročníkom v Banskej Bystrici. Slovensko nie je len Bratislava.Musia to vidieť a zažiť aj inde, lebo práve poznanie je to, čo spoločnosťou hýbe.
Čo by si na záver chcela odkázať našim čitateľom a čitateľkám, prečo by mali prísť podporiť tohtoročný PRIDE či sledovať ho online?
Dúhový PRIDE je spoločensky dôležitý. K mnohým ľuďom sa spoločnosť nespráva spravodlivo. Vyrába z nich občanov druhej kategórie. Hnevá ma, že ja, ako heteráčka, môžem mať v sobotu na matrike svadbu, ale ľuďom inej sexuálnej orientácie je toto právo odňaté. Čo oprávňuje takúto diskrimináciu? Preto by sa ľudia z komunity, ale najmä ostatní, mali zaujímať o ľudské práva. To nie je súboj dvoch strán vymedzených sexuálnou orientáciou a rodovou identitou, nemôžeme sa takto vyhraňovať. Všetci by mali prísť na sprievodné podujatia, budú mať hodnotný kultúrny zážitok a cez vstupné môžu podporiť náš festival.
Viac informácií o činnosti Dúhového PRIDE Bratislava nájdete na stránkach www.duhovypride.sk .