Autor: Andrej Kuruc / Foto: Michaela Skvrňáková
Daniel Krejčík (1994) je český filmový, divadelný a dabingový herec, nominovaný na Cenu Thálie, Cenu divadelnej kritiky a Cenu Františka Filipovského. Je životným partnerom politika a novinára Mateja Stropnického, s ktorým žije na zámku v Osečanoch na Sedlčansku. Pôsobí aj v zoskupení Depresivní děti touží po penězích, v rámci ktorého sa predstaví v inscenáciách Kdo zabil mého otce a Zlý jelen na jubilejnom desiatom ročníku divadelného festivalu Drama Queer 2022.
Hráte vo viacerých inscenáciách gejov. Sám ste gej, aké to pre vás je?
Nehrám len postavy gejov. Už som svoju sexuálnu orientáciu na javisku riešil toľkokrát, že neviem, či je to pre mňa stále téma. V queer divadelných hrách je veľmi často zobrazované, ako si človek prechádza comig outom, či už v partnerskom vzťahu, alebo doma v rodine. Gej linku v dramatike istý čas tvorilo HIV a AIDS. Známe sú hry Anjeli v Amerike, Po Frederikovi. Dnes mám pocit, že keď mi niekto ponúkne rolu, kde postava svetu priznáva, že je gej, tak už to pre mňa nie je vec, ktorej môžem niečo dať. Nedávno som točil film, kde som predstieral, že mám 18, a pritom mám 30. Účinkoval som v ňom s naozaj mladými queer ľuďmi. Bavil som sa s nimi, ako to teraz funguje v škole, kto to o nich vie a ako pracujú so svojou orientáciou a sebaurčením. Zistil som, že je to mnohonásobne inakšie než to, ako som to mal ja pred desiatimi rokmi. Tak si myslím, že už tá téma z aktuálneho hľadiska patrí niekomu inému. Ale hral som rôzne LGBTI+ postavy. Napríklad v inscenácii Dánske dievča trans ženu, ktorá si prechádza tranzíciou. Hral som bisexuála v krásnej hre od Michaela Bartletta, ktorá sa volá Cock. Je o bisexualite, čo je tiež zabúdaná súčasť sexuality. Je o tom, ako bisexuálnu orientáciu spracovať a ako bi človeku porozumieť. Dostal som za to nomináciu na divadelnú cenu Thálie. Mne nevadí hrať geja, ale bol by som rád, aby sa to týkalo pre mňa aktuálnych tém. Teraz by ma bavilo hrať o tom, ako vznikajú gej rodiny, ale neviem o takom scenári.
Tak také niečo môžeme urobiť u nás v Bratislave.
Ja by som išiel do Bratislavy skúšať veľmi rád, lebo máte lepších divákov, ako máme my Česi. Ste živelnejší, čo je pre herca veľmi príjemné. Možno sa k vašej fantastickej náture viac hodí, že hráte vo veľkých emóciách. Ja milujem silnú expresiu. Minimalistické divadlo ma až tak nebaví. Keby bolo skúšanie v zime, to by bolo super. Mohol by som utiecť od nás zo zámku, kde je rovnaká teplota ako vonku. Jediné kúrenie, ktoré nám na zámku pamiatkari povolili, je kachľová pec a miestnosti sú príliš veľké. Keď zakúrite a kúri sa hoci aj celý deň, čo znamená, že každú polhodinu prikladáte, tak je tu večer asi 17 stupňov.
Aký bol váš verejný coming out ako herca?
Neviem, ako je to u vás na Slovensku, ale v Čechách nemáme veľa gejov, ktorí sú otvorene gejmi a sú aj herci. Ja som to ani neplánoval. Bolo to v čase, keď som hral v jednom seriáli. Vtedy som začal chodiť so svojím partnerom, ktorý kandidoval za Stranu zelených, bol politicky činný. V tom momente nás niekto vyoutoval s tým, že sme začali spolu chodiť. Písalo sa o nás v novinách a bolo na nás, ako sa k tomu postavíme, či povieme: Nie, to je blbosť – a budeme sa niekde ďalej schovávať, alebo si povieme, že spolu normálne obyčajne chodíme, tak čo by sme im to skrývali. Zaujímavé, čo bolo potom. Mnohí utajení gej herci mi hovorili, že sa nesmieš priznať k tomu, že si gej, pretože si inak skončil, nebudeš nič hrať. A keď sa to stalo, veľa som daboval vo filmoch prvých milovníkov, princov – a zrazu od coming outu som začal dabovať úplne iné postavy. Prestali mi dávať romantické figúry, ktoré mali vzťah s dievčaťom. Ale prečo, hovoril som si, čo je na mne iné, ako bolo pred dvoma týždňami? Myslím si, že by sa k tomu ľudia dnes už mali hlásiť, lebo pokiaľ sa nebudú, tak sa situácia nikdy nezmení. Dovtedy budeme mať producentov, ktorí nezveria rolu princa gejovi.
Ja si už zrejme nikdy nezahrám princa vo vianočnej rozprávke. U nás v českom filme boli historicky dokopy asi štyri LGBTI+ postavy. Jedna bola masová vrahyňa, ďalší komunistický udavač a tretí je šarlatán, to nie je príliš dobrý výber. Teraz mám najintenzívnejšiu skúsenosť s jedným scenárom z televízie. Zavolali mi a ponúkli mi veľkú rolu. Bola to LGBTI+ postava. A hneď ako som si ten scenár prečítal, tak ma veľmi urazil. Skrátene – príbeh je o tom, že hlavná postava je homofóbny boxer. Na začiatku príbehu sa pobije s gejom. Boxerovi identifikujú problém v oblasti konečníka a povedia mu, že buď môže podstúpiť operáciu, ktorá má určité riziká, alebo si bude pol roka zavádzať do análu dildá. Nato postave boxera napadne, že pôjde za gejom, ktorému na začiatku rozbil hlavu. Postava geja je – ako inak – kaderník. Boxer mu povie: Pozri, sorry, že som ťa zmlátil, ale potrebujem pomôcť s intímnou vecou. A vyznenie príbehu je, že gejovia majú svoje miesto na svete, pretože ak človek potrebuje do seba aplikovať nejaký extrémne veľký predmet, tak je dobré kontaktovať gej kaderníka a on vám s tým pomôže. Išlo o scenár od pomerne renomovaného režiséra a scenáristu. Keď sa mi nejaký seriál neľúbi, tak sa ospravedlňujem, že nemám čas. Ale tentoraz som zavolal pánovi režisérovi a povedal mu, že ma to ako geja urazilo a že tú rolu nebudem hrať. Cítil som, že je veľká snaha obsadiť postavu gejom len preto, aby to bolo veľmi ľahko obhájiteľné, keď niekto bude seriál podrobovať nejakej analýze, čo mi pripadalo ešte viac manipulátorské. A rozhodne nepríjemné. Dúfal som, že sa tá vec nenatočí, a nakoniec bude mať premiéru v októbri.
Kedy ste začali spolupracovať so zoskupením Depresivní děti touží po penězích a Jakubom Čermákom? A prečo?
Býval som vedľa divadla, kde Depresivní děti dlhšie účinkovali. Raz som videl predstavenie Sen o říši krásy, ktoré Jakub režíroval, a bol som nadšený. Po predstavení som mu povedal, že to bolo geniálne, že by som veľmi rád niečo s nimi robil. A o chvíľu mi ponúkol záskok v inscenácii. Tam vznikla spolupráca a hneď na začiatku to bola vzájomná fascinácia. Zistili sme, že sa nám veľmi dobre spolupracuje, a urobili sme veľa krásnych vecí. Édouard Louis a Kdo zabil mého otce je naša deviata spolupráca.
Pripravili sme napríklad Úplné zatmenie. Ja som hral Arthura Rimbauda vo vzťahu s Paulom Verlainom, ktorého hral môj Matej. Bolo skvelé, že ako pár sme zobrazili podľa mňa tento najvášnivejší vzťah svetovej literatúry, čo bola silná gej vec – a nádherná. Dánske dievča som hral vo svetovej premiére. Náš vzťah sa prelomil do toho, že dnes o Jakubovi hovorím ako o svojom najlepšom kamarátovi a myslím si, že on to má rovnako. V mojich očiach najlepší český režisér. Hovorím to aj z tej pozície, že sa snažím chodiť na všetky jeho premiéry. Zatiaľ posledná vec, ktorú urobil, boli Trojánky od Euripida s ukrajinskými herečkami.
Na Drama Queer hráte aj v inscenácii Zlý jelen. O čom je táto hra?
Tam tiež znázorňujem LGBTI+ postavu, fluidného intersexuála. Je to hra od Václava Klimenta Klicperu, autora z 19. storočia. Prvýkrát bola uvedená v Národnom divadle na začiatku minulého storočia. Mala málo repríz a vtedy sa o nej napísalo, že je to také zlé, že sa nikdy nemala uviesť. A Jakub hru vytiahol po 100 rokoch. Je to poľovnícka komédia, účinkuje v nej veľa poľovníkov a pytliakov, a zisťuje sa, kto zabil jeleňa.
Inscenácia je zaujímavá tým, že je tam postava dievčaťa, ktoré sa vydáva za chlapca. A Jakub vtedy prišiel s dobrým nápadom a povedal: Pozri, mňa už nebaví to shakespearovské stvárnenie, kde dievča vždy behá prezlečená za muža s fúzami a okolo nej množstvo ľudí a akože nikto nespozná, že je dievča. Dnes už žijeme v dobe, keď hocikedy na ulici stretnete niekoho, pri kom si poviete: Bol to chlapec, alebo dievča? A ste na vážkach.
Hrám postavu chlapca Ivana, čo je prezlečené dievča Ivana. Je tam viac premien a tvorcovia to obsadili tak, že niekedy dievčatá hrajú chlapcov a niekedy chlapci hrajú dievčatá a niekedy človek vôbec nevie. A tým si myslím, že výborne docielil zmätok, ktorý zamýšľal Klicpera. Moja postava sa vydáva do lesa hľadať svoju lásku prezlečená za muža a medzitým ju obvinia z toho, že zabila zlého jeleňa. Je to krásna postava. Polovicu predstavenia som hodinu zavretý v chladničke. Jakub mi hovoril: Neboj, obsadzujem ťa z toho dôvodu, lebo viem, že si teraz krásne schudol a viem, že sa do tej chladničky zmestíš.
Na Drama Queer bude aj predstavenie Kdo zabil mého otce od známeho queer autora Édouarda Louisa. Čím vás jeho kniha a následne inscenácia oslovili?
Keď som si prečítal jeho prvú knihu Koniec Eddyho, fascinovala ma jej forma. Neviem, ako sa tomu žánru hovorí, je to non-fiction? Popisuje zbeletrizované časti vlastného života. Je voči sebe veľmi surový a dokáže sa na seba pozrieť so všetkými chybami a na vlastnom príklade dokáže urobiť klauzulu, ktorá je celospoločenská, čo ma veľmi baví. Píše o zážitkoch, či už je to vzťah s otcom, alebo znásilnenie, ktoré sa mu stalo v Paríži, alebo dospievanie v malom meste. Sú to veľmi dramatické veci, ale základ podľa mňa každý mladý gej zažil. V našej hre Louis hovorí o vzťahu syna so svojím otcom, a myslím si, že každý chlapec má svoje „daddy issues“ – a to ani nemusí byť gej. Či už je to vyrovnanie sa otcovi v akomkoľvek z kritérií, koľko zarába, alebo ako si nastaví život. V hre je to o prijatí a neprijatí a o porozumení a neporozumení. Édouard to nestavia tak, že ten zlý je jeho otec, ktorý pracuje ako robotník na francúzskom malom meste. Dialóg medzi synom a otcom sa odohráva na otcovom pohrebe, kde sa má syn s ním rozlúčiť. Hneď na začiatku nevie ako, pretože s otcom nemal žiadne zážitky. Sexuálna orientácia a sociálne vrstvy ich tak veľmi oddelili.
Voľnou asociáciou myšlienok začne na seba kopiť zážitky, ktoré sú traumatické, ktoré mu ublížili, potrebuje mu ich nejakým spôsobom povedať, paradoxne až na pohrebe, kde už mu otec na to nemôže odpovedať. A dostáva sa k tomu, že neporozumenie bolo aj na oboch stranách. Že vtedy, keď mu došlo, že je individualita, že je gej, osobnosť, a nastavil si jednoducho určité hranice, z ktorých nechcel upustiť, tak nedokázal napríklad pochopiť, že aj pre otca je zložité to nejakým spôsobom prijať. Hra Kdo zabil mého otce je bolestivá, temná, pre mňa extrémne, emocionálne najťažšia vec. Rozhodne nie je len pre LGBTI+ publikum, je o vzťahu rodičov a detí. O tom, akým spôsobom chceme byť prijatí, ako to niekedy nejde, ako sa hanbíme za lásku.
Aký bol váš vzťah s otcom, s rodičmi po tom, ako sa dozvedeli, že ste gej?
Tiež to bolo komplikované. Som jedináčik, nemám žiadnych súrodencov. Moji rodičia majú pohrebnú službu, čo znamená, že sú veriaci. A keď som mal 16 a povedal som na dedine v pohrebnej službe, že by som chcel byť hercom a žiť v Prahe a že som tak trochu na chlapcov, tak to bola pre nich veľká nálož. Môj otec to zvládol veľmi pomaly. Nejaký čas sme spolu nemali žiadny vzťah. Tri roky sme nemohli nájsť spoločnú reč a cestu k sebe. Zlomilo sa to v momente, keď môjmu otcovi zomrel jeho otec, môj dedko. Boli sme spolu na pohrebe, obom nám automaticky došlo, že prichádzame o veľmi dôležitý vzťah a čas. A že je dobré sa prijať, nech sme, akí sme. Môj otec tiež urobil v živote veľa chýb. S mamou sú rozvedení, má novú rodinu. Ale sme si podobní, sme jeden odnožou druhého a sme spolu v tomto živote z nejakého dôvodu, tak sa spolu snažíme vychádzať. Dnes je to už dobré, môj otec prijal môjho partnera Mateja. Hovorí s ním častejšie ako so mnou, čo je pekné a som zato rád.
Tvoríte prominentný pár s Matejom Stropnickým, žijete na zámku. Ako k tomu došlo?
Náhodou. Keď sme spolu chodili, tak sme si povedali, že sa chceme odsťahovať z Prahy. Mal som pocit, že Praha nepraje dlhodobým vzťahom, tak som sa chcel odsťahovať. Prial som si založiť rodinu. Povedali sme si, že sa odsťahujeme niekam na vidiek a prechádzali sme okolie Prahy a Stredočeský kraj. Zašli sme do dediny, ktorá sa volá Osečany. Môj muž miluje zámky a hrady a zrazu sme tam uvideli starý opustený zámok. A on vraví: Len tak sa pozri do googlu, či o ňom niečo neprečítaš.
Otvoril som ho a prvé, čo sa zjavilo, bolo, že ten zámok je na predaj. Tak sme si povedali, že zavoláme na inzerát, požičiame si niekde auto, prídeme v peknom oblečení a prezrieme si zámok. Že sa budeme tváriť, že ho chceme kúpiť – a aj sme to urobili. A keď sme sa dostali dovnútra, tak sme zistili, že kúpiť ho nie je až také úplne nemožné. Zamilovali sme sa do toho miesta. Ale nebolo to o tom, že sme mali plán kúpiť zámok a vytvárať si poddaných.
Ide o 28 miestností v rozpadnutom dome zo 14. storočia, ktorý sa snažíme dávať dohromady, aby sme mu vdýchli nový život. Robíme tu divadelný festival a prehliadky. Zámok sme otvorili a komunikujeme s ľuďmi o tom, aká to je detektívka, keď človek opravuje pamiatku. A stojí to veľa peňazí. Bol to najskvelejší a zároveň najbláznivejší nápad, ktorý sme mali.
Utiekli ste z mesta aj preto, že o vás stále písali a riešili vás v médiách?
Áno, aj preto. Bolo to náročne. V tom čase som mal 21 rokov a nemal som za sebou skoro žiadnu viditeľnú prácu. Stresovalo a mrzelo ma, že ma všetci vnímajú viac ako geja, než ako herca. Vymaniť sa z tej škatuľky bolo pre mňa náročné aj tým, že Matejov otec bol minister, veľvyslanec vo Vatikáne, minister obrany, kultúry, zahraničia. Naraz sa na náš vzťah posvietilo. Nie je príjemné, keď ľudia hlasujú v anketách o tom, či by ste mali mať dieťa alebo nie, či im to pripadá normálne.
Chcete vychovávať deti?
Rád by som. Jedna vec je, že legálne nie je úplne možné, aby gejský pár adoptoval dieťa. Možnosti náhradného materstva sú v šedej zóne zákona a môj partner je politik a je verejne činný, tak si nemôže dovoliť veci, ktoré nie sú v súlade so zákonmi, čo je pre mňa veľmi bolestivé. Minulý rok sme sa zúčastnili relácie, ktorá sa volá Zámena manželiek. Keď sa to vysielalo v televízii, malo to veľkú sledovanosť, pekné ohlasy. Deň nato sa preberala v parlamente pestúnska starostlivosť pre rovnakopohlavné páry a prvýkrát prešla do druhého čítania. Veľa politikov argumentovalo tým, že nás videli v tejto relácii.
Ľudia videli, že sme normálny pár, ktorý rieši úplne normálne problémy, ako Venda s Petrou. A potom nám napísalo dievčatko z detského domova, že nás videla a našla si našu e-mailovú adresu a zverila sa, že keby si mohla niekoho vybrať, vybrala by si nás. Bol to jeden z najkrajších momentov, ktorý som zažil. Chvíľu sme sa o to snažili, ale zistili sme, že to nie je možné, čo je smutný koniec tejto rozprávky. Potom sme sa rozhodli nejakým spôsobom v návale emócií ten list medializovať v anonymizovanej forme. Lebo mnohí hovoria: Čo budú robiť tie deti, keď budú mať dvoch otcov? Budú sa im ostatní smiať. Žiaľ, myslím si, že možno adopcia bude možná až pre ďalšiu generáciu.
Uzavreli ste registrované partnerstvo, či čakáte na manželstvo?
Nie. Registrujú sa autá, nie ľudia. Keby však bolo manželstvo? To asi áno. Aj keď z praktického hľadiska to možno budeme musieť urobiť.
Aká je situácia LGBTIQ+ ľudí v Čechách?
Myslím si, že téma u nás nie je úplne tabuizovaná, tým že vznikajú rôzne aktivity ako iniciatívy Jsme fér alebo Rovnaká rodina, rovnaké práva, tak sa o tých veciach hovorí. Obdivujem ľudí, ktorí to vedú, pretože vďaka tomu je agenda viditeľná 5 – 6 rokov a dodáva mnohým ľuďom silu. Je to iné v meste, dlho som žil v Prahe, štyri roky bývame na vidieku. Napríklad aj v dedine je chlapec, ktorý má 14. Podľa môjho názoru je gej a vidíte na ňom, že jeho rodičia to vidieť nechcú.
Je to fantastický chlapec, ktorý kúpi mame kabelku k narodeninám zo svojho vreckového a chce byť módny návrhár. A otec hovorí, že bude elektrikár alebo pôjde za automechanika. Neviem, do akej miery rozumie, že dnes deti vidia, aké sú všetky možnosti, aby sa mohli sebaurčiť. Myslím si, že je to dôležité aj pre rodičov, aby sa dokázali tak pozerať na svoje deti. Moja mama pracuje v škôlke, máme krásny vzťah. Myslím, že je na mňa pyšná, ja na ňu tiež. Hovorila, že čo sa týka rozdeľovania hračiek, obdobie, keď sa chlapci v škôlke museli hrať len s autíčkam a dievčatá s bábikami, je preč. Vec, ktorú sa im snažia vysvetľovať, je, že každý sa môže hrať, s čím chce. Tiež tam majú dievčatko, ktoré má dve mamičky. Mama je ročník 73 a hovorí, že skriptá, ktoré má o rodine, sú dnes úplne nepoužiteľné. Väčšinu detí, ktoré majú, sú z rozvedených rodín, patchworkových rodín. A ja dúfam, že táto generácia už bude vychovávaná tak, že rodina sa mení. Je potrebné o tom hovoriť.
Snažíte sa podporovať LGBTI+ komunitu?
Pre mňa to bola práve Zámena manželiek, to minulý rok veľmi rezonovalo. Nechcel som do toho ísť, mali sme búrlivú výmenu s Matejom, tak sme si nakoniec strihli kameň, papier – a išli sme do toho. V rámci iniciatívy Jsme fér som verejne prehovoril o skúsenosti, a to bolo moje neprijatie na divadelnú fakultu. Keď som sa tam hlásil, dostal som sa do najužšieho výberu. Potom som nebol prijatý a vtedy fungovala možnosť, že môžete zavolať človeku, ktorý naberá ročník a opýtať sa ho, prečo vás neprijali, na čom by ste mali zapracovať, aby ste sa mohli nasledujúci rok prihlásiť znova.
A mne človek, ktorý viedol ten ročník, vtedy povedal: „No, Daniel, pozrite sa, ja vám to poviem takto, ste teplý ako šťanky, ja buzeranta proste v ročníku nechcem. Boli by ste nešťastný. Ak vás zaujíma divadlo, robte napríklad kritiku.“ Mne bolo z toho veľmi zle, mal som 20, čo je obdobie, keď nepotrebujete počuť, že vás definuje sexuálna orientácia. Máte veľkú túžbu byť hercom a zrazu vám niekto povie, že to robiť nemôžete kvôli prekážke, s ktorou sa nedá nič robiť. Teda ak chcete žiť slobodný život v pravde…
Ďalší rok som šiel na prijímačky znova, kde som bol veľmi zlý, lebo jediné, čo som chcel dokázať, že na mne nebude vôbec poznať, že som na chlapcov. Napríklad som mal hlboko posadený hlas a futbalové nohy, vlastne som poprel seba. V čase, keď chce byť človek herec, tak musí pochopiť sám seba, vedieť so sebou pracovať. Nemôže sám seba potláčať preto, aby spĺňal nejakú škatuľku. To sa týka aj dievčat, ktorým režiséri hovoria, ak chce byť dievča režisérka, že má byť radšej dramaturgička v divadle, lebo nemôže rozumieť technickým veciam. A čo potom kameramanky na FAMU? V momente, keď umelecké prostredie, ktoré má byť zo svojej podstaty slobodné, sa bude správať takto neprijateľne, malo by sa proti tomu bojovať. V podstate to bolo jediné priame stretnutie s homofóbiou. Pre toho človeka to možno nič neznamenalo, možno si to ani nepamätá, ale mňa to na niekoľko rokov veľmi uzavrelo.
Čo by ste odkázali malým chlapcom, ktorí sa chcú venovať umeniu?
Nech sú hlavne slobodní. Keď niečo milujú a chcú to robiť, tak nech to robia. Ak musia riešiť seba, to, čo sa im odohráva, či už v otázkach smutného životného príbehu, rozvodu rodičov, vyrovnania sa s inou sexuálnou orientáciou, sú to veci, ktoré sú v živote stresujúce, ale pre umenie sú veľmi cenné. Tak nech sú si tých vecí vedomí a prídu sa pozrieť na nás, ktorí máme tento v úvodzovkách ľahký život za sebou a uvidia, ako sa tomu dá zatlieskať.