Autorstvo: Dano Javoran / FOTO: Associated Press, Wikipedia Commons
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2023.
Drag mnohí a mnohé poznáme ako formu umenia, ktorá sa hrá s rodovým prejavom, zvýrazňuje a paroduje mužskosť a ženskosť a učí nás tým, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Drag poznáme ako rozmanité umenie, ktoré dokáže prostredníctvom komédie, módy, mejkapu, herectva aj tanca hravo kombinovať prízemné so vznešeným, smiešne s vysoko intelektuálnym. Najnovšie ho však môžeme poznať aj ako predmet morálnej paniky. V Spojených štátoch sa v tomto legislatívnom období objavilo doposiaľ až 41 návrhov, ktoré by z rôznych drag šou spravili zakázané umenie. Republikánom v Tennessee, Arkansase, Montane a Texase sa niektoré obmedzenia podarilo už aj odhlasovať. Morálnu paniku ohľadom dragu však len ťažko možno oddeliť od širšieho kontextu ťaženia proti queer a najmä transrodovým ľuďom.
Pozri, kto sa spája
Súčasnej vlne legislatívnych návrhov predchádzali protesty zdola. Krajne pravicové skupiny ako Proud Boys a Patriot Front sa posledný rok a pol pravidelne zhromažďujú pri priestoroch, v ktorých sa majú konať drag podujatia. V máji napríklad maskovaní neonacisti protestovali proti podujatiu Drag Brunch v štáte Ohio skandujúc „No transgenders on our streets“ („Žiadni transrodoví v našom meste“) a držiac nápisy ako „There will be blood“ („Potečie krv“). Niekoľko drag podujatí už muselo byť zrušených alebo predčasne ukončených kvôli nahláseným bombám, vyhrážkam smrťou či hádzaniu kameňov a dymovníc. Organizácia Institute for Strategic Dialogue skúmajúca nenávistný extrémizmus za posledný rok zaznamenala až 203 takýchto útokov.
Olej do ohňa prilieva aj rétorika pravicových mediálnych osobností. Komentátor Matt Walsh vyzýva na zatváranie drag umelcov a umelkýň do väzenia, zatiaľ čo jeho kolegyňa Candace Owens by najradšej videla rodičov, ktorí svoje deti zoberú na drag šou, pozbavených rodičovských práv. Keď sa pred rokom v Kongrese konalo vypočúvanie výboru, ktorý vyšetruje povolebný útok davu na Kapitol, konzervatívna televízna stanica Fox News podľa zistení organizácie Media Matters venovala vo vysielaní dvakrát viac času útočeniu na trans ľudí a drag umenie, ako vypočúvaniu.
Odpor voči dragu však neostal len v Spojených štátoch. O podujatí v Mníchove, na ktorom mala drag queen predčítavať deťom knihy, sa miestni konzervatívni politici vyjadrujú ako o „nebezpečenstve pre blaho detí“. V Brne zas muselo byť podobné podujatie po štvavej kampani Aliance za rodinu presunuté z verejnej knižnice do súkromného kina. A prvé ohlasy tejto morálnej paniky si možno všimnúť aj v slovenských konzervatívnych médiách, ktoré rady preberajú krajne pravicové naratívy z Ameriky. Najnovšie v nich môžete nájsť aj zhrozenie z toho, že niektoré drag podujatia Drama Queer sú financované z Fondu pre podporu umenia. Nedajbože by štát financoval aj queer umenie!
Všade samý sex?
Keď sa snažíte nájsť odôvodnenie tohto odporu, zistíte, že v pravicovom diskurze je drag, tak ako všetko queer, nadmieru sexualizovaný. Mnohé z návrhov zákonov definujú obmedzované drag vystúpenia ako „vyvolávajúce sexuálny záujem“. Najčastejší argument zástancov kriminalizácie je, že vystavovanie detí sexuálnemu obsahu je škodlivé. Drag ale často nie je sexuálny ani inak nevhodný pre deti. Dôkazom sú mnohé akcie, vrátane spomenutých podujatí, kde drag queens len predčítavajú detské knižky o tolerancii. Napriek pozorovateľnej realite si však krajná pravica stojí za tým, že drag je sexuálny vo svojej podstate. O vystúpeniach, kde sú drag queens zahalené prakticky od parochne až po opätky, píšu nahnevané komentáre o „úchyloch“ a „pedofiloch“. Ako povedal montanský poslanec Braxton Mitchell: „Podľa môjho skromného názoru neexistuje nič také, ako family-friendly drag šou.“
Chápanie queer umenia, životov a identít ako obzvlášť a nevyhnutne sexuálnych, nie je nič nové. S tým, že „v posteli si môžeme robiť, čo chceme, ale na ulicu dúhové vlajky nepatria“, sme sa všetci už niekedy stretli. Prečo však queer ľuďom nie je dovolené existovať bez toho, aby boli redukovaní na sexualitu?
Jednu odpoveď ponúka trans feministka a biologička Julia Serano vo svojej knihe Sexed Up: How Society Sexualises Us, and How We Can Fight Back (2022). Píše v nej o tom, ako si sexuológovia v 19. storočí zaumienili skúmať rasové a sexuálne menšiny s cieľom nájsť defekty, ktoré z nich robia menejcenné bytosti oproti najvyvinutejšiemu tvorovi, teda bielemu heterosexuálnemu mužovi (len zhodou okolností podobnému typickému sexuológovi tej doby). Predpoklad, že výskumníci sú v hierarchii najvyššie, bol sprevádzaný strachom z tzv. degenerácie, teda z obavy, že menšiny môžu evolúciu zvrátiť, ak ich sexualitu nikto nebude regulovať.
Serano spomína rôzne stereotypy, ktoré vznikli v dôsledku tohto predpojatého výskumného programu, ako napríklad, že čierni muži sú „sexuálni agresori“, východoázijské ženy „submisívne“ a queer ľudia „nákazliví predátori“. Tieto stereotypy pretrvávajú dodnes, pretože stigmatizované menšiny stále nie sú plne vnímané ako ľudské bytosti. Na rozdiel od tých „vyvinutejších“ nám má chýbať morálka a racionalita, ktorým by sme podriaďovali svoju sexualitu. A tak čokoľvek robíme, či už je to držanie sa za ruky, čítanie kníh alebo tancovanie na pódiu, je to nielen sexuálne podozrivé, ale aj predzvesťou „záhuby civilizácie“. Nemôže to byť jednoducho ľudské.
Nejde len o drag
Ak chceme pokusy o kriminalizáciu dragu pochopiť, musíme sa na ne pozerať v kontexte ťaženia protirodového hnutia najmä proti trans ľuďom. Zatiaľ čo väčšina drag umelcov a umelkýň nie je trans, mnohé z legislatívnych pokusov hovoria veľmi široko o zákaze vystúpení s rodovým prejavom líšiacim sa od pohlavia pripísaného pri narodení. Januárový návrh zo Západnej Virgínie dokonca hovorí o zákaze „vystavenia detí akýmkoľvek transrodovým vystúpeniam“, čo znie ako zákaz transrodovým ľuďom vôbec existovať v prítomnosti detí. Návrhy obmedzujúce drag prichádzajú v Spojených štátoch súbežne so stovkami ďalších návrhov namierených proti vzdelávaniu o queer témach, dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre trans ľudí a ich existencii vo verejnom priestore.
Blaine Conzatti zo združenia Idaho Family Policy Center, ktoré sa podieľalo na tvorbe jedného z antidrag návrhov, prezradil pre Vice News, čo je ich hlavným cieľom: „Aby štát v morálnych otázkach dodržiaval biblický zákon. Ideálne by to v Spojených štátoch vyzeralo ako v 18. a 19. storočí. Budeme tlačiť, kým biblická pravda a kresťanská morálka nebude vo veciach verejných prevládajúcou filozofiou.“
Vo svete riadiacom sa nábožensko-konzervatívnymi ideológiami by veľa miesta na rovnosť a slobodu neostalo. Drag nie je len slobodným prejavom, ale konkrétne aj prejavom oslobodenia queer ľudí. Narúša každodennosť života a samozrejmosť rodových rolí. Má potenciál prekonávať tradičné naratívy o nadradenosti cisrodovosti a heterosexuality. A preto je tiež hrozbou pre sny o budúcnosti, v ktorej by sme sa vrátili do minulosti. Tí, čo takéto sny snívajú, si to zrejme veľmi dobre uvedomujú.