Autorka textu: Dominika Chrastová / Fotografie: Archív Boldizsára Nagya, Drama Queer
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Rozprávková krajina pre všetkých alebo po maďarsky Meseország mindenkié. Tak sa volá kniha, ktorú pôvodne vydalo združenie Labrisz a ktorej výtlačok maďarská poslankyňa v septembri 2020 verejne skartovala, pretože podľa nej išlo o „homosexuálnu propagandu“. V skutočnosti ide o súbor sedemnástich rozprávok, v ktorých vystupujú okrem LGBTQ postáv napríklad aj rómske či zdravotne znevýhodnené postavy. Knižka vychádza na Slovensku už v decembri, preto sme sa nielen o nej porozprávali priamo s jej editorom Boldizsárom Nagyom.
Knihu Rozprávková krajina pre všetkých tvorí sedemnásť príbehov od rôznych autoriek a autorov. Ako ste ich vyberali?
Oslovili sme deväť známych mien a okrem toho sme vyhlásili súťaž, v ktorej sme hľadali nové talenty najmä z menšinových skupín. Nakoniec sme zozbierali vyše osemdesiat textov a z nich vybrali osem. Z minorít sa však veľmi nehlásili, v knihe máme len dva texty od lesbických autoriek, jeden od nebinárnej osoby a jeden od matky transrodového dieťaťa. Ja som ich príspevky redakčne spracoval, čiže sme piati z osemnástich ľudí. Nie je to veľa, bolo by lepšie, keby sme dali hlas viacerým z menšín.
Autorky a autori prišli s príbehmi sami, alebo dostali zadanie?
Iba sme im povedali, že by bolo skvelé, keby použili klasické rozprávky alebo iné druhy známych detských príbehov, ktoré by prerozprávali s postavami z menšín. Chceli sme, aby sa texty ľahko čítali a nepôsobili prvoplánovo edukačne alebo moralisticky. Inak išlo o ich nápady. Viac ako polovica príbehov v súťaži bola nakoniec o lesbickej Popoluške. Stala sa najpopulárnejšou témou, neviem prečo.
Vznik knihy iniciovalo lesbické združenie Labrisz. Čo ho k tomu viedlo?
Pred pandémiou zastrešovalo najmä na stredných školách vzdelávací program o sexuálnych menšinách. Ľudia zo združenia vysvetľovali, čo znamená patriť do LGBTQ skupiny, a žiačky a žiaci im opisovali svoje stereotypné predstavy, o ktorých sa potom mohli porozprávať priamo s osobami z komunity. Bol to veľmi populárny projekt, no pre nový maďarský zákon by sa už niečo také nedalo zorganizovať. Podobné vzdelávanie môžu teraz viesť len vládne inštitúcie.
Keď prišiel COVID-19, v združení Labrisz chceli nadviazať na tento projekt a dostali nápad zostaviť knihu. Vedeli, že som editor a umelecký kritik, ktorý píše o detských knihách. Venoval som sa tiež queer témam, takže poznali moje meno a oslovili ma. Premýšľali sme, že by bolo ešte lepšie, keby príbehy neboli iba o LGBTQ ľuďoch, ale aj o mnohých ďalších menšinách.
Ktoré ďalšie sa teda objavujú v rozprávkach?
Nájdete tam postavy rómske a inej farby pleti, zdravotne znevýhodnené, chudobné či postavy detí žijúcich v násilných domácnostiach, a ďalšie. V strednej a východnej Európe neexistuje tradícia, že by sa rodičia alebo učiteľky a učitelia rozprávali s deťmi o ťažkých témach. Takou je napríklad aj smrť, preto v knihe vystupuje tiež smútiaca Šípková Ruženka.
Čo sa ešte týka LGBTQ komunity, som naozaj rád, že okrem lesbických a gejských rozprávok máme aj dve transrodové, pretože ide zároveň o prvé transrodové príbehy pre deti v maďarskom jazyku. Doteraz sme také nemali ani len v preklade.
Do finálneho výberu sme zahrnuli i texty s nebinárnou a asexuálnou postavou. Je to teda veľmi rôznorodé a veľmi nové – nielen v Maďarsku, ale, ako sa ukázalo, aj v iných krajinách.
S akými očakávaniami ste vydávali knihu?
Mysleli sme si, že to bude knižka iba pre niekoľko maďarských rodín. Nečakali sme, že z toho vznikne hit. Vytlačili sme len 1 500 kusov, ktoré sa mali predať za dva alebo tri roky.
Napokon vyšla v štyroch vydaniach a predali sme vyše 30-tisíc kusov. Kniha bude navyše publikovaná v ďalších deviatich jazykoch. Stále tomu nemôžeme uveriť.
Na Slovensku nájdeme Rozprávkovú krajinu pre všetkých od 17. decembra. V ktorých ďalších krajinách sa pripravuje?
V Poľsku vychádza takisto v decembri, z toho sa veľmi teším. Budúci rok v máji pribudne švédske vydanie a v septembri anglické. Túto jeseň vydali knižku v Holandsku. Z ostatných krajín ešte nemáme dátumy, ale dostane sa na pulty aj v Česku, Fínsku, Nemecku a Estónsku.
Prejdime k tomu, čo sa dialo v Maďarsku po vydaní knihy. Ako sa o nej vôbec dozvedela poslankyňa Dóra Dúró, ktorá ju skartovala?
V Maďarsku existuje ultrapravicová strana Hnutie Naša vlasť. Jej členky a členovia sú veľmi anti-LGBTQ, takže stále si pozerajú, čo sa deje v komunitných skupinách. Hneď deň alebo dva po tom, ako sme zverejnili príspevok o knihe, začala strana pozývať médiá na online tlačovú konferenciu. Jeden z novinárov nám povedal, že podľa pozvánky knihu nejakým spôsobom na tlačovke zničia.
Očakávali sme, že ju spália alebo niečo podobné. S Labrisz sme si aj volali cez Zoom a snažili sa prísť na to, ako a kedy by bolo najlepšie reagovať. Nakoniec sme sa rozhodli, že počkáme, uvidíme, čo sa bude diať, a potom povieme komunite, že sa týchto homofóbnych a transfóbnych ľudí nebojíme a budeme knihu ďalej predávať.
Lenže po tlačovej konferencii sa z toho stal virálny príbeh. Nakoniec sme neboli prví, kto sa ozval, všetci o tom písali. A to aj pohoršene, pretože ničenie kníh prináša spomienky na najhoršie časy, napríklad nacistickú éru.
Cítili sme sa teda hrozne, ale potom v priebehu jediného týždňa ľudia vykúpili všetky knižky. Združenie Labrisz nemalo peniaze na posielanie výtlačkov do veľkých kníhkupectiev, takže záujemkyne a záujemcovia si ich sami našli v niekoľkých menších predajniach. Bolo to skvelé.
Kupovali si knihu aj heterosexuálni spojenci a spojenkyne LGBTQ ľudí?
V prvom rade si myslím, že mnohé a mnohí sa dovtedy za naše spojenkyne a našich spojencov ani nepovažovali. Predtým na tom ani veľmi nezáležalo, s výnimkou pár zákonov sa nič také maďarskej LGBTQ komunite nestalo. Ale po skartovaní knihy sa otvorene prihlásili k spojenectvu, pretože sa hnevali.
Bolo skvelé to pozorovať. Myslím, že v Maďarsku sa prvýkrát začalo mainstreamovo riešiť, čo by sme mali čítať deťom a spomínalo sa aj transrodové vzdelávanie. Bez tej tlačovky by nám otvoriť podobnú debatu trvalo roky. Lenže následne premiér Viktor Orbán povedal, nech LGBTQ ľudia nechajú deti na pokoji a nerobia z nich homosexuálov a transsexuálov.
Keď sa vláda postavila proti knihe, ovplyvnilo to mnohých ľudí. Maďarská spoločnosť je sama osebe veľmi homofóbna a náš systém je transfóbny. Komunikácia vlády spôsobila, že mať takéto názory sa javilo ešte viac oprávnené. Dokonca došlo k niekoľkým útokom. Možno ste o nich čítali. Ľudia opľuli lesbické dievča na koncerte alebo napadli lekára, ktorý je gej. Predtým to nebolo bežné. Teraz na to nabrali odvahu.
Súvisí s knihou aj ústavný dodatok, pre ktorý si už rovnakopohlavné páry nemôžu adoptovať deti?
Mnohí hovoria, že áno, ale podľa mňa nejde o priamu súvislosť, pretože anti-LGBTQ zákony sa schvaľovali už predtým. Skôr je to súčasť agendy. Maďarská vláda si zvykne vyberať kolektívneho nepriateľa, napríklad migrujúcich ľudí, Rómov a Rómky alebo práve LGBTQ komunitu. Kniha bola pre ňu dobrou príležitosťou na zviditeľnenie svojej kampane. Takže ju použila ako komunikačný nástroj.
Ako ovplyvnili reakcie na Rozprávkovú krajinu pre všetkých tvoj život?
Zmenili ho v mnohých ohľadoch. Ľudia v mojom okolí začali vyjadrovať svoju podporu, čo bolo pre mňa celkom nové. Možno to bolo nové aj pre nich. Dovtedy si mysleli, že stačí, keď nie sú homofóbni, transfóbni alebo rasisti a podobne.
Niečo sa zmenilo aj v mojej konzervatívnej rodine. Postupne ma prijímali, ale nikdy som nemal pocit, že by na mňa boli hrdí. Po vydaní knihy mi však otec povedal, že som odviedol skvelú prácu. Veľa to pre mňa znamenalo.
Dokonca si vraj uvedomil, aké dôležité by bolo, keby sa so mnou o týchto veciach v detstve rozprával. Ak dokáže on ako veľmi konzervatívny a nábožný muž takto zmeniť názor, myslím, že môžu aj ďalší. Preto je táto kniha určená pre každého.
Keď sme na nej začali pracovať, vždy som myslel na malé deti, ktoré majú problém so svojou sexualitou alebo rodovou identitou. Ale bolo by skvelé, keby aj ďalšie deti spoznali tieto rozprávky. Pretože zmena nastane, iba ak všetci uvidíme rovnakú reprezentáciu menšín.
No a mne osobne knižka pomohla čeliť internalizovanej homofóbii a internalizovanému rasizmu.
Ako konkrétne?
Nemal som sa veľmi rád, nebol som na seba hrdý. Vždy som mal pocit, že som menej ako iní ľudia, pretože som nízky gej s rómskymi koreňmi. Tieto myšlienky mi sťažovali život.
Ale pri redigovaní textov do knihy a rozhovoroch s podobnými ľuďmi som si uvedomil, že som bol veľmi hlúpy, keď som sa za seba hanbil. Ak by som bol menej ja, znamenalo by to, že aj ostatní z týchto menšín sú menej. No pre mňa sú úžasní, pokladám ich za svojich hrdinov.
Nikdy som nechcel byť súčasťou akejkoľvek komunity, pretože som mal so sebou problémy. Keď som sa napokon začlenil, dalo mi to veľmi veľa. Teraz cítim istý tlak, pretože mám šancu poskytnúť menšinám hlas a ľudia ma počúvajú. Snažím sa teda častejšie hovoriť o transrodových otázkach a o problémoch Rómov, keďže im spoločnosť neposkytuje dostatočný priestor.
Ani LGBTQ skupina nie je sama osebe veľmi inkluzívna.
Potrebujeme byť navzájom solidárni, aj keď nevidíme veľa podobností medzi L a G a B a T a ďalšími. Musíme o sebe premýšľať ako o komunite, pretože väčšina chce, aby sme sa ako celok cítili menejcenne. Spoločne musíme hovoriť, že nie sme menej a mali by sme si to pripomínať aj medzi sebou.
Súdržne zvládneme čokoľvek, no pre tie internalizované veci je to ťažšie. Aj homosexuáli môžu byť homofóbni a transfóbni a rasisti. Navyše, keď sa hovorí o LGBTQ ľuďoch, väčšina si zvykne predstaviť bieleho cis muža, a som z toho veľmi unavený. Chcel by som vidieť reprezentáciu všetkých písmen. Myslím si, že to bude moja ďalšia práca.
Budeš na tom pracovať z Maďarska, alebo z inej krajiny? Čítala som, že sa plánuješ presťahovať.
S partnerom sme premýšľali nad sťahovaním už štyri alebo päť rokov. Akurát po vydaní knihy sa nám podarilo nájsť vhodný dom, no nechceme zverejňovať, kde sa nachádza. Niektoré médiá písali, že naše rozhodnutie súvisí práve so skartovaním a následnými anti-LGBTQ zákonmi, no nie je to pravda. Sťahujem sa, lebo sa v Maďarsku necítim dobre už roky. A myslím, že nie som sám.
Stále však máte v štáte aspoň registrované partnerstvá, ku ktorým sme sa na Slovensku ešte ani zďaleka nedopracovali.
Áno, minulý rok sme si s partnerom naše partnerstvo dali zaregistrovať, ale práve kvôli obavám, že o túto možnosť prídeme. Čakali sme, že pôjde len o podpísanie papierov, no nakoniec sme zažili aj menšiu ceremóniu. Bolo to vlastne romantické, ako ozajstný sobáš.
Smutné na tom je, že už si tu teda nemôžeme adoptovať dieťa. A to sme boli na zozname tri roky. Miestnosť, v ktorej teraz sedím, mala byť detská izba. Nový zákon prišiel akurát pár dní pred Vianocami, takže to bol pre nás vianočný darček od vlády.
Snáď to bude v ďalšej krajine lepšie.
Dúfam.