V novembri sa v Bratislave uskutočnil už piaty ročník divadelného festivalu Drama Queer. S monodrámou Nahý vojak sa na ňom predstavil aj herec Nils Wilkinson žijúci v Nemecku s režisérom Miguelom Granjom, ktorý pochádza z Portugalska. Nahý vojak je divadelnou adaptáciu románu rakúskeho spisovateľa O. Belmana, v ktorej sa hlavný hrdina vyrovnáva so svojou homosexuálnou orientáciou. Román zároveň približuje teplý svet Viedne v 70. a 80. rokoch minulého storočia. S oboma tvorcami sme sa porozprávali nielen o divadle, ale aj o živote LGBTI ľudí.
Prečo ste sa rozhodli preklopiť Belmanov román do podoby divadelnej hry?
NILS: Keď som si prečítal knihu, prvé čo mi napadlo bolo, že by výborne fungovala ako monológ. Súviselo to s tým, ako bol príbeh vyrozprávaný, ako aj s jeho nádherným jazykom. Navyše, veľmi som si chcel túto postavu, ktorá rozpráva bez hanby a bez výčitiek, zahrať. Svoje vášne som vtedy prežíval úplne inak ako hlavný hrdina, napriek tomu som sa na neho dokázal veľmi dobre napojiť po emocionálnej aj intelektuálnej stránke.
MIGUEL: Mňa zaujala možnosť ponoriť sa do obdobia, kedy boli práva LGBTI ľudí úplne niekde inde ako sú dnes. Je veľmi dôležité, aby sme si tú dobu pamätali, aby sme si boli vedomí krehkosti našej slobody. Práva, ktoré komunita získala, by nikdy nemali byť brané ako samozrejmosť. Nikdy nevieme, kedy za ne budeme znovu musieť bojovať.
Hovoríš, že tvoje vlastné prežívanie sa od postavy značne líšilo. Ako si k nej teda v procese príprav hľadal cestu?
NILS: Už od začiatku som tam cítil veľmi silné spojenie. Od prvého prečítania románu až po začiatok skúšok uplynulo osem rokov a ja som medzitým túto 200-stranovú knihu prečítal viackrát. Musel som ju totiž zredukovať do divadelnej hry, ktorá by trvala hodinu. Od začiatku som chcel, aby bol môj herecký prejav minimalistický. Preto som sa viac sústredil na rozprávanie príbehu a napätie v slovách než na detailnú prácu s charakterom, ktorú divák bežne očakáva od herca. Tá už totiž bola obsiahnutá v jednotlivých situáciách v románe, a tým pádom aj v jeho adaptácii.
Hlavná postava žije život, v ktorom sa na prvom mieste nachádza sex. Nie je to klišé?
NILS: Je veľmi ťažké vytvoriť postavu geja bez pocitu, že určitým spôsobom plní reprezentatívnu funkciu celej jednej sociálnej skupiny. Pokiaľ sa divák rozhodne, že ho bude vnímať ako nejaký prototyp, veľa s tým nenarobíte. Ale ak vytvoríte postavu, ktorá je nekonformná a iritujúca, tak to potom veľmi pomáha rúcať stereotypy. A to bol aj prípad našej hry. Keď sme ju hrali na Medzinárodnom divadelnom gay festivale v Dubline, noviny pozitívne zhodnotili, že z hry nešiel žiadny pocit úzkosti hrdinu z jeho inakosti ani nenapĺňal obraz vystrašeného a izolovaného geja. Práve naopak, páčilo sa im, že mal v sebe aj kus arogancie. A to je dobré.
Myslíte si, že LGBTI komunita v západnej Európe už vyhrala svoj boj za uznanie a akceptáciu?
MIGUEL: Rozhodne nie, čomu nasvedčuje aj nástup krajnej pravice k moci vo viacerých európskych štátoch. Pravdu povediac, žili sme už aj liberálnejšie časy. Napríklad aj v tradične „teplom“ Kolíne nad Rýnom vám v niektorých štvrtiach neodporučia, aby ste sa držali so svojím partnerom rovnakého pohlavia za ruky. A tým nemyslím len problematické výtržnícke štvrte. Najdôležitejšou vecou je vzdelávanie, a to už na základných školách. Učiť deti hodnotám slobody, demokracie a otvorenému zmýšľaniu.
NILS: Uznanie je veľmi široký pojem a boj zaň nekončí nikdy. Uznanie štátom pre jednu sociálnu skupinu automaticky neznamená, že každý jej člen sa bude cítiť uznaným. Filozofka Judith Butler povedala, že neexistuje uznanie bez útlaku. Manželstvá homosexuálom síce umožňujú operovať v určitom priestore, ale zároveň sú konfrontovaní s prevažujúcim presvedčením, že „správny život“ je len ten monogamný a romantický vzťah v rámci nukleárnej rodiny. Cenou LGBTI hnutí za sociálne uznanie bolo preto to, že diskusia o všetkých ostatných aspektoch, či už politického alebo erotického života, ktoré sú odlišné od majority, bola odložená bokom. Majorita vás totiž uznáva len vtedy, keď spĺňate jej predstavy o tom, ako žiť.
Čo by malo byť ďalším krokom?
NILS: Ďalším krokom by malo byť zrušenie privilegovaného statusu cirkevných, ale aj svetských sobášov. Najbližšie k tomu je v súčasnosti Francúzsko, ktoré zaviedlo takzvaný Pakt občianskej solidarity. Ide o to, aby práva a privilégia neboli viazané len na uzavretie partnerstva, ale aby ich mali všetci, ktorí sa milujú, spávajú alebo žijú spolu, respektíve sa sami považujú za rodinu. Rovnako si myslím, že by mal vzniknúť dialóg medzi moslimami a gejmi, pretože politici ich veľmi radi stavajú proti sebe, aby mobilizovali homosexuálov proti imigrantom.
Reflektuje kultúra v Portugalsku či Nemecku tému gejov dostatočne?
MIGUEL: LGBTI témy nemajú v Portugalsku príliš silné zastúpenie v divadle. Zato v Nemecku je gej subkultúra silnejšia a aktívnejšia. Najmä preto, že tam táto téma už nie je nová. Nech je to však kdekoľvek na svete, je dôležité neprodukovať len ďalšie „gayshow“, ale včleniť LGBTI témy do iných umeleckých projektov.
Aké umelecké projekty najbližšie chystáte?
NILS: S Miguelom plánujeme divadelnú verziu románu Bozk pavúčej ženy od argentínskeho autora Manuela Puiga. Ja zároveň skladám hudbu pre rôzne básne, a práve dokončujem projekt, ktorý kombinuje poéziu anglických básnikov Gerarda Manleyho Hopkinsa a Charlesa Madgea. Skladby sú hotové a ja hľadám formu, ako ich previesť na javisku. Súbežne fungujem s hudobnou skupinou Lelaina. MIGUEL: Ja len doplním, že Bozk pavúčej ženy bude mať premiéru v máji 2018 v Dubline, kde otvorí Medzinárodný divadelný gay festival. Okrem toho pomaly rozbieham prípravy inscenácie mojej hry Mäsožravec a na jar vyjde v Lisabone aj môj druhý nový román.