Autor: Michael Stromenger / FOTO: Matt Observe
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2024.
Moritz Yvon už dlho pôsobí v LGBTI aktivizme vo Viedni. Je členom vedenia združenia HOSI Wien, najvýznamnejšej LGBTI organizácie v Rakúsku. HOSI okrem iného organizuje aj dúhový pochod vo Viedni. V našom rozhovore mi Moritz porozprával, ako sa z jeho pohľadu zmenil Vienna Pride za posledných 15 rokov a akým výzvam čelí dnes.
Čo ťa motivovalo zapojiť sa do organizácie dúhového pochodu vo Viedni?
Pred 14 rokmi som začal navštevovať mládežnícku skupinu organizácie HOSI Wien, tzv. „queer Youth Vienna“, a tam ma oslovili organizátori Vienna Pride, či by som im mohol pomôcť. Súhlasil som, pretože som chcel komunite vrátiť to, ako ma podporovala. A odvtedy ma už nepustili. Medzitým som bol dva a pol roka dokonca predsedom združenia HOSI Wien a v súčasnosti som ako tajomník naďalej členom vedenia. Čo sa týka dúhového pochodu, som zodpovedný za jeho strategické plánovanie a prácu s médiami.
Ako sa podľa teba Vienna Pride zmenil za posledné roky?
V roku 2009 som tam išiel po prvýkrát a vtedy ma to ešte stálo veľa odvahy. Bolo to niečo ako coming out, keďže v tom období na Pride nechodili takmer žiadni heterosexuáli. Z môjho pohľadu je zjavné, že sa od tej doby dúhový pochod zväčšil a internacionalizoval. Každý rok prekonávame rekordy návštevnosti, pričom rok 2019 bol rekordným kvôli EuroPride vo Viedni: vtedy bolo na pochode takmer 500 000 ľudí a s vedľajšími podujatiami dokonca 800 000 ľudí, čo je prakticky polovica Viedne. Približne od roku 2017 sa začala o nás zaujímať už aj väčšinová spoločnosť. Začalo sa to tým, že zrazu boli obchodné ulice vyzdobené dúhovými vlajkami a svetoznáme firmy sa chceli stať našimi partnermi, čo pre nás znamenalo nové výzvy. Museli sme si dávať pozor, aby šlo o skutočnú podporu pre nás – a nielen o reklamu pre nich. Kedysi sme museli tvrdo bojovať, aby sme mali prominentných hostí na pochode. To sa však radikálne zmenilo. V roku 2016 dokonca na dúhovom pochode prvýkrát vystúpil rakúsky predseda vlády a dnes musíme niektorých politikov aj odmietať.
Prečo?
Pretože by si tak najradšej robili reklamu pre svoju vlastnú stranu a nie vždy sa s ich názormi stotožňujeme. Sme komunitné podujatie a politici by mali podporovať nás, nie naopak.
Mohli by sme takmer povedať, že Vienna Pride sa stal veľmi populárnym podujatím. Aký význam má však ešte stále pre kvír komunitu v Rakúsku?
Po prvé je to oslavný deň, kde sme nielen viditeľní, ale aj vo väčšine. Viedeň je síce liberálne mesto, ale aj tak sa mnohí ľudia neodvážia otvorene prejavovať svoju rodovú identitu alebo sexuálnu orientáciu. No na dúhovom pochode sa nikto nemusí báť a to je pre mnohých ľudí neuveriteľný pocit slobody. Je to tiež veľmi povzbudzujúce pre mladých kvír ľudí, ktorí sú na pochode po prvýkrát a pritom si uvedomia, že nie sú jediní a nie sú ani „divní“ – existuje tu niekoľko stotisíc ďalších kvír ľudí. A to ti vie dodať poriadnu dávku sebavedomia a pocit istoty. A potom je tu ešte ďalšia vec: hoci je to pre nás radostný deň, stále je to aj demonštrácia za naše záujmy – a nie, tieto dve veci nie sú v rozpore. Nikde nie je napísané, že musíš byť nahnevaný, keď si na demonštrácii. Môžeš sa pritom aj baviť.
Myslíš si, že Pride môže zasiahnuť aj ľudí, ktorí tam nejdú? Mám na mysli ľudí, ktorí tam nechcú ísť kvôli kritickým alebo homofóbnym názorom.
Samozrejme, že ľudia, ktorí Pride považujú za hlúposť, tam zvyčajne nejdú. Ale aj tak samotný pochod vyvoláva diskusie v spoločnosti. Pretože aj homofóbni ľudia budú o tom hovoriť na svojom pracovisku, v škole alebo so svojimi kamošmi. A v médiách sa o tom tiež bude písať. Celkovo teda máme veľký vplyv na spoločnosť.
To určite. Zohráva Vienna Pride úlohu aj pri podpore kvír práv na internacionálnej úrovni?
Myslím si, že je tiež našou úlohou upozorňovať na nenávisť a vývoj v susedných krajinách. Minulý rok sme napríklad demonštrovali pred slovenským veľvyslanectvom proti transfóbnym legislatívnym návrhom na Slovensku a boli sme aj na stráži za obete teroristického útoku.
S tým súhlasím, ale teraz som mal na mysli konkrétne podujatie Vienna Pride.
Myslím si, že čo sa týka dúhového pochodu, je náš vplyv skôr nepriamy. Vieme, že veľa ľudí prichádza na pochod z našich susedných krajín, napríklad zo Slovenska. Ale čo komunity našich susedných krajín potrebujú, to vedia najlepšie ony sami a do toho sa nemiešame. Napriek tomu verím, že návšteva našej Pride môže byť pre niekoho, kto príde napríklad z Bratislavy do Viedne, silnou motiváciou pre kvír aktivizmus vo vlastnej krajine. Keď sem prídeš a zrazu uvidíš státisíce kvír ľudí na uliciach, môže to mať obrovský vplyv a dodať ti energiu. Dobrým príkladom je Stonewall v New Yorku, odkiaľ sa hnutie rozšírilo do niektorých západoeurópskych krajín, potom postupne do Nemecka a nakoniec do Rakúska. Nápady často vznikajú zo skúseností, a keď vidíš, čo sa deje inde, začneš uvažovať, či by si podobné nápady nemohol uplatniť aj vo svojej krajine.
A čím sa podľa teba Vienna Pride líši od ostatných pochodov v strednej Európe?
Náš pochod je podľa mňa jedinečný jednak svojou veľkosťou, ale aj prístupnosťou a otvorenosťou. Tu môžeš jednoducho prísť a odísť kedy sa ti chce, medzitým si trebárs kúpiť aj jedlo a znova sa pripojiť, čo v mnohých iných mestách v takomto rozsahu nie je možné. Teda aspoň nie pri pochodoch s podobným rozmerom.
Minulý rok sme boli spolu na dúhovom pochode v Bratislave. Na ňom som mal dojem, že tam bola oveľa väčšia prítomnosť polície ako vo Viedni.
Možno to nevidíš, ale aj vo Viedni máme veľmi veľa policajtov. Už od minulej jesene sme v kontakte s bezpečnostnými orgánmi pre tohtoročný Pride a máme veľmi prísne bezpečnostné plány. Pre tohtoročný pochod sme si najali aj profesionála na bezpečnosť podujatí. Napokon, minulý rok sme po Pride dostali informáciu, že zjavne existovali plány na útok. Našťastie sa nám nič nestalo.
Nemáš obavy, že by sa počas ďalšieho pochodu mohlo niečo stať?
Musíme byť realistickí: na otvorenom podujatí s niekoľkými stovkami tisícov ľudí sa vždy môže niečo stať a je nemožné kontrolovať každého jednotlivca. Máme síce bezpečnostný koncept, do ktorého investujeme veľa peňazí a energie, ale treba si uvedomiť, že absolútna bezpečnosť neexistuje. Kvír komunita však už zažila horšie útlaky a násilie. Nemali by sme sa teda nechať ochromiť strachom. Určite sa nenecháme zahnať späť do úkrytu a neviditeľnosti, pretože sebapotlačenie nemôže byť odpoveďou na strach pred extrémistami.
Ako vidíš budúcnosť dúhového pochodu v týchto časoch?
V nasledujúcich rokoch sa bude musieť Vienna Pride z organizačných dôvodov ďalej profesionalizovať. Kedysi bola organizácia výlučne dobrovoľnícka, ale s rastom podujatia to už nie je možné a od roku 2017 máme aj zopár zamestnancov, ktorí sa venujú pochodu. Dnes čelíme výzve, že sme príliš malí na to, aby sme mohli zamestnať viac ľudí, ale príliš veľkí, aby sme všetko zvládli dobrovoľnícky. Preto musíme ďalej profesionalizovať našu organizáciu a zabezpečiť financovanie. Chceme tiež posilniť medzinárodnú úlohu pochodu a naplniť našu zodpovednosť voči LGBTI komunitám v susedných krajinách.
Myslím si, že aj spoločenské zmeny budú mať veľký vplyv pre našu budúcnosť.
Samozrejme! Ale bude zaujímavé, ako sa všetko vyvinie. Na jednej strane nás čoraz viac ľudí v Rakúsku považuje za samozrejmosť, ale zároveň sa radikalizuje menšina, ktorá nás odmieta, čo vedie k zvýšenému násiliu. Počet nenávistných činov za posledné roky drasticky stúpol. Táto dynamika nás stavia pred nové výzvy. A potom sú tu aj právne aspekty. Napríklad ešte stále nemáme legislatívne zaručenú kompletnú ochranu pred diskrimináciou a stále sa vykonávajú medicínsky nepotrebné operácie na intersexuálnych deťoch. Treba takisto spomenúť, že aj už získané práva nám môžu byť znova odopreté. Príkladom je trebárs Taliansko. S blížiacimi sa voľbami (do rakúskej národnej rady) je nejasné, aké rozhodnutia budú prijaté v súvislosti s kvír otázkami. Preto je dôležité, aby sme my ako kvír komunita využili náš hlas a volili strany, ktoré nás podporujú.