Autor: Richard L. Kramár / FOTO: Bára Podola, Lucia Doubravová, Michal Líner,
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Ema Benčíková režíruje integrovaný divadelný súbor Stopy snov. Publikuje recenzie, rozhovory a eseje v časopisoch A2, Kapitál a Glosolália. Venuje sa sociálne angažovanému umeniu a témam transrodovosti a zdravotného znevýhodnenia.
Čo ťa priťahuje k divadlu?
Svojím spôsobom som na divadlo predurčená svojou rodinnou históriou. Obaja rodičia študovali na VŠMU a všetci štyria prarodičia sa nejakým spôsobom venovali divadlu. Divadlo je pre mňa ale zároveň snahou prekonať samotu. V procese tvorby i v momente kontaktu s divákom mi ponúka možnosti, ako zo samoty vystúpiť. Preto sa k nemu stále vraciam.
Ako by si definovala divadlo, ktorému sa venuješ?
Pre mňa je najpodstatnejším faktom, že sa vždy snažím o sociálne angažované divadlo. Postupne sa snažím angažovanosť do sociálnych procesov prehlbovať a mať ich na zreteli už v procese tvorby a nielen v rámci hotového diela. Tak aby estetika diela bola vždy zakotvená v spoločenských procesoch a nebola podriadená len javisku a jeho potrebám. Aby dielom samotným bol vplyv na sociálne procesy a nie javiskový tvar.
Označuješ sa ako kvír divadelníčka? Je pre teba toto označenie podstatné?
Som tu a som kvír a som trans a som lesba a rada takto vystupujem. Cítim v tom svoju autenticitu, z tej vyrastá moja tvorba. Zároveň je pre mňa bytie kvír politickým gestom. Je to moja najintímnejšia identita a jej otvoreným prežívaním sa snažím kvíriť svet okolo seba. Pozícia kvír umelkyne ale nie je vždy jednoznačná a pohodlná. Na slovenskej divadelnej scéne je trans ľudí veľmi málo a človek sa ľahko dostáva do zvláštnej situácie, keď zrazu musí reprezentovať mnoho ľudí. V niektorých divadelných spoluprácach sa tak zo mňa automaticky stala akási garantka toho, že je projekt „korektný“. Ale cítim, že to je úloha, na ktorú som bola pripravená. A myslím si, že ak ľudia, ktorí sami nie sú trans, chcú hovoriť o trans skúsenosti, tak je fér, aby si k spolupráci prizvali niekoho, kto je trans, aby to malo istú legitimitu.
Mala si niekedy pocit, že na teba bol vyvíjaný tlak, aby si ako umelkyňa zostala v určitej škatuľke, pretože si do teba ľudia začali niečo projektovať?
Prostredie na VŠMU, kde som študovala, je výrazne sexistické a homofóbne, a len čo som začala rozprávať o feministických alebo kvír témach, ešte predtým než som bola out, a následne i v procese coming-outu, ľudia ku mne začali pristupovať pohŕdavo, ako k osobe, ktorá na všetko nahliada z tejto perspektívy a nič iné ju nezaujíma a nemôže zaujímať. Mám pocit, že na divadelnej scéne to funguje tak, že keď sa človek vyoutuje, tak dostane prístup rozprávať o kvír alebo feministických témach. Ak by som však chcela rozprávať o nejakých väčších historických, politických alebo filozofických témach, ktoré nie sú centrálne kvír alebo feministické, bol by to problém, pretože tieto témy sú rezervované predovšetkým pre cis hetero mužov.
Ako tvoje skúsenosti kvír osoby zo Slovenska ovplyvnili tvoju umeleckú dráhu?
Moja skúsenosť kvír osoby na Slovensku spôsobila to, že nechcem mať umeleckú kariéru na Slovensku a odchádzam do Viedne. Nemám pocit, že by kvír ľudia mali na Slovensku vybudované podmienky pre to, aby mohli mať skutočnú, rovnocennú divadelnú kariéru. Základným problémom je nedostatok inštitucionálnej podpory, dotačných schém, ktoré by sa venovali kvír problematike a tematike dlhodobo a programovo ju rozvíjali v spolupráci s inštitucionálnymi divadlami. Ďalším problémom je prepojenie kamenných divadiel s VÚC, kde sú často vo vedení konzervatívni cis hetero muži. A potom je to gatekeeping v divadelných kruhoch, kde mnoho príležitostí plynie zo známostí a kvír osobám sa málokedy podarí tieto známosti získať. Navyše, kvír história a performativita nie je nijako podchytená a zastúpená v súčasnom umeleckom vzdelávaní, takže umelci, ktorí idú do praxe, sa k týmto témam nevedia nijako vyjadriť alebo zmysluplne podporovať kvír divadlo z dramaturgických pozícií, alebo pozícií umeleckých šéfov a šéfok.
Hrá v tvojej umeleckej práci úlohu hnev? Máš pocit, že máš právo byť nahnevaná, alebo to vnímaš ako tabu?
Ja sa hnevám na celý svet, na celý systém, na kapitalizmus, na cis hetero patriarchát, a mám pocit, že na to mám právo. Nemám ale potrebu hnevať obecenstvo, ale skôr sa napojiť na svoj autentický hnev v procese tvorby a hľadať spôsob, ako sa kolektívne a produktívne hnevať, a skrz to nájsť spôsob, ako dať do pohybu spoločenské zmeny.
Máš pocit, že sa tvoj proces tvorby časom premenil?
Čo sa týka réžie, tak som sa od direktívneho prístupu dostala k tomu, že ma ďaleko viac baví poznávať perspektívy iných ľudí a prepájať ich a byť viac mediátorkou alebo facilitátorkou skúšobného procesu. To je pozícia, ktorá ma teraz najviac napĺňa. Režijná pozícia nemusí byť mocenská pozícia a môže fungovať v nehierarchickom prostredí. Je pre mňa dôležité vytvárať bezpečné prostredie, v ktorom všetky názory a kreatívne impulzy kolektívu môžu zaznieť ako rovnako hodnotné.
Zdá sa, že sa ti kreatívne darí v kolektívnom, kolaboratívnom priestore. Uvažuješ niekedy nad tým, že by si prekročila rámec spolupráce a pracovala sólovo?
Na začiatku septembra som v Kutnej Hore v rámci festivalu Divadla X10 mala sólovú performance Hermafrodrink, v ktorej som pripravila drink s estrogénom a rozprávala som o hermafroditizme v alchýmii. Bola to performance pre jednu osobu a bola to pre mňa unikátna skúsenosť. Mala som pocit, že v tomto intímnom priestore mala správa, ktorú sa snažím odovzdať,
väčšiu možnosť zarezonovať. Rada sa teda v budúcnosti budem venovať aj takýmto formám.
Pre koho sú tvoje umelecké výstupy určené? Keď explicitne pracuješ s kvír témami, pociťuješ potrebu priblížiť alebo preložiť tieto témy pre publikum, ktorému sú tieto skúsenosti vzdialené?
Najexplicitnejšie sa týmto témam venujem v inscenácii Koniec Eddyho. Dva týždne po tom, čo sme začali skúšať, došlo k teroristickému útoku na Zámockej a nastal stav, kedy sme nevedeli, ako pokračovať skúšobnom procese. Pocítila som potrebu pre skúšobný proces vytvoriť a zachovať bezpečný priestor a zároveň som si želala, aby táto inscenácia ponúkla katarziu a pocit spolunáležitosti pre kvír komunitu. Súčasne som bola traumatizovaná tým, čo sa stalo, a snažila som sa vzbudiť pochopenie a súcit aj v majorite. Takže nejaký zámer voči väčšinovému publiku tam bol, ale moje priority ležali inde.
Ako tvoju umeleckú prax vnímajú diváci?
Som hrdá, že Koniec Eddyho je kontinuálne vypredaný. A máme veľmi pozitívne odozvy, hlavne od kvír ľudí. Keďže väčšina z nich si prešla ostrakizáciou a šikanou a hľadaním queer joy, ktorá je v tej inscenácii silná. Stretla som sa, samozrejme, aj s dezinterpretáciou, až vyložene hanlivou, kedy som sa v pokuse o reflexiu tejto inscenácie od jednej kritičky dozvedela, že tematizujem transvestizmus. Okrem toho, že je to patologizujúci pojem, tak nič také v tejto inscenácii nie je.
Aký, dúfaš, že bude mať tvoja umelecká prax vplyv na slovenskú kvír divadelnú scénu a slovenskú divadelnú scénu všeobecne?
Nechcem si budovať budúcnosť výhradne na Slovensku, ale svoj vplyv by som rada videla v budovaní postupov sociálne angažovaného divadla, participatívnej dramaturgie, komunitných spôsobov tvorby; v aplikovanom divadle, ktoré rozširuje to, čo vnímame ako divadlo, a sprostredkúva ozdravné procesy pre komunity, ktoré sú v ňom zapojené. Tiež by ma zaujímalo, ako sa dá na Slovensku prejsť od nejakej subverzívnej praxe k zdravej praxi inštitucionálneho charakteru.
Čomu sa chceš v budúcnosti vo svojej umeleckej praxi bližšie venovať?
Skončila som so štúdiom réžie a začínam so štúdium kurátorstva. Na toto štúdium som sa hlásila s projektom umeleckého výskumu, v ktorom sa zaoberám intersekciou transrodovosti a zdravotného znevýhodnenia z perspektívy medicínskeho a legislatívneho aparátu, kritickej fenomenológie alebo kunsthistorickej analýzy obludária či freak shows. Tieto perspektívy sa snažím prepojiť prostredníctvom konceptu curating as care (kurátorstvo ako starostlivosť). Robím osobnú asistentku pre ľudí so zdravotným znevýhodnením a chcem ustanoviť parainštitucionálnu prax, ktorá by bola schopná starať sa o tých umelcov a umelkyne, ktorí sú kvír a zároveň majú nejaké zdravotné znevýhodnenie, vytvárať prostredie, ktoré by im pomohlo tvoriť, vystavovať a propagovať ich prácu.
Aký chceš, aby bol tvoj odkaz, ak by si si ho mala definovať sama?
Ja mám pocit, že sa čím ďalej, tým viac snažím o radikálnu lásku. Ešte mi to úplne nevychádza, ale raz mi to začne vychádzať. To bude môj odkaz, že v tvorbe a v umení všeobecne je radikálna láska najdôležitejšia.
Na fotografiách Martin Buzalka, Táňa Blažeková
a Barbora Dragúňová
