Autor: Jaro Hochel / FOTO: Igor Stančík
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.
Druhého februára vstúpil do našej kinodistribúcie film režisérky (a spoluscenáristky) Mariany Čengel Solčanskej Slúžka, natočený podľa rovnomenného románu Hany Lasicovej (ktorá je druhou autorkou scenára) z roku 2013. Režisérka debutovala v roku 2010 snímkou Legenda o lietajúcom Cypriánovi a odvtedy má na konte sedem ďalších filmov v pestrom žánrovom zložení od rozprávok (Láska na vlásku, Zakliata jaskyňa) až po divácky mimoriadne úspešné politické trilery (Únos, Sviňa). Svoje príbehy, často inšpirované životom autentických historických osobností, spracúva aj literárne, či už ako alternatívu k filmovému rozprávaniu, alebo úplne svojbytne (Jánošík, Proces s mŕtvym). Slúžka, ktorej dej sa odohráva na sklonku existencie rakúsko-uhorskej monarchie, je prvým slovenským filmom (natočeným v koprodukcii s Českom) s motívom ľúbostného vzťahu medzi dvomi ženami. Ale nielen preto si zaslúži pozornosť. O samotnom filme a o všeličom, čo s ním súvisí, sme sa s Marianou porozprávali.
Za akých okolností si sa po prvý raz stretla s knihou Hany Lasicovej?
Bola som tehotná a zašla som do kníhkupectva, aby som sa zásobila na šestonedelie. Myslela som si, že po pôrode budem taká vyčerpaná, že nič iné ako ľahkú červenú knižnicu nezvládnem. Ale Slúžka nebola hlúpy plážový román, hoci vyšla vo vydavateľstve, ktoré sa presne na takú literatúru orientovalo. Dojalo ma to pocitové rozprávanie bez dejových zvratov, ktoré plynulo ako služba hlavnej postavy Anky: mimovoľne, so všednou samozrejmosťou. Identifikovala som sa s protagonistkou a začala som vidieť filmové obrazy. Keď som knihu dočítala, uvedomila som si viacero aspektov jej témy. Po prvé, že ma skutočne zaujíma a baví uvažovať o dejinách týmto spôsobom. Po druhé, rozprávanie bolo situované viac-menej do jednej lokácie, čo predstavuje produkčnú výhodu, čiže realizovateľnosť aj s obmedzeným rozpočtom. A po tretie, išlo o stredoeurópsky koncept, čiže o tému s koprodukčným potenciálom.
Poznala si sa s Hanou už predtým? A prečo trvala cesta od nápadu preniesť príbeh Slúžky na filmové plátno k hotovému filmu takmer desať rokov?
Hanu som poznala iba z bulváru, trochu som sa nášho prvého stretnutia bála. Mohla sa z nej vykľuť aj čudná osoba, ale bolo to presne naopak. Dnes sme skvelé kamarátky, aspoň ona pre mňa určite. Prvý draft som nechala na ňu, potom sme si scenár nejaký čas vymieňali, a keď bolo treba začať premieňať literatúru na obrazy v konkrétnom priestore a písať dialógy pre živých hercov, už som s tým zostala sama, za čo som Hane vďačná. Som autorský typ režisérky a, bohužiaľ, nemám schopnosť nakrúcať, čo napísal niekto iný. Na začiatku sme oslovili na spoluprácu producenta Patrika Pašša. V tom čase u neho pracovala študentka produkcie Radka a tá si vzala Slúžku za svoju. Keď doštudovala a chcela sa produkčne osamostatniť, poprosili sme pána Pašša, aby Slúžku nechal odísť spolu s Radkou. Výsledný film je teda producentským debutom v pravom význame toho slova. To zároveň vysvetľuje, prečo trvalo tak dlho Slúžku vyfinancovať.
V knihe sa slúžka Anka zamiluje do panského synka, ktorý sa s ňou zahráva, vo filme nadviaže ľúbostný vzťah s dcérou rodiny, v ktorej slúži. Ako došlo k tomuto posunu?
Keď sme mali napísanú synopsu, poprosila som Hanu, aby ju dala prečítať svojmu otcovi. To,
aby sme zmenili pohlavie osoby, s ktorou Anka nadviaže vzťah, bol návrh Milana Lasicu. Obe sme pochopili, že od tej chvíle máme v rukách niečo, čo bude mať aj celospoločenský presah. Pán Lasica bol génius a ja mu za jeho nápad nikdy nebudem môcť dostatočne poďakovať.
Nemala si teda s jeho návrhom v prvej chvíli problém? A ako nie celkom bežné erotické scény zobrali herečky?
Ja mám striktnú katolícku výchovu tak ako milióny Slovákov, ale nie som pobožná. Moja viera sa transformovala na vyslovene osobný vzťah ku kresťanstvu, predstavuje moje najintímnejšie súkromie, do ktorého nikoho nevpúšťam a cirkev ako inštitúciu už vôbec nie. Nechala som Danu Droppovú, predstaviteľku Anky, aby mala posledné slovo pri výbere herečky, ktorá mala hrať jej partnerku, aby si voňali, aby sa na seba tešili. Skamarátili sa, chodievali spolu do sauny, zverovali si tajomstvá, boli si naozaj blízke. Potom sa na tie scény vyslovene tešili, na rozdiel od heterosexuálnych. Dokonca ani ja som konečne nebola napätá, ako pri sexuálnych scénach bývam.
Pamätáme si hysterickú reakciu pomocného biskupa Jozefa Haľka na partnerský bozk dvoch žien v seriáli RTVS Priznanie. Neobávala si sa niečoho podobného?
Bolo a je mi to úplne ukradnuté. Biskup si možno nevšimol, že aj on sa rozhodol pre život mimo rámca, aký odporúča všetkým ostatným. Žije mimo tradične chápanej rodiny, nemá absolútne žiadnu zodpovednosť za výživu, výchovu, vzdelanie a život vlastných detí ani ekonomickú zodpovednosť za rodinu, nemá obavy o strechu nad hlavou, splácanie hypotéky a platenie energií, nemusí čeliť daniam, zdravotným a sociálnym odvodom. Vôbec ma nezaujíma, čo on považuje za hriech. Jeden môj kamarát mi v podobných situáciách pripomína, že človeka definujú nielen jeho priatelia, ale aj tí, ktorí ho nenávidia. Ak niečo kritizuje človek ako Haľko, môžeme to chápať ako znamenie kvality.
Ale Slúžka asi v prime time na Jednotke nepôjde. Nepožadovali v RTVS nejaké úpravy, vystrihnutie niektorých scén?
RTVS je naším koprodukčným partnerom, ale vstúpila do koprodukcie veľmi malou sumou – pokiaľ viem, nie sú to ani tri percentá z celkového rozpočtu –, takže od nás, pochopiteľne, nemohla očakávať zásahy do výsledného tvaru. Ale RTVS sa k Slúžke stavia veľmi dobre, dramaturgia aj vedenie chápu, že vznikol výnimočný a krásny film. Je na ich rozhodnutí, kedy ho zaradia do vysielania, ale na kontrolnej projekcii sa naozaj hovorilo o prime time.
Vráťme sa kúsok do minulosti. V tvojom literárnom aj filmovom debute Legenda o lietajúcom Cypriánovi z roku 2010 sa vyskytuje epizódna postava maliara (vo filme v podaní Kamila Mikulčíka), ktorý je evidentne – povedané dnešnou terminológiou – gej, hoci to nikde nie je priamo pomenované. Ako ti to prišlo na um?
Nedelím ľudí podľa ich sexuálnej orientácie. Zaujíma ma, kto je aký človek, čo do filmu prináša, a potom mu vymýšľam „životopis“. Hoci je otázka, či ho vôbec vymýšľam ja. Mám totiž podozrenie, že dobre napísaná postava si píše životopis sama, niekedy si dokonca myslím, že si aj sama utvára mizanscénu a dialógy. Byť umelcom bolo vždy výnimočným osudom, tak je to aj dnes. Od pradávnych dôb sa muži aj ženy rozhodovali pre život v komunitách tvorených rovnakým pohlavím a motivácie mohli byť rôzne. Netvrdím, že mnísi vzájomne praktizovali sex, ak fyzické naplnenie vzťahu vnútorne vyhodnotili ako hriech, ale už rozhodnutie žiť v takýchto výlučných komunitách je istým sebavyjadrením.
V románe Jánošík z roku 2019 si použila zaujímavý motív: Juraj Jánošík tu je ako dieťa obeťou pedofilného farára Vrtíka a zavraždenie kňaza pomstou za toto utrpenie. Má táto hypotéza nejaký reálny podklad?
Reálny je incident, pri ktorom bol farár Vrtík smrteľne zranený. Ostatné je fikcia – mám na mysli charakter vzťahu Vrtíka a Jánošíka. Ale to, že sa aj v minulosti diali sexuálne útoky kňazov voči deťom, nie je fikcia ani náhodou.
A opäť k súčasnosti nielen filmovej. Ako vnímaš LGBTI+ ľudí a ich postavenie na Slovensku a vyjadrenia politikov k tejto téme?
Pripadá mi trochu nefér, že by som sa mala vyjadrovať k postaveniu LGBTI+ ľudí v spoločnosti, pretože to, aké neľahké to majú, si môžem iba predstavovať. Nemám právo privlastňovať si ich otrasné skúsenosti z neprijatia. Byť LGBTI+ je v našej spoločnosti určite neľahké a všetky tie útoky musia neuveriteľne zraňovať. Všetky tie Záborské, Matovičovia, biskupi a neonacisti svojimi urážkami vyživujú zmätok a strach majority z inakosti; podozrievam ich, že v skutočnosti chcú hlavne provokovať. Ale medzi provokovaním a vykorisťovaním je iba veľmi tenká hranica. Práve preto sa necítim úplne komfortne, keď médiá propagujú Slúžku ako „prvý lesbický film“. Homosexualita nemá byť prostriedkom na reklamu.
Čo hovoríš na postoj cirkvi k LGBTI+ ľuďom?
Túto otázku si v strednej Európe kladieme asi iba my a Poliaci. Iba tu je cirkev inštitúciou, na ktorej názor sme zvedaví. Ale ja som hlavne zvedavá, kedy konečne nastane odluka cirkvi od štátu, kedy začne cirkev podávať daňové priznania, platiť dane z nehnuteľností, kedy začne financovať svoje organizácie sama a transparentne.
Zmenil sa tvoj pohľad na LGBTI+ ľudí po tragickej udalosti pred Teplárňou na Zámockej ulici v Bratislave?
Tragédia na Zámockej je našou vlastnou tragédiou. Pre mňa to bola aj smutná príležitosť vysvetliť dcére, kam až môže zájsť pravicová radikalizácia, nenávisť voči ľuďom, ktorí milujú a žijú inak. „Príležitosť“ je zlé slovo. Bodaj by sme ju nikdy nemali. Bodaj by sme o tých veciach dokázali rozprávať aj bez toho, aby zostala na chodníku krv nevinných.