Mločina – 5. časť

Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová

Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina predsudky búra – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si piatu časť, prvé štyri sme publikovali v predchádzajúcich číslach.

Júl

Horúci vánok jej splietal vlasy, dusno, až sa pomaly nedalo dýchať. Pomaly si zvliekala letné šaty vytiahnuté z maminej skrine a lenivo sa ťahala do vody. Tŕstie šumelo z každej strany až na obnažený pás vody, sťaby malý záliv, kde jej popukané brvno vytvorilo takmer súkromný bazén, oddelený od zvyšku jazera. Voda tu bola teplučká, až mala pocit, že ju hneď premôže spánok. Zatvorila oči, telo obklopené príjemným teplom, a v tej vyčerpanosti si mimovoľne spomenula na Gaba. Aká len bola vytešená, keď ho po toľkom čase stretla pri Nádaši a mohli sa zas zhovárať. Vidieť svojho starého kamaráta, s ktorým vyliezla na trstinu, keď utekali pred nazlostenou susedou odvedľa! Ich starí rodičia boli odjakživa zadobre. Salina starká pravidelne chodievala ku Gabovej babičke po čerstvé dafnie do nedeľného koláča. Bolo prirodzené, že sa títo dvaja našli, skamarátili a od útleho detstva spolu lozili po močarisku, teda až kým nepodrástli a nezačala ich do bahna zrážať puberta.

Gabo, hoci nevedel prečo, cítil, že je Sala iná než ostatní chlapci, a začal sa jej vyhýbať. Prešli veky bez toho, aby sa títo dvaja čo i len stretli, až do minulej soboty, keď sa ich cesty znova skrížili. Gabo bol vtipný a džentlmen, plné ústa toho, aká kočka vyrástla z jeho niekdajšieho kamaráta, ktorému kedysi vravieval Salo. Drahú Salu tým privádzal do pomykova.

Už splietala fantázie, ako obnovia staré priateľstvo, pôjdu naháňať lastúrniky a plašiť ryby, ale Gabo mal na toto všetko svoj vlastný názor. Na Salin návrh prejsť sa k rybníku nereagoval, zato ju pravidelne pozýval na večerné kúpačky pri dome jeho starých rodičov. Všetok program, ktorý sa mal konať za denného svetla, ostal akosi bez odpovede. Sale sa nechcelo čvachtať za tmy v studenej vode. Veď ona tak miluje tú teplú a žije pre letné horúčavy. Prečo sa s ňou kamaráti z detstva chcú kúpať iba za hlbokej tmy? Už len z predstavy chladu ju striasa, takže sa s Gabom už viac nestretla. Chtiac-nechtiac špekulovala nad možnými príčinami jeho správania, vari sa za ňu hanbí alebo snáď chce pred ostatnými v močiari utajiť, že sú kamaráti? Toto analyzovanie ju iba zrážalo hlbšie do pochmúrnej nálady, nepomohli jej ani zatúlané myšlienky na niekdajšie kamarátky. Počas puberty ju neustále volali kúpať sa, slniť, na výlety. Vtedy, keď ani nemohla zniesť pohľad na svoje staré telo, keď ich s bolestivým pichnutím pri srdci musela zakaždým odmietnuť. Volali ju aj neskôr, keď už chodievali k vode s nápadníkmi, ale Sala ani vtedy nemohla. Nemohla. Nebola toho schopná. Jej telo… jej telo nebolo v stave, aby duši umožnilo cítiť sa komfortne. Mala z neho neustály pocit zániku, len aby ho už viac nemusela vidieť. Keď po mnohých rokoch v sanatóriách, na magických pilulkách a po návštevách tých najmúdrejších mločích mágov získala svoju terajšiu podobu, už ju nik k vode nevolal. Kamarátkam sa odnechcelo alebo už mali svoje vlastné vyťažené životy. Sklamane si musela priznať, že sa doma nudí.

Spomínala na prechádzky pri rieke, na predražené nápoje v galériách, na to, ako ju očami hltal Selim, keď jej spadol šál v múzeu, po ktorom sa vrhol rýchlosťou kane, len aby jej ho mohol podať. V duchu znova prežívala spoločné niekoľkohodinové rozhovory v exotických parčíkoch pretkávajúcich mesto ako živá zelená sieť, čo sa zjavila na tých najnepravdepodobnejších miestach. Diskusie o umiestnení Kleopatrinej ihly z Egypta práve v hlavnom meste hmlistého Albionu, takého vzdialeného od bájnej zeme faraónov…

Chýbal jej Albion, tak ako jej v Albione zas chýbal domov, no domov je miesto, kde sa cíti v bezpečí a spriaznene, nie miesto, kde zakaždým niekto za ňou dolieza, pokrikuje, kladie jej nehorázne drzé otázky zarezávajúce sa hlboko pod kožu minulosti, ktorú ona už riešiť nechce. Ešte chvíľu sa takto norila v úvahách, až ju zdolala júlová horúčava a zaspala v plytkej vode v tŕstí. Konečne. Spánok po šnúre prebdených nocí.

Eugen sa prebíjal zelenou džungľou na opačnej strane Nádaša, v kuse si niečo mrmlal popod nos a cestu si krátil šťavnatými nadávkami.

Už trocha ľutoval, že sa dnes vybral za dobrodružstvom a takto podcenil prípravu. Bolo veľmi teplo. Hrdlo mu zvierala páľava a nechcel nič iné, len sa poriadne schladiť pod vodou. Mal pocit, akoby ho obchádzali mdloby, no cítil, že je už blízko. Mloci sú od narodenia naprogramovaní nájsť vodu, nech by bola akokoľvek ďaleko. Vôňa vody každých niekoľko metrov len silnela, až zrazu naľavo zazrel strieborný odraz, žiarivé zrkadlo jazera. Ešte chvíľu sa prebíjal húštinou, kým si s úľavou vydýchol: „Konečne voda!“

Nad hlavou mu presvišťali obrovské tiene. Tmavé vetrone sa v neskutočnej rýchlosti a s tou najväčšou preciozitou vzniesli nad vodnú hladinu, tak rýchlo, že si ich poriadne ani nestihol obzrieť. Kým Eugen stačil v tomto praživom teple poriadne roztvoriť oči, lastovičí húf sa už aj schladil a v zobákoch si odnášal dúšky čerstvej, studenej vody.

Včeláriky mali v mločej ríši kadejakú povesť. Pre niektorých boli príliš extrovertné, lebo si žili všetky tak na hromádke, v obrovských počtoch zabývané v tmavých norách svahov, kam bežné oko len tak nedovidí. „Neprestajne samý džavot a veselice. A to ich perie… hrá každou farbou dúhy. Ako také cirkusové papagáje! Sú zbytočne vyzývavé, do tradičnej nálady nášho kraja sa vôbec nehodia, a navyše, sú to len prelietavce, čo sem chodia iba na dovolenku a s príchodom chladnejších dní sa okamžite vracajú späť do svojich trópov. No hrôza! Nech sa tam pretŕčajú a tam si púšťajú svoje hlasné zobáky na špacír, koľko len chcú,“ spomenul si Eugen na obohraté hlášky ufrflanej mločice spod Gurďalu.

Eugen by bol radšej, ak by namiesto lastovičiek nad ním krúžili včeláriky. Taká lastovička sa jednostaj niekam ženie. Zháňa chrobačí drobizg, zbiera čerstvé guľôčky blata na renováciu obydlia, zatiaľ čo tie včeláriky, tie si vedia užívať života! Práci okolo domu nevenujú až takú pozornosť, radšej sa nasťahujú do nôr vo svahu a celé leto pomaly plachtia vysoko na oblohe. Zobák sa im celý deň nezastaví. Živé rozhovory a vtipkovanie až do západu slnka, a to ich pestrofarebné perie, v letnom slnku sa jagá ako najvzácnejšie drahokamy! Eugena zakaždým prenesú do iného, veľmi vzdialeného sveta, no dnes, dnes sa musí uspokojiť s odlietajúcimi lastovičkami.

Na juhu sa vraví, že v letnej horúčave sa aj chlieb sám upečie na poli. Dnešok od toho nemal ďaleko. V takéto dni sa mloci radšej stiahnu do bezpečia svojich chladných sídiel, kde až do súmraku prečkajú najprudšie slnko. Vyhrievanie sa je veľmi príjemné, ale stačí si pri tom zdriemnuť a mlok sa jednoducho upraží dochrumkava.

Jasné, že opaľovať sa dá aj bez strát na životoch. Veď na to predsa vynašli penu z kotúľky. Stačí sa ňou natrieť pred odchodom z domu a ste navlhčení na celý deň – no komu sa chce s týmto babrať, ak chcete vypadnúť von čo najrýchlejšie? Niektorým sa to zdá zbytočné a uhrajú to, no nezriedka to končí zle. Pena z kotúľky sa ráta medzi najväčšie vynálezy mločej civilizácie, vďaka nej sa môžu mloky bez ujmy preháňať pod rozpáleným slnkom aj za toho najsilnejšieho žiarenia. Eugen mal dnes šťastie.

Nedočkavo začal zo seba zhadzovať upotené oblečenie, až ním halabala obsypal kraj strieborného jazera. Nohavice tu, tenisky tam, zhodil aj trenky a už sa vrhal do vody. Úžasný pocit! Niet nič lepšieho, než si len tak bezcieľne plávať v osviežujúcej vode. Ponoril sa pod hladinu a zvedavo sledoval preteky húfu rybičiek, sem-tam sa huncútsky zahnal aj za skupinkou pubertálnych skokanov. Tie na seba nenechali dlho čakať, až sa Eugen na chvíľu ocitol v podvodnej naháňačke. Mloci pod vodou sú proste celkom iná liga než mloky na súši. Plávanie, ponor, vynáranie sa… nechať sa voľne unášať vlnkami! Eugen celkom stratil pojem o čase. Precitol až vtedy, keď pocítil, že ho pozvoľna zmáha únava.

Začal teda pomaly plávať k brehu, ani svätá Salamandra nevie presne, na ktorej strane jazera. Čosi ho však náhle prinútilo prudko spomaliť.

Zazrel pred sebou niečiu siluetu. Asi pätnásť metrov pre ním sa na brehu slnil vyvalený mlok, v najväčšej obnaženosti svojho hrebeňa. Svalnaté lýtka, pevné stehná, škvrnité brucho, rozhodené paže, tmavé vlnky, a tá tvár… jeho tvár mala pevné rysy, ale vôbec nepôsobila surovo, skôr naopak. Mlok mal zatvorené oči a na tvári blažený výraz najväčšej spokojnosti. Rovnako ako Eugen, bol bez jediného kúska oblečenia. Veď načo by si mloky brali plavky na plávanie či slnenie? To je iba taký vynález ľudského sveta. Ten mlok sa mu zdal akýsi povedomý.

„Kde som ho len videl? Hm… počkať!“ Mozgové závity zrazu pracovali na plné obrátky, na únavu spred minúty už zabudol. „To je on!“ zdesene vykríkol jeho vnútorný hlas. „To je ten mlok, ktorý ma minule tak rozhodil na plese.“

„Hrivoooo! Hrivo, kde si?“ doliehali na neho výkriky z porastu. „Určite si niekde rozvaľuje šunky, veď ho poznáš,“ so smiechom dodal druhý hlas. „Alebo zase niekoho obletuje. Prečo by inak od nás zdrhol? Veď sme najlepší kamoši, tak prečo by sa vybral na Nádaš bez nás?“

Blížiaci sa neznámi vytrhli Eugena zo zamyslenia a rýchlo sa spamätal. „Hrivo. Hrivo,“ doznievalo v ňom ako ozvena.

Hrivo lenivo otvoril jedno oko a s trocha arogantným úsmevom prehovoril: „Tak čo, vynadíval si sa? Keď sa na mňa neprestaneš takto pozerať, aj sa začnem hanbiť“. Eugen v prekvapení a zahanbení nedokázal ani ceknúť. Telo mu bleskurýchlo zalial ten známy pocit z bálu, začali mu horieť uši a slabnúť lýtka. Pomaly cúval, preč od brehu.

„Rak ti odštipol jazyk alebo sa ti až tak páčim, že si celkom onemel?“ Hrivo sa zasmial hlbokým, hrejivým smiechom – „Kam sa tak ponáhľaš?“ Nato sa začal pomaly dvíhať, až sa nad Eugenom týčil z brehu ako tie majestátne sochy slávnych umelcov vytesané z hladkého kararského mramoru.

Na Eugena to bolo priveľa. Cúvol ešte tri kroky a s veľkým plesknutím sa hodil do vody. Ostali po ňom len rozširujúce sa kruhy na hladine.