Autor textu: Marek Hudec / Foto: Archív Maribondo
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2021
Kapela Maribondo zaujala, lebo nehrala na pódiu, ale priamo medzi ľuďmi. Noví členovia a členky sa k nej hlásia potom, ako zažijú ich koncert. Taký silný zvykne byť.
Uprostred davu s dúhovými vlajkami sa pohybuje skupina niekoľkých hudobníkov a hudobníčok. Dravo udierajú do bubnov, ktoré majú pripnuté na drieku a ich okolie sa rýchlo necháva uniesť tanečným rytmom.
„Keď hráte v lavíne ľudí, ktorí pochodujú za spoločný cieľ, nechávate sa strhnúť nimi, oni vami, všetci okolo vás sa tešia, usmievajú sa, podporujú vás a vy ich. Vždy je to silný zážitok a zásoba energie na mnoho dní,“ hovorí Bronislava Kotrbčíková z bubeníckej skupiny Maribondo.
Na Dúhovom PRIDE hrali niekoľko rokov po sebe, naposledy v roku 2018, a zúčastniť sa na ňom je pre nich dôležité: „Aj medzi nami sme mali i máme členov z LGBTI komunity.“ Hoci sa PRIDE vníma ako pochod za ľudské práva, hudobné vystúpenia pripomínajú, že je aj oslavou inakosti a lásky. Koncert Maribondo však zaujal aj preto, že sa neodohrával na pódiu, ale priamo medzi ostatnými účastníčkami a účastníkmi pochodu.
Keď videli ich vystúpenie, chceli sa k nim pridať
„Naši zakladajúci členovia pôvodne pôsobili v bubeníckom orchestri BATATIMBA, čo bol projekt perkusionistu Eddyho Portellu. Keď skončil, pár členov sa rozhodlo pokračovať a dali dokopy nové zoskupenie,“ vysvetľuje ďalej Bronislava. K skupine sa postupne pridali aj ľudia z iných projektov, ba dokonca fanúšikovia, ktorí kapelu videli hrať na festivaloch a túžili sa toho zúčastniť.
„Byť členom bubeníckeho orchestra si však vyžaduje veľa času a úsilia. Niektorí členovia zostali, ďalší mali aj iné hudobné záujmy, ktoré časom prevážili, niektorí zostali ako naši kamaráti či fanúšikovia.“ Od roku 2016 Maribondo vystupovalo napríklad na World Music Festivale, Uprisingu, Bratislava Street Art Festivale či na Dni otvorených dverí SND. Meno kapely odvodili od názvu piesne Mel de Marimbondo, pričom druhé „m“ vypustili kvôli jednoduchšej výslovnosti. V súčasnosti ju tvorí osem ľudí.
Maribondo síce na svojej stránke uvádza, že kapelu inšpirovali hlavne brazílske rytmy žánru samba-reggae, Bronislava však dopĺňa aj ďalšie: „Jednotlivo sa niektorí venujeme aj africkým rytmom alebo rytmom Blízkeho východu… keď sa k nám na vystúpeniach pridajú aj tanečnice v krásnych kostýmoch a so strhujúcimi pohybmi, zážitok je ešte silnejší.“
Maribondo sa za bežných okolností stretáva dvakrát do týždňa po práci. Bronislava hovorí, že spoločné skúšky a cvičenia sú dôležitou súčasťou prípravy, prirovnala by to k performanciám:
„Sme orchester, fungujeme ako ‚bubenícka sada‘, na každý bubon alebo menšiu perkusiu hrá jeden človek. Všetko musíme dokonale zohrať, aby to malo ten správny puzzle-efekt. Skúšky často pripomínajú dokonca skôr telocvičňu, lebo vystúpenia sú fyzicky náročné.“
Kapela stále priberá nových členov
Pripraviť vystúpenie je ťažké aj preto, že členovia orchestra majú rôzne povolania. Prináša to časové a organizačné výzvy: „Treba napríklad stihnúť prísť aj z iného mesta na skúšku, a pri hraní sa potrebujeme prepnúť do úplne iného režimu. Ale aspoň takto môžeme po práci vypustiť paru.“ Bronislava hovorí, že sa stále snažia zlepšovať a priberať nových členov, členky. Väčší orchester podľa nej rozvíri ešte viac energie. V Brazílii majú aj oveľa väčšie zoskupenia.
Kapela využíva rôzne druhy nástrojov. Surdo je napríklad basový bubon, Caixa zas vypĺňa medzery medzi basovými údermi, Dobra má melodickejší zvuk. Všetky druhy bicích si môžete prezrieť na stránke Maribondo.
Zohnať ich vraj nie je problém, sú na to špecializované hudobniny aj v Európe. „Horšie je to s výberom správneho nástroja, často nie je s čím porovnávať ako napríklad pri gitarách alebo bicích, ktoré je kde preskúšať. Celá zostava hráčov aj nástrojov sa v čase nejakým spôsobom vyvíja a nájsť si správny zvuk a vyhotovenie spomedzi rôznych variantov pre celé zoskupenie je nekonečná téma.“
Náročné je tiež nástroje prepravovať, kapela musí vždy rátať s jedným veľkým autom alebo viacerými malými, aby sa všetky zmestili. Pandémia a lockdown sa hudobníkov a hudobníčok, samozrejme, výrazne dotkla. „Nič nenahradí živé hranie a plnohodnotné stretávanie sa na skúškach. Na začiatku pandémie bolo treba riešiť, či a koľkí môžeme skúšať, nahrávať, trénovať. V lockdowne už nejde takmer nič.“
V online režime sa skúšky môžu realizovať len obmedzene, kapela potrebuje čo najväčší priestor pre prácu s nástrojom a viac ľudí pokope. „V každom prípade sa snažíme dodržiavať všetky opatrenia tak, aby sme čo najskôr mohli zas hrať ‚live‘ pre ľudí, pretože o tom naša muzika je,“ dodáva Bronislava.