Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Michal Huštaty
Archívny text vyšiel prvý raz v čísle Jeseň 2018
Róbert Šveda (43), režisér a vysokoškolský pedagóg, absolvoval Ateliér hranej réžie na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. S krátkym filmom 1942 sa dostal až na Berlinale Talent Campus a stal sa aj zvučkou Gay film festivalu 2001, na ktorého realizácii sa niekoľko rokov podieľal. Nakrútil dva celovečerné filmy Démoni a Anjeli, v ktorých sa dotkol aj témy sexuálnej orientácie. Režíroval viacero seriálov, v ktorých vystupovali aj LGBT postavy ako napríklad Za sklom či Odsúdené. Venuje sa aj dokumentárnej tvorbe, naposledy sa v RTVS v rámci cyklu Biele vrany a hrdinovia medzi nami uvádzal jeho dokument Korupčná výchova.
Prečo sa v slovenských seriáloch vyskytujú LGBT postavy tak zriedkavo, alebo skoro vôbec?
Téma LGBT je vo všeobecnosti problém na Slovensku. Nemyslím si, že len v seriáloch, ale aj vo filmoch, či iných médiách. Je to niečo, čo je pre percipienta kontroverzné. My sme sa snažili mať v niekoľkých seriáloch LGBT postavy a vždy to závisí od konkrétnej televízie, nakoľko je odvážna a otvorená. Samozrejme, že rodinne nastavený seriál má s tým väčší problém ako seriál, ktorý oslovuje staršieho diváka.
Dostali ste niekedy stopku, keď ste navrhli takúto postavu?
Ani nie. Keď si vezmeme posledné Za sklom, mali sme tam lesbický motív (postava Zuzany Kanócz), a zároveň tam bola dvojtvárnosť jednej z postáv, ktorú stvárňoval Noёl Czuczor. Pôsobila tak, že by mohla byť gej, pričom nebola, ale na to vnímanie bola na začiatku naexponovaná.
Aké boli reakcie na tento motív v Za sklom?
Bolo isté spektrum divákov, ktorí hovorili, že zase bolo niečo „také“ v televízii. Ja sa pýtam, že kedy to bolo predtým, či videli niečo „také“ v Búrlivom víne? A zrazu v dnešnej konšpiračnej dobe sú s tým v diskusiách spojené hlúpe komentáre ako napríklad, že tam musí byť gej postava kvôli Sorosovi, alebo je za tým veľká gej loby. Čo to preboha je „gej loby“? Ale myslím si osobne, že väčšina to prijala, brali to ako čosi iné, čo môže tiež pomôcť samotnému príbehu.
Zvyknú mať herci, alebo herečky problém hrať LGBT postavu, alebo to berú čisto profesionálne?
To je podobne ako s nahotou vo filme. Sú herci, ktorí s tým majú problém a ktorí s tým nemajú problém. Stále platí, že sme na malom Slovensku, ľudia vnímajú hercov ako postavy zo seriálov aj v reálnom živote. Babičky chodia po supermarketoch a nadávajú hercom, ktorí hrajú záporné postavy. A možno práve kvôli zamieňaniu si reality s fikciou jednoduchšieho diváka, niektorí herci majú problém s podobným postavami, aby neboli tak vnímaní. Ono to je tak aj v samotnom Hollywoode. Vieme, ako sa robil casting do Skrotenej hory, kedy pred samotnými hercami, ktorí v nej vystupovali (Jake Gyllenhaal a Heath Ledger) boli oslovení aj iní herci, ale nechceli tam hrať kvôli gej aspektu. A možno niektorí po úspechu filmu aj svoje rozhodnutie oľutovali.
V zahraničných, najmä amerických a britských seriáloch skoro v každom vystupuje LGBT postava, prečo si myslíš, že to tak je?
Seriál je stále produkt, ktorý chce získať čo najviac divákov, aby sa peniaze, ktoré sa do neho investovali, vrátili. V tých krajinách existuje dosť silná gej komunita a vnímajú to aj v televíziách, že LGBT ľudia sú veľmi verní seriálom aj dielam, v ktorých sú takéto postavy. A pre LGBT ľudí sú seriály intímne v tom, že netreba ísť kvôli tomu do kina, netreba sa odhaliť, netreba urobiť ten krok, že prídem k mladej blondínke k pokladni a poviem jej „prosím vás, dva lístky na Anjelov“ (film Róberta Švedu) a ona vie, že je to teplý film a hneď si povie „áno, je to gej“. Predstavu sociálnej hanby, ktorú má divák v kine, pri sledovaní seriálu nemá.
Nie je to aj tým, že väčšina mladých ľudí je v súčasnosti viac otvorených, naposledy bol v kinách film Love, Simon na štýl tínedžerskej romance, kde bola hlavná postava gej.
A mal návštevnosť ako Avatar? Gej film nebude komerčný, nikdy neuvidíme Kapitána Ameriku, aby pobozkal chlapa. V Jamesovi Bondovi to zakázali, keď to navrhoval Daniel Craig, že by nemal problém s bisexualitou Bonda. Nie je tam komerčný aspekt. Žiaľ, gej filmy sú menšinové, sú určené pre istého diváka. Hlavne u nás.
Prečo si myslíš, že mnohí slovenskí herci a herečky nehovoria o svojej orientácii?
Napríklad dokument Zakázaný Hollywood je o hercoch, ktorí urobili coming out a nadobudli istú hlúpu nálepku, že nie sú herci, ktorí môžu hrať všetko, ale herci, ktorí môžu hrať len gejov alebo lesby. Keď si vezmeme Ruperta Everetta, ktorý je skvelý herec, tak po coming oute sú mu ponúkané len isté typy postáv. Teším sa z každého LGBT herca, ktorý otvorene vystúpi, je spoločensky známy, hovorí za gej komunitu, hovorí o sebe normálne bez toho, že by sa cítil vinný. Ale zároveň nemôžete vnútiť žiadnemu hercovi, ani žiadnemu inému tvorcovi, komukoľvek, že sa musí bezpodmienečne outovať, že nesie zodpovednosť za komunitu a za iných. Ale zároveň by nemali škodiť iným, ktorí tak urobili, lebo častý jav je, že ten, čo žije skryto, prská veľmi nenávistné sliny okolo seba na tých slobodnejších.
Dokážu filmy a seriály meniť myslenie? My sme na Slovensku v začarovanom kruhu, ľudia nechcú vidieť LGBT postavy, ale potom v prieskumoch vyjde, že gejov, lesby, trans ľudí nepoznajú a preto im nerozumejú.
Nie je to len o médiách. Ja som mal vo svojich dielach niekoľko gej postáv. Keď som adaptoval Cyrana z Bergeracu, vytvoril som pri interpretácii samotného diela z jednej postáv geja a fungovalo to. Ten film videlo po sérii Nesmrteľní veľmi veľa ľudí a stále ho opakujú. Premietal som ten film v Malackách pre istú základnú školu a vtedy tam bol 12-ročný chlapec, ktorý sa zrazu pri diskusii postavil a spýtal sa, či aj samotný herec je gej. U toho chlapca bolo jasné, že sa potrebuje s niekým identifikovať. Ja si myslím, že každé odstraňovanie bariér je vždy najlepšie cez ľudí, ktorých mám okolo seba. Preto ja si viacej cením, ak ľudia vystupujú pred svojimi známymi otvorene, hovoria o svojich citoch, o svojich problémoch, kde okolie vidí, že žijú vo vzťahoch s rovnako banálnymi problémami.
Ako to bolo s tvojím coming outom?
Ja som mal veľký coming out, najprv pred priateľmi a potom o nejakých päť rokov neskôr pred rodinou. Kým som neprišiel do Bratislavy, tak som sa nechcel pred rodičmi outovať. To je problém, keď je istým spôsobom tvoje prežitie závislé od rodiny, ktorá môže byť trošku konzervatívnejšia. Tým odizolovaním, príchodom do väčšieho sveta, kde už sú možnosti fungovania, tak vtedy akoby prišlo to odhodlanie a aj odstup rodičov na to, aby sa so situáciou sami vnútorne popasovali.
V umeleckej obci je to ako s tebou?
Som spoločensky outovaný, ja s tým nemám problém. Odhodlal som sa na to preto, že v rámci mojej tvorivej úprimnosti si neviem predstaviť žiť v pretvárke. Mal som priateľa, ktorý si to nemohol dovoliť a myslím si, že do tej formy, ako vyzeral môj život počas tých dvoch rokov, kedy sme spolu žili, by som sa už nikdy nechcel vrátiť. Počas svojho života som prešiel dosť veľkým bojom, aby som mohol byť tým, kým som a nie aby som sa musel skrývať, byť niekým iným, kto sa bojí ísť po ulici s niekým, len aby nebolo vidieť, že sme spolu. Každý máme právo na lásku a nemusíme ju schovávať, lebo láska je tá najkrajšia vec. Prečo sa najkrajšie veci majú skrývať?
Tiež si organizoval Gay Film Festival vo filmovom klube 901 na prelome tisícročí. Ako si spomínaš na tie časy, aké boli vtedy reakcie?
My sme boli malý štáb. Pri samotnej finalizácii festivalu sme tam fungovali pomaly len traja ľudia, ktorí mali všetko na krku. Ale boli to pekné časy, bolo to pionierstvo. Ja som bol vtedy čerstvo na škole na VŠMU. Bral som to za svoju povinnosť, bol som veľmi šťastný, že tam môžem robiť. Robil som znelky, dohliadal na program, produkoval, vymýšľal sprievodné akcie. Dokonca som pozval aj hostí zo zahraničia, ktorí sa prišli pozrieť, ako napríklad Wieland Speck, ktorý prijal pozvanie na Slovensko. Ten bol hlavou Teddy Jury na berlínskom festivale a v súčasnosti je šéfom sekcie Panoráma. Ja si myslím, že samotný festival mal v tom období veľmi prajného ducha. Prišlo mi to vtedy v spoločnosti ako veľmi pozitívny krok, čo bolo spájané s miléniom, bolo to niečo zlomové.
Prečo to skončilo?
Skončilo to na ľuďoch, mali rôzne motivácie, prečo to robia. Mali veľké oči, čo by sme s festivalom mohli urobiť. A to je najväčšia smrť toho, že ak sa vám niečo malé podarí, že viete jazdiť na kolobežke, tak si zrazu myslíte, že musíte mať auto. Vy ale nemáte peniaze na auto a tak vynaložíte sily na zháňanie peňazí na to auto, ale už prestanete chodiť na tej kolobežke. Predtým sme boli radi, že nám ambasády sprostredkovali filmy, že sa nám podarilo vymyslieť sekcie a fungovalo to. Jednoducho Karlove Vary z gej film festivalu nebudú.
Navštevuješ FFI?
Bol som na pár filmoch. Chodiť celý týždeň do kina je pre nás filmárov, keď máme 12 hodín nakrúcaciu smenu, náročné. Začíname o siedmej ráno, končíme o siedmej večer a na papučovú noc už nie je veľa síl. Keď som mal voľno, išiel som. Ja som náročnejší v tom, čo si chcem ísť pozrieť. Viem, že sú tam najmä navštevované komerčnejšie gej filmy o láske. Ale teším sa, že Zita (riaditeľka FFI) je ten človek, ktorý komerčnú, jednoduchšiu naratívnu tvorbu, ktorá spĺňa buď coming outové, alebo melodramatické túžby, vyvažuje tvorcami, ktorých aj ja mám rád. Ako napríklad Derek Jarman (režíroval napríklad film Carravagio). Je super, že FFI sa odohráva v Lumiѐri, čo je priestor Slovenského filmového ústavu, a že aj gej filmy si v ňom našli svoje miesto, a to dáva festivalu váhu a už do konca aj mimo Bratislavy, keď chodí po Slovensku.
V Bratislave je návštevnosť dobrá, ale v ostatných mestách je to poslabšie.
Môže byť. Videl som to napríklad aj na distribúcii môjho filmu Anjeli. Košice jeden divák, Žilina dvaja diváci. V Bratislave asi najviac, čo môže vzbudzovať dojem, že spoločnosť je otvorená, ale stále nie. LGBT ľuďom v menších mestách, dedinách sa žije zle, vlastne únik z akejkoľvek Mokrej chňapky do Bratislavy je častokrát jediným východiskom pred konfrontáciou, pred večným vysvetľovaním, pred zatratením.
Čiže máš pocit, že nie sme otvorenejší?
Ja si nemyslím, že sme otvorenejší. Spoločnosť sa radikalizuje, vnímame vplyvy nacistických a nacionalistických myšlienok, je tu mýlenie si kresťanských hodnôt. Boh v kresťanskej spoločnosti teraz vyzerá strašne, spotvorili ho, aj týmito vplyvmi, obratom, ktorý sa deje v spoločnosti, médiami, ktoré sa roztrieštili vplyvom konšpiračných webov. Vplyvom manipulácií s informáciami vzniká omnoho väčšia nenávisť, ako bola, podľa mňa, v ľuďoch predtým.
Patríš podľa teba do škatuľky queer umelec, queer režisér?
Ja som spravil dva filmy. V tretej poviedke Démonov bol gej motív prítomný cez jednu postavu. Druhý film Anjeli bol na tú dobu možno chuligánstvom. Nebol o coming oute, chcel som natočiť film, kde homosexuálna postava zdieľa úplne normálne ľudské problémy. Preto moja postava zomiera na rakovinu. Choroba je niečo, čo nás istým spôsobom všetkých spája, sme smrteľní. To, že som gej neznamená, že sa mi ostatné problémy nevyhýbajú. Všetky ľudské banálne veci som mu prisúdil bez toho, aby hlavná postava Michal hovoril, „prepáčte ja som gej, buď ma akceptujte, alebo nie“. Rozpor bol práveže v jeho partnerovi, ktorý mal s týmto problém.
Démoni (2007)
Réžia: Róbert Šveda Scenár: Róbert Šveda Kamera: Peter Kelíšek, Martin Žiaran Hudba: Jana Kmiťová Hrajú: Eva Kerekes, Dagmar Duditšová, Beáta Dubielová, Attila Mokoš, Laco Hrušovský, Miroslav Kolbašský, Martin Meľo
Soňa z prvej poviedky filmu je mladá sestrička v bratislavskej nemocnici. Na lodi stretne Patrika. Dáša z druhej poviedky nečaká na to, až ju niekto osloví, ale sama sa vydáva muža hľadať. Do Pienín. Klára v treťom príbehu prichádza so svojim manželom do sanatória v Banskej Štiavnici navštíviť istého Kristiána. Až neskôr sa dozvieme, aké vzťahy panujú medzi ústrednou trojicou. Práve v tretej poviedke sa objavuje aj gej motív.
Aké boli reakcie?
Od pozitívnych až po zamietajúce. Film je dosť špecifický vo svojej poetike, v tom, že je pomalý na isté očakávania diváka. Ja som sa pokúsil o iný spôsob emocionality ako pri Démonoch. Čo bolo pri nich skryté, tu bolo explicitnejšie, vychádzajúc z gýčovosti anjelských obrazov. Keď vnímame démona ako obraz, tak je zastretý, anjeli majú vždy našu podobu, sú ľúbiví. Zároveň tam bola aj snaha o iný aspekt vnímania ľudských anjelov. Na premiére boli ľudia, ktorí to pochopili. Film sa nakrúcal málo dní, so štábom, ktorý na tom robil zadarmo. Áno, na gejskom filme. Mali radi mňa, ďalších ľudí, ktorí na tom robili, a vlastne tak prispeli k vzniku druhého celovečerného gej filmu na Slovensku. Lebo stále je to len o ľuďoch, či nás budú volať „ty buzerant“, alebo nás nazývať vlastným menom.
Plánuješ niečo nové?
Ja mám vždy niečo v pláne, aj s vedľajšími postavami, ktoré majú istú ambivalenciu v orientácii. Je to otázne len v tom, či sa na to budú hrnúť ľudia. Nedávno som sa rozprával s distribútormi filmu Daj mi tvoje meno, ktorý na to, aký je to pekný film, mal malú návštevnosť. Keď si divák má vybrať film Avengers, kde hrdinovia budú behať, biť sa, alebo ísť na film, kde sa dvaja muži budú dotýkať, budú niečo medzi sebou zdieľať, tak samozrejme bežný divák pôjde na ten, kde sa iní muži budú medzi sebou mečovať.
Alebo dokumentárny film na túto tému?
Momentálne riešim dokument na inú tému. Kedysi som mal ambíciu natočiť dokumentárny filmu o živote geja, z bežného pohľadu, bez zveličovania, škandalizovania, bez toho, aby som hneď musel hovoriť o registrovaných partnerstvách. Chcel som ukázať človeka takého, aký je, ktorý prežíva tie isté problémy, že tam nie je veľký rozdiel. Moja mama pri mojom coming oute povedala, že ja si neviem predstaviť, čo tí dvaja muži medzi sebou robia. A to je náš najväčší problém, my si veľmi chceme predstavovať veci a pritom o nich v skutočnosti nič nevieme, žijeme z príbehov a mýtov, ktoré si rozprávame v kanceláriách, ktoré sú podávané zastrašujúco ako rozprávky Dobšinského.
Je v umeleckom prostredí homofóbia?
Sú ľudia, ktorí sú otvorenejší, ale sú okolo nás umelci, ktorí sú zo starej školy. Vnútornú umeleckú otvorenosť nemajú, bije sa to možno s náboženstvom, s ich presvedčením.
Máš obľúbený queer seriál?
Teraz som pozeral nové spracovanie Anny zo Zeleného domu a druhá séria je zaujímavá. Vystupuje tam niekoľko gej postáv, ktoré samozrejme v pôvodnej verzii neboli. Zároveň je to aspekt Netflixu alebo iných televízií, ktoré vnímajú, že majú istého diváka, ktorý ho bude pozerať, keď budú v seriáli LGBT postavy. Potom je taká francúzska kriminálka Zone Blanche a tam je motív vedľajšej postavy – kriminalistu, ktorá má svoj gej život. Nie je tam nijako dávaný do popredia, ale ukazuje presne, ako vnímať morálne dedinu, v ktorej sa seriál odohráva. A takto využívaný motív je vždy pre mňa zaujímavejší. Znova dám ako príklad moju mamu. Keď chcela pochopiť moju homosexualitu, racionalizovala si to na postave z Dallasu, kde sa dcéra milionára Lucy v istom období zamilovala do chlapca, ktorý bol gej, ale predstieral, že nie je. A tak si mama urobila istú predstavu, čo znamená byť gej.
Seriál Oteckovia má v českej verzii aj gejský pár, vysiela to komerčná televízia. V čom je rozdiel, že na Slovensku také niečo nie je?
Česko je menej katolícke. Od Bratislavy ďalej na východ vnímame viac Slovensko s krížom, ako keď ideme na západ. Tam tiež majú v istej vrstve obyvateľstva silnú homofóbiu, ale zároveň, už žijú v krajine, kde sú registrované partnerstvá. A tak už aj televízny divák vníma, že spoločnosť je bohatšia aj o takéto páry a istý typ spolunažívania. U nás sa radšej tvárime, že niečo ako spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia neexistuje. A nevieme si to ani predstaviť.
Anjeli (2012)
Réžia: Róbert Šveda Scenár: Róbert Šveda Kamera: Tomáš Zednikovič Strih: Róbert Karovič Hudba: Jana Kmiťová Hrajú: Peter Bebjak, Jozef Zetyák, Kristína Farkašová, Andrej Dúbravský, Elena Podzámska, Ján Jackuliak, Dominik Sedláček, Dominika Zeleníková
Príbeh úspešného divadelníka Michala. Keď sa dozvie, že trpí nevyliečiteľnou chorobou, odchádza na chatu uprostred lesa, aby tam napísal knihu spomienok. Spoločnosť mu robia len jeho životná láska Rafael a ošetrovateľka. Snažia sa mu spríjemniť posledné okamihy. Často je pre nich náročné zmieriť sa s tým, ako ľahko sa Michal poddáva chorobe. Vypätú atmosféru naruší príchod charizmatického cudzinca, ktorý sa až príliš zaujíma o Michala.
Zdroj: kinema.sk