Autor: Andrej Kuruc / Ilustrácia: Roque Glass
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
História Galanty je uhladená, ale s jemným nádychom telenovely. Najprv tu boli neolitickí ľudia, potom kráľ Belo IV., ktorý rozhodol, že „áno, tu bude mesto, nech sa deje čokoľvek“, a nakoniec prišli Esterháziovci. Tí tu postavili kaštiele, ktoré boli v zásade barokovými verziami: „Ukáž mi svoj sociálny status.“ Neskôr prišli Turci, čo všetko dramaticky spálili, a potom v 20. storočí prišla socialistická éra, ktorá domy síce nespálila, ale vizuálne to občas vyzerá, akoby sa o to snažila.
Obyvateľstvo je krásne zmiešané: Slováci, Maďari a medzi nimi večný dialóg o tom, ktorá krčma má lepšie halászlé. A karneval v meste? Symbolicky reprezentovaný Pamätníkom Karola Duchoňa. Lebo ak Galanta niečo dala svetu, tak je to: „Cestu si nájdem.“
Mesto cukrovaru, panelákov a v lete vône, ktorá sa miešala s fermentujúcim vzduchom. Sladká hniloba, čo sa lepila na pokožku. Keď som bol dieťa, myslel som si, že to tak vonia svet.
V škole som mal samé jednotky. To bolo jediné, čo ma držalo nad vodou. Pamätám si ten deň, keď som recitoval Zakliatu pannu vo Váhu. Chcel som, aby ma niekto ocenil. Ale trieda sa smiala. Jeden spolužiak olizoval koniec mopu a zreval:
„Ty si panic v zápche!“
Smiech sa odrazil od stien ako ozvena z pivnice. Učiteľka sa dívala von oknom, vonku narážali pinky do skla, jedna po druhej.
Po škole som zvykol chodiť domov okolo spaľovne. Tam to vždy hučalo – stroje, komíny, robotníci, ktorí vyfukovali paru z cigariet ako lokomotívy. Zahaľovala všetko, čo som nechcel, aby bolo vidno.
Kamarátov som mal pár. Zuzku, čo mala magnetofón. Nahrávali sme si rozprávky – o prasiatku a medvedíkovi. Hlas sa mi zmenil, no vtedy bol tenký, neistý. Raz som sa pri tom rozosmial tak zvláštne, že to znelo ako kvíkanie.
S bratrancom sme mali svoj bunker pod stolom. Mal som balzam na perách, v svetle lampy sa leskol ako krv. „Zachráň ma, generál!“ kričal som. Bratranec sa zasmial: „Si teploš.“ A potom ma prestal poznávať. To slovo bolo ako hrdza, pomaly sa rozliezla po všetkom.
Galanta nikdy nemala oceán, ale mala svoje moria, tie z asfaltu po daždi, keď sa v nich odrážali paneláky. Keď som sa do nich pozrel, videl som sa v nich malý a prevrátený. Tak ako ma videlo celé mesto.
Mama bola siréna obáv. Keď som meškal, stála v kuchyni pri okne a volala:
„Žiješ? Ja sa zbláznim!“
A ja som vedel, že to nie je metafora. V našom byte všetko vydávalo zvuky, chladnička, hodiny aj ticho. Aj ticho hučalo.
Dnes, keď idem Galantou, vidím, ako sa všetko zmenilo, a predsa nič. Cukrovar je tichý, ale vo vzduchu ešte stále cítiť tú starú sladkú úzkosť. Stanica má nový nápis, ale ten istý pocit odchádzania. Na cintoríne majú niektorí spolužiaci svoje prvé adresy.
Karol Duchoň vraj spieval o láske, lebo vedel, že inde sa o nej nehovorí. V Galante sa nehovorilo o láske, len o tom, čo sa patrí. A ja som sa vtedy bál, že to, čo cítim, sa nepatrí.
Že by sa to muselo vysvetliť.
A vysvetľovať sa tam nepatrilo tiež.
Keď sa vraciam k rodičom, v noci počúvam vlaky. Prechádzajú mestom ako spomienky, ktoré nikdy celkom neodídu. Ich svetlá mi na chvíľu rozžiaria steny, potom ich znova pohltí tma.
Girlanda
Niekedy sa mi o ňom ešte sníva. O Paťovi. O tom, ako sme mali desať a svet bol len malá ulica medzi školou a nemocnicou, pár orechov, bicykel a zamatová tma pod dekou, v ktorej sa dali ukryť všetky tajomstvá.
Chodili sme spolu do štvrtej triedy. On sedel v lavici pri okne, ja v druhom rade. Cez prestávku sa smial tak nahlas, až mu bolo vidieť všetky zuby, a mne sa ten smiech usádzal niekde v hrudi, kde to pálilo a šteklilo zároveň.
Po vyučovaní sme boli nerozluční. Keď sme mali popoludní školu, doobeda sme sa stretávali. On gitara, ja bubeník. Tublatanka v našich hlavách znela ako prísľub niečoho veľkého.
U kamarátky sme raz skúšali, aké je to byť dospelými. Ona si obliekla mamine šaty, naliala malinovku do vínových pohárov, rozložila príbor a zapálila sviečku. Ja s Paťom sme si dali saká po otcoch. Ona bola hostiteľka s dvomi nápadníkmi. V izbe visela papierová girlanda zo srdiečok, vlastnoručne vystrihnutá. Keď sme sa váľali na posteli, smiali sa a hrali, že jeden z nás ju požiada o ruku, sviečka sa dotkla papiera. Zhorelo to rýchlo, girlanda, koberec, smiech. Dym. Krik. Potom trest. Na mesiac mala zaracha.
U mňa doma sme sa s Paťom hrali na mamu a otca. Dali sme si dlhé tričká, ako nočné košele. Vždy sa to začalo nevinne – „ty budeš mama, ja otec“ – a skončilo niečím, čo sme nevedeli pomenovať. Raz sme si vyzliekli aj slipy. Nie preto, že by sme chceli, len… zvedavosť. Telo druhého bolo tajomstvo, ktoré sa nesmelo vysloviť, iba sa ho dotknúť. Na chvíľu. Potom sme zo skrine skákali do perín, akoby sa nič nestalo. Ale niečo sa predsa stalo. Niečo, čo sa mi uložilo pod kožu. Vtedy som ešte netušil, že to, čo som cítil, má meno. Že existujú muži, ktorí sa objímajú potajomky, aby ich nikto nevidel, a že sa to raz bude týkať aj mňa.
Raz som tancoval na pieseň The Sun Always Shines on T.V. od A-ha. Bol som baletka. On mi tlieskal. Na chvíľu sa tváril, že je to v poriadku, že to celé je len hra. Ale v jeho očiach bolo niečo, čo si pamätám dodnes, zmes úžasu a strachu. Ako keby v tej chvíli videl niečo, čo nechcel pochopiť.
Na dvore nemocnice rástli orechy. Liepali sme sa po nich, po kôre drsnej ako koža starých ľudí. Keď ma vozil na bicykli, objímal som ho okolo pása. Cítil som jeho pot, teplo, život.
Bol to môj prvý dotyk s túžbou, ktorá sa neodváži pomenovať samu seba.
Potom odišiel. Do športovej triedy. Videl som ho raz, dvakrát. Na chodbe, v šatni.
Pozrel sa inam. Začal sa mi vyhýbať, akoby to, čo medzi nami bolo, bolo len niečo, čo sa stalo omylom. Roky som si myslel, že som si to celé vymyslel. Ale vždy, keď počujem A-ha, keď cítim vôňu horiaceho papiera, keď sa mi v sne mihne bicykel a oranžové svetlo doobedia, viem, že to bolo skutočné. Že niektoré lásky neprežijú ani piatu triedu, ale zostanú v tele navždy. Ako jazva po popálení, ktorá sa hojí, no nikdy nezmizne.
Flauta
Po škole som chodil do parku, kde stál schátraný Esterházyho palác. Z času na čas tam niekto kosil trávu, ale väčšinou to miesto pôsobilo, akoby sa naň dávno zabudlo. Zaparkoval som modrý bicykel Sobi 20, mamin, a pozeral sa na neogotické múry, z ktorých sa olupovala omietka. Každý oblúk, každý kamenný prvok vo mne prebúdzal túžbu po inom svete.
Kiež by som tam mohol patriť. Kiež by ma niekto obliekol do šľachtických nohavíc s bielymi podväzkami, navliekol mi parochňu a zavesil na krk medailón s voňavkou. Chcel som byť malý dvoran, niekde medzi detskou hrou a dávnym snom o kráse.
Na hudobnú som chodil do starej budovy s vôňou prachu a vosku. Hral som na flaute.
Teda, mal som hrať. Učiteľ, pán s červenou tvárou, vždy kričal, keď som zle držal nástroj, keď som nevedel nájsť tón, keď som sa zľakol vlastného dychu. „Zle! Zle!“ hulákal, a ja som sa triasol, ako list, čo nevie, kam dopadne.
Namiesto nôt som čítal predstavy. V nich som stál v paláci, pred sebou mladého šľachtica s krojenými ústami, čo sa na mňa usmieva tým istým smútkom, aký som poznal z vlastného zrkadla. „Poď za mnou,“ hovoril ticho. A ja som išiel, aspoň v duchu.
Viedol ma chodbami, kde horeli fakle. Na stenách ornamenty, akoby ich vyryl sám Dante – telá poprepletané, ruky, čo sa navzájom hľadajú a míňajú. V obrovských zrkadlách sa odrážali romantickí anjelici so zlatými vlasmi. A ja som v nich zrazu videl seba, takého, aký som chcel byť, krásneho, krehkého, žiadaného.
„Zle!“ ozvalo sa opäť. Učiteľ buchol po prstoch, tón sa zlomil, ja tiež. Flauta v mojich rukách stíchla. Nevedel som vyfúknuť nič.
Tanečná
V mestskom kultúrnom centre sme chodili na tanečnú. Ani neviem, prečo som sa prihlásil.
Možno som chcel zapadnúť. Možno som nechcel byť ten čudný. Ale pravda je taká, že ma tanec bavil. Foxtrot, polka, valčík. Kroky, čo sa učia ako modlitba, telo si ich pamätá skôr než hlava. Ladné pohyby. Náklon. Jemné vedenie, ktoré nikde inde v živote nefungovalo.
Ale môj zadok mal svoj vlastný život. A ten provokoval polovicu sály. Chalani z vedľajšej triedy sa na mňa pozerali s výrazom, ktorý bol kdesi medzi pohŕdaním a niečím, čo by som dnes nazval skrytou túžbou.
Posmievali sa. Oblizovali si jazyky tak, aby to vyzeralo nechutne. Jeden napodobňoval moje pohyby: prehnutý chrbát, jemné zápästia, akože „princ na bále“, ale s výsmechom v každom geste.
Bol sexy. Samozrejme, že bol. To je ten problém: tí, čo ubližujú, bývajú často práve tí, na ktorých sa nechceme prestať pozerať.
Keby som bol vtedy Superman, chytil by som ho za tričko, pritlačil k stene a… no, veď vieš.
A potom, až oveľa neskôr, vyšlo najavo, že aj on bol gej. Samozrejme. Ako inak. A ja som si prvýkrát uvedomil, že tá stratégia je staršia než všetky naše dediny, kostoly, tanečné sály a kultúrne domy: Najprv útočíš na to, čo ťa láka. Aby to nikto iný nevidel. Aby si to nevidel ani ty.
