Autorka: Petra Kmecová / Ilustrácia: Roque Glass
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
„Počula si, Kmec sa ide ženiť! Bere si svoju bývalú žiačku, Petru, vieš Maroša Radomského dcéru – toho, čo mu brat Peter bol vedúci životného prostredia na okrese.“
„Z tých Radomských, čo im mama na televíznej službe robila?“
„Hej, z tých, z tých!
„A to je dcéra toho, čo v Slovenke robil, hej?“
„Ne, v Slovenke robil Ivan! Ona je toho najmladšieho, Maroša, čo si zobral Vieru, vieš, dcéru doktora Sedríka, čo na posudkovom dakedy robil.“
„Viem, hej, a on jak sa má, nevieš? Dlho som ho v meste nevidel. Dakedy furt sme sa v Bille stretli.“
Moji rodičia pochádzajú zo starých vranovských rodín. Ich rodičia z ešte starších. Vo Vranove nad Topľou môžem byť kýmkoľvek, ale vždy budem najprv niečia dcéra, vnučka, neter či pravnučka. Nebudem klamať, má to svoje výhody. Keď sa mi nechce čakať na termín u lekára alebo potrebujem čosi vybaviť na úrade, stačí zdvihnúť telefón. No keď môj život začal vybočovať z linajok, bola to práve rodina, kto mi nezabudol pripomenúť, že môj život nie je len môj. A keďže som z generácie, ktorá odmieta niesť bremeno povesti celej rodiny na svojich pleciach, mala som zarobené na poriadnu drámu.
Klebety, pravdivé či nepravdivé, sa u nás vo Vranove šíria rýchlejšie ako hoaxy na Facebooku. Prvýkrát som si to okúsila koncom vysokej školy, keď som sa dala dokopy s pánom profesorom angličtiny z gymnázia. Áno, učil ma. Nie, vtedy sme spolu nič nemali. Rečičky však išli kadejaké. Ešte nedávno, roky po našom šťastnom rozvode, som si vypočula príbeh o tom, ako sme sa do seba zaľúbili počas školy, ako na mňa čakal, kým doštudujem, ako s ním naši najprv nesúhlasili, no nakoniec aj oni podľahli jeho šarmu. Romantické, ale pravdivá je len tá druhá časť – naozaj chvíľu trvalo, kým zo vzduchu u nás doma vyprchalo dusno spojené s jeho menom. Vtedy som si myslela, že viem, čo sú to trenice v rodine. A potom prišiel môj coming-out.
…..
Svoju orientáciu som začala riešiť na prahu rozchodu s pánom profesorom. Mala som vtedy tridsať, boli sme už svoji a mali spolu dve dcéry. Prijať skutočnosť, že som lesba, bolo jednoduché. Zrazu do seba všetko zapadlo, akoby som našla chýbajúci dielik puzzle. Uspokojivú odpoveď na otázku, ako je možné, že som si to uvedomila až tak neskoro, som dodnes nenašla a už ju ani nehľadám. Bolo to Vranovom? Podľahla som tlaku spoločenských očakávaní? Potláčala som to v sebe tak dobre, až som si to vôbec neuvedomila? Možno, neviem, asi, všetko sú to len domnienky, ktoré síce dávajú zmysel, no na situácii nič nezmenia.
Rozhodnutie, či sa vyoutovať, už tak jednoduché nebolo. Rok som zvažovala kadejaké alternatívy. Raz vo mne vyhral strach z neprijatia, vo Vranove predsa kvír ľudia nežijú a zrejme vedia prečo. Inokedy presvedčenie, že tým ublížim svojim dcéram, sama si zo školských čias pamätám, aké kruté vedia byť deti. Občas ma prepadol pesimizmus, že si na východe aj tak nikoho nenájdem, všetky lesby odišli na západ a všetky bisexuálky skončili s mužmi. Všetko toto nakoniec prehlušila potreba žiť svoj život autenticky. Pomaly a neisto som začala pootvárať dvierka pomyselnej „skrine“ a zdôverovať sa svojmu okoliu.
Kamošky, líniou síce vzdialenejšia, no môjmu srdcu veľmi blízka rodina a kupodivu mnohých aj exmanžel to prijali bez problémov. Posmelená prvotným prijatím som to v jeden podvečer vybalila na rodičov a ostala som nemilo prekvapená. Nemilo a nečakane, lebo dovtedajší život mojej rodiny ma na túto reakciu nepripravil. Hoci žijeme v malom meste na východe, nie sme konzervatívna rodina. Volíme modrých, nad rozvodmi nenariekame, o práve ženy rozhodnúť o svojom tele nediskutujeme.
Sme síce krstení, lebo na tom trvala moja prababka, matriarcha rodiny, ktorej sa nik neodvážil oponovať, no veriaci nie sme. Aj napriek tomu bola reakcia mojich rodičov zlá. Vypočula som si všetky klasiky – nesmieš to nikomu povedať, prečo nám to robíš, babku porazí, je to len fáza, už nevieš, čo so sebou, ex ti vezme deti, vyhodia ťa z práce…
Dlho som rozmýšľala, či použiť na reakciu našich slovo „zlá“, pretože tieto riadky píšem zo zhojenej rany prvotného neprijatia. To, čo už dnes dokážem vidieť ako strach o moju budúcnosť a budúcnosť mojich detí, som vtedy, a ešte dlho potom, videla ako hanbu za vlastnú dcéru a obyčajné malomeštiactvo. Odvtedy prešlo pár rokov, prebehlo pár rozhovorov, pár obáv sa nenaplnilo a pár vecí prebolelo. Pravdou však zostáva, že v ten večer som zaspávala s pocitom, že na mojom šťastí nezáleží. Záleží len na tom, „čo povedia ľudia“. A že si povedali svoje!
…..
Po materskej som nastúpila do práce na okresnom úrade. Ten je u nás baštou SNS, plný pamätníkov na rozhodnutia písané na strojoch a rána začínajúce poldecákom. Môj strýko tam voľakedy robil vedúceho, prednosta je otcov bývalý spolužiak, pracovala tam aj najlepšia kamoška mojej tety, takže ma všetci poznali. Pre čerstvo vyoutovanú lesbu, ktorá chce žiť svoj život otvorene, to bolo peklíčko na zemi. Holt, vo Vranove si človek nevyberá.
S kolegyňou z kancelárie sme si sadli okamžite a po pár týždňoch sme už debatky o spisoch prekladali osobnejšími témami. Vždy ma mrzelo, keď som v úprimnom rozhovore musela zahmlievať. Veľmi som jej chcela povedať, že som lesba, no bála som sa, že to naštrbí atmosféru v kancelárii. Priznám sa, zdráhala som sa aj preto, že je veriaca. Kvôli nenávistnej rétorike cirkevných najvyšších a politikov a političiek, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, som si voči veriacim vybudovala akýsi predsudok – už vopred predpokladám, že ma odmietnu. Ale nedalo mi, vo vnútri som cítila, že to bude v poriadku, a nemýlila som sa. Objala ma, poďakovala, že som sa jej zdôverila, že isto to pre mňa muselo byť náročné, a ubezpečila ma, že sa medzi nami nič nemení.
Po prvej kolegyni nasledovala ďalšia, potom ďalšia a keď mi už fakt začalo liezť na nervy núkanie jedného starého mládenca z úradu za druhým, vyoutovala som sa pred celým oddelením.
„Poďte na cheesecake, dostala som od frajerky predčasný darček na narodky a sama ho nezvládnem,“ ponúkla som kolegovcov.
„Od čej frajerky?” opýtala sa ma kolegyňa nechápavo.
„Od svojej, Martuš, od svojej!“
„Peťka, chceš tým povedať, že si… no, vieš…,“ habkala, akoby sa to bála vysloviť.
„Teplá? Hej, chcem.“
„Ja som si to aj myslela,“ skonštatovala. Nebola prvá ani posledná, od ktorej som to počula.
Po tomto coming-oute som rátala s tým, že to vie celý úrad. Všetky ďalšie som už nebrala ako oznámenie niečoho nového, ale ako prizvanie do rozhovoru aj o tejto časti môjho života. Keď sa to hodilo, spomenula som, že sme boli s frajerkou tu a tam alebo že pomáham v LGBTI+ neziskovke s komunikáciou na sociálnych sieťach. Zvyklo to debatu zvrtnúť na moju orientáciu a ľudia si povedali svoje – že obdivujú moju odvahu netajiť to, že mi držia palce, že je načase, aby sa v otázke práv LGBTI+ ľudí pohli veci dopredu. Vypytovali sa ma na coming-out doma, na reakcie rodičov, ex-manžela, či to vedia deti, ale ich záujem bol úprimný. Pre mnohých som bola prvým kvír človekom, ktorého poznajú osobne.
Prekvapilo ich, že nepomýšľam nad odchodom. Mám tu svoju bublinu, ktorá ma prijala takú, aká som. Podporujúceho exmanžela, s ktorým spolu vychovávame naše dievčatá. Rodinu, ktorá mi neprestala pomáhať, aj keď spočiatku nesúhlasila s mojím rozhodnutím, aby som žila svoj život otvorene. Ani na tom úrade ma nezatratili, pri odchode sa ma dokonca snažili prehovoriť, nech zostanem. Vranov sa mi nepostavil chrbtom a keď sa sem sťahovala moja partnerka, privítal ju s otvorenou náručou.
…..
So Soničkou sme sa našli na zoznamke šťastnou náhodou. Keby nebola v tej správnej chvíli u rodičov v Prešove, môj filter vzdialenosti by ju v Starej Ľubovni nezachytil. Dva roky sme po víkendoch cestovali hore-dole a ani sme nevedeli, že už v tom čase na vranovskej neurológii netrpezlivo čakali, kedy nás vzťah na diaľku prestane baviť. Vtedajší primár sa dobre poznal so Soničkinou kolegyňou z Ľubovne. Tá si po jej coming-oute rýchlo dala dve a dve dokopy – partnerku má z Vranova, tá tam má školopovinné deti v striedavej starostlivosti, ak to bude klapať, skôr či neskôr sa presťahuje.
Jej orientácia tu nikdy nebola ani tajomstvom, ani problémom. Už na vstupnom pohovore povedala riaditeľovi nemocnice, že do Vranova sa sťahuje kvôli mne. Asi vás neprekvapí, že on to už vedel, a vedel to preto, že ma pozná – ako jediný v tomto príbehu len ako Peťu, jeho bývalú asistentku, keďže je z vedľajšieho mesta.
Občas dostaneme so Soničkou otázku, ako sa nám ako lesbickému páru žije vo Vranove. Okrem toho, že obyčajne, tak ešte osamelo. Pokecať o najnovšom kvír seriáli alebo ponadávať na ťaženie tejto vlády proti LGBTI+ ľuďom nemáme s kým. Nepoznáme tu iný LGBTI+ pár v našom veku a vlastne ani jednotlivcov, tí, o ktorých vieme, odišli do väčších miest alebo do zahraničia. Verím, že medzi mladými už kvír identita nie je problém ani tu vo Vranove, ale neviem o tom, že by tu existovala skupinka ľudí, ktorá sa dá nazvať komunitou.
Vďaka Katke Martonovej, mame zo Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, sa vo Vranove o životoch kvír ľudí občas aspoň trochu hovorí. Podarilo sa jej zorganizovať tu štyri diskusie, za čo má môj obrovský obdiv. Vždy rada prídem, pozdieľam svoju skúsenosť či pomoderujem. Publikum bolo väčšinou komorné, ale zato zvedavé a podporujúce, čo ma veľmi teší. Z jednej debaty som si dokonca odniesla zážitok, ktorý podkopal môj predsudok voči veriacim.
Na konci diskusie sa o slovo prihlásil pán v strednom veku. Ďakoval nám, že otvárame tieto témy aj vo Vranove, rozprával o rešpekte a spolupatričnosti a medzi rečou spomenul, že je volič KDH. Po diskusii som sa príjemne porozprávala aj s jeho manželkou, ktorá je poslankyňou mestského zastupiteľstva za KDH. Neskôr som sa dozvedela, že títo manželia dokonca vedú predmanželskú náuku v jednom z vranovských kostolov. Počuť slová podpory od reprezentantov strany, ktorá v tom čase predložila do NR SR hanebnú novelu Ústavy namierenú proti právam LGBTI+ ľudí, mi vnieslo do života nádej.
…..
Napriek všetkému, čo som tu o Vranove napísala, si nemyslím, že je liberálny ani pokrokový. Ani tak skoro nebude. Väčšina tu volí načerveno, námestie zíva počas protestov prázdnotou a mladých tu nič nedrží. Pri prechádzke mestom skenujem okolie a vyhodnocujem, či je bezpečné držať sa za ruky. Na každom rodičovskom združení si u učiteliek preverujem, či moje dcéry nešikanujú, lebo ich mama je lesba. Všetko je zatiaľ v poriadku, ale červík pochybností si v mojom podvedomí žije svoj vlastný život.
Uvedomujem si, že moja pohodová skúsenosť má len málo do činenia s mestom samým. Vďačím za ňu ľuďom v mojom najbližšom okolí, ktorí sa pre mňa a moju rodinu ochotne popasovali s predsudkami. Mám obrovské šťastie. A tí ostatní, tí na moje šťastie dosah nemajú. Do očí mi nikdy nikto nepovedal nič zlé, ale som si istá, že niekde za zavretými dverami odznelo:
„Počula si? Marošova a Vierkina dcéra je lesba! Si predstav, teraz im povedala, šak už vydatá bola aj deti má!“
„Čo si? Tota, čo si toho profesora zobrala?!“
…
Za zavretými dverami sa toho nahovorí veľa, nielen pre inú orientáciu, nielen vo Vranove. A to sa nezmení nikdy.
Niektoré mená a skutočnosti v textu sú kvôli ochrane osôb upravené.
