Autorka: Veroni Gyenge / Ilustrácia: Lukas Lee
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Na juhu Slovenska sa žije medzi dvoma jazykmi, medzi dvoma kultúrami. Ja som vyrástla ako Maďarka a to bola moja hlavná identita. Od detstva som cítila, že s tým, kam som sa narodila, prichádza aj zodpovednosť. Časť mňa patrí môjmu národu. Je aj na mne, aby nás asimilácia nezjedla, aby naša kultúra napredovala a nezanikla v tichu väčšiny.
V našej rodine nikdy nebola otázka, do akej školy pôjde dieťa. Maďarská bola samozrejmosťou. Po druhej svetovej vojne, keď prezident Edvard Beneš vydal dekréty, ktoré pripravili Maďarov a Nemcov o občianstvo a označili ich za kolektívnych vinníkov vojny, sa na juhu začalo obdobie presídľovania.
Maďarské rodiny dostali takzvaný „biely papier“, úradný rozkaz na vysťahovanie a zhabanie majetku. V našej rodine taký papier dostali tiež. Na obálku, v ktorej prišiel, pradedo protestne napísal: „Narodili sme sa tu, zostaneme aj tu. Felvidék je náš domov!“ To bol vždy náš základ. Na tom stála naša identita a hrdosť, ktorú sme si odovzdávali ďalej.
Cítila som sa iná, ale tú inakosť som vedela vysvetliť svojou národnou identitou. Bola taká silná, že som ani nepomyslela na to, že by som mohla byť iná ešte iným spôsobom. Dlho som si hovorila, že táto jedna inakosť stačí. Že viac problémov už netreba, že už som dosť komplikovaná.
V našej dedine sme vedeli o zopár gejoch. To bolo všetko, čo sa o tejto téme spomínalo. Hovorilo sa o nich tak ako o Rómoch: „Je to Róm, ale slušný.“ – „Je to lesba, ale aspoň vtipná.“ Ja som bola „za práva“, ale len všeobecne, na diaľku. Nikdy mi nenapadlo, že sa to môže týkať aj mňa. Myslela som si, že ak si kvír, cítiš to ako niečo jasné, čo ťa definuje. Až neskôr som pochopila, že to nie je pocit cudzieho v tebe. Je to len časť teba, ktorá dlho čakala, kým ju pustíš von.
Keď som začala cítiť, že sa mi páčia aj dievčatá, nevedela som, kam to zaradiť. Brala som to ako niečo prechodné. Nie preto, že by som to odmietala, len som si nevedela predstaviť, ako by to mohlo vyzerať. Zdalo sa mi, že na juhu na to nie je priestor. Nie preto, že by tu kvír ľudia neboli, ale preto, že o nich nikto nehovorí. Mlčanie, uzavretosť je tu súčasťou kultúry, ochranný štít aj klietka zároveň.
Nevedela som si predstaviť, že by som niekedy povedala mame, že sa mi páčia aj dievčatá. Zdalo sa mi, že by to narušilo niečo, čo medzi nami funguje práve preto, že o niektorých veciach mlčíme. A už vôbec nie, že by sa o tom dozvedel dedo. Pred ním sme o týchto témach nikdy nehovorili.
_
Sedeli sme v kuchyni ako vždy, keď prídem domov. Mama umývala riad, ja som utierala. Zrazu zo mňa vyšlo: „Mama, pamätáš sa na moju kamarátku? Ona nebola iba kamarátka. Mám rada aj baby.“ Plakala som. Uisťovala som ju, že za to nemôžem. Že sa nič nemení. Mama mlčala. „Veronika, ja ti na to teraz neviem čo povedať.“ Zrazu sa mi zatiahla čierna clona pred očami. Vedela som, že v nej kričí večná otázka: Čo si pomyslia susedia? Myslela som si, že som všetko pokazila. Bála som sa. Ešte som nebola pripravená byť bez mojej mamy. Ale našťastie som ani nemusela. Len ja som mala čas pripraviť sa na to, že túto vetu raz poviem. Ona nemala čas pripraviť sa na to, že ju raz bude počuť.
Bolo to pred dvoma rokmi. Stále sa učíme, aj ona, aj ja. Máme za sebou kričanie, slzy, sopel. Preplakané noci, keď sa zrazu zmeníš späť na dieťa a všetko, čo chceš, je, aby mama prišla, objala ťa a povedala, že to bude v poriadku. Že nie si sama. Nie vždy nám však vesmír vyjde v ústrety. Niekedy si naozaj sama. A práve preto potrebuješ komunitu, ktorá ťa chápe a podrží, kým to ostatní rozdýchajú.
Na juhu vstupujú do hry aj faktory, ktoré väčšine ľudí ani nenapadnú. Nenávisť prichádza z dvoch strán naraz a propaganda obklopuje ľudí, z Maďarska ešte nebezpečnejšia, ešte hlučnejšia. Bojím sa, čo to urobilo s našou komunitou. Budeme o tom vedieť hovoriť s rodinou? Budú sa pýtať? Alebo už uverili všetkému, čo počuli v televízii?
Dá sa milovať celým srdcom a zároveň pritom spochybňovať vlastnú komunitu, v ktorej si vyrástla? Môžem byť nahnevaná na svoje okolie, že ako menšina neprejavuje väčší záujem pochopiť inú menšinu? Ak menšina sama nevie prepojiť svoje skúsenosti, napríklad to, aké je žiť ako občan druhej či tretej kategórie, aké je, keď ti berú pocit bezpečia z domova, keď o tvojich veciach rozhodujú ľudia, ktorí sa ani nepokúsia ťa pochopiť, ako potom môžeme čakať, že väčšina bude solidárna s inými?
Mnohokrát som sa sklamala v komunite, z ktorej pochádzam. Najviac v tých, ktorí nás majú zastupovať. Politicky akoby sme uviazli medzi dvomi mlynskými kameňmi. Nechceme voliť maďarské strany ovplyvnené Orbánom, ale len ony dokážu pomenovať naše menšinové požiadavky. No o kvír komunitu sa nezaujímajú a ohýbajú sa podľa toho, kto ponúkne viac. A potom sú tu väčšinové strany, ktoré sa síce tvária otvorene, hlavne pre hlasy, ale nikdy sa úprimne nesnažili pochopiť, kto sme.
Na juhu som sa cítila sama. Nebola tu komunita, kde by som mohla prežívať aj túto svoju stránku. Chýbali mi slová, chýbali mi vzory. Nebola tu učiteľka, nebol tu dospelý, kto by mi povedal: „Nie si sama.“
Dnes sa snažím byť tým človekom, ku ktorému by moje vnútorné dieťa bežalo po pomoc. Preto dnes ja hovorím mladým: „Nie ste sami.“
Verím, že raz sa o týchto témach nebude hovoriť s obavami, ale s rešpektom. Že naše príbehy nebudú o odvahe, ale o bežnom živote. Že keď poviem „som z juhu“, nebude to znamenať len, že som z menšiny, ale aj to, že som z miesta, kde sa ľudia učia prijímať rozmanitosť ako súčasť vlastnej histórie.
Verím, že raz sa už nebudeme učiť len prežiť v našej krajine, ale žiť naplno.
Szabadon. Slobodne.
