Telo ako kvet: O vybraných queer témach v slovenskom umení nového tisícročia

Autorka: Alexandra Tamásová / FOTO: viď popisky

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2022.

Nie je to tak dávno, čo by sme vyoutované lesby a gejov (nehovoriac o trans ľuďoch) na slovenskej výtvarnej scéne spočítali na prstoch jednej ruky. Ešte na prelome milénia platilo, že pokiaľ sa aj o niekom vedelo, že je gej/lesba, a daný človek sa svojej identite venoval aj v tvorbe, v kurátorských projektoch a textoch sa táto skutočnosť buď prehliadala, alebo zaobaľovala do vágnejších pojmov ako telo, telesnosť či identita.

Našťastie, za posledných desať – pätnásť rokov sa situácia radikálne mení a queerness či feminizmus sa stávajú prirodzenou súčasťou výbavy nastupujúcej generácie.

V nasledujúcom texte sa pozrieme na niekoľko zaujímavých osobností slovenskej výtvarnej scény, ktoré zosobňujú ducha súčasnosti a prinášajú inšpiratívne témy, presahujúce oblasť LGBTI+.

Andrej Dúbravský: Ja a Albert, 2017, foto: Viki Kollerová

Jedným z prvých, kto svojím životom a tvorbou posunul zaužívaný diskurz smerom k väčšej otvorenosti, bol Andrej Dúbravský. Už na prvých výstavách zaujal nielen svojím maliarskym štýlom, ale aj námetmi gejských vzťahov, dospievania, erotiky. Dúbravský spolu so svojou maliarskou kolegyňou Katarínou Janečkovou v čase ich nástupu na scénu okolo roku 2010 priniesli závan sviežeho vzduchu a predzvesť akejsi „sexuálnej revolúcie“, ktorú na domácej umeleckej scéne práve zažívame. Uvoľnený maliarsky štýl sa spojil so sebavedomím a hravosťou v stvárňovaných témach, ale aj v sebaprezentácii tejto dvojice. Zrazu sme tu mali umelkyňu a umelca, ktorí sa nielenže otvorene hlásili ku queerness, resp. ku kink sexualite, ale boli na to aj hrdí a dokázali z toho čerpať marketingovú výhodu.

Dnes je Andrej Dúbravský etablovaný autor. Hoci gejské námety sa v jeho maľbách prirodzene objavujú stále, okruh tém je širší a zahŕňa napríklad kohúty, húsenice, lienky, žubrienky, mačky… Zaujíma ho príroda, klimatická kríza a ochrana životného prostredia. Na Andrejových výstavách sa oblasť erotiky a ekológie organicky prelínajú a práve spojenie queerness a prírody je jedným z kľúčových momentov, ktorý nachádzame aj u iných autorov a autoriek.

Ďalším výrazným umelcom, pochádzajúcim zo Slovenska, je Jan Durina. Do širšieho povedomia verejnosti sa dostal najmä vďaka účasti vo finále Ceny Oskára Čepana v roku 2019. Durina je intermediálnym umelcom, ktorý sa pohybuje medzi fotografiou, filmom, zvukom, performanciou a tvorbou objektov. Jeho tvorba oplýva excentrickou, bujnou estetikou, ktorá sama osebe nesie špecifickú citlivosť a významy. V kontexte tohto článku by som chcela vyzdvihnúť najmä Durinove šité a vyšívané objekty/masky/kostýmy. Na jednej strane ide o stvárnenie rôznych persón, ktoré viac či menej reprezentujú aspekty samotného autora; slúžia ako alter egá, vďaka ktorým môže slobodne vyjadrovať rozličné obsahy a emócie. Na druhej strane sú tieto práce výsledkom autoterapeutického procesu, v ktorom postupným, intuitívnym pridávaním jednotlivých prvkov Durina transformuje ťaživé vnútorné stavy na umelecké diela. Akoby ručná, teda telesná aktivita bola kanálom, skrz ktorý sa zviditeľňuje a zhmotňuje neviditeľné a neuchopiteľné. Bolesť dostáva tvar a tým sa vymaňuje z tela. Durina tieto textilné objekty vystavuje aj samostatne, častejšie sa však do nich oblieka, fotografuje sa v nich, resp. realizuje performancie. Témami, ktoré sú na pozadí Durinových prác, sú najmä otázky vlastnej identity a duševného zdravia. Odovzdáva nám pozitívny odkaz o sile ľudskej kreativity a schopnosti tvoriť krajší svet.

Jan Durina: Baby Ninja Thorax, 2020

Identitou a vlastnou queer telesnosťou sa zaoberá aj Robert Gabris. Umelec pôsobiaci vo Viedni, ktorého hlavným východiskom je kresba, pracuje s týmto tradičným médiom experimentálnym spôsobom, posúva jeho hranice, alebo sám vykračuje smerom k videu, objektu, inštalácii aj performancii. Jeho kresby sú technicky dokonalé, minuciózne vypracované a esteticky príťažlivé aj vtedy, keď znázorňujú explicitné námety ako penisy či vnútornosti. Gabris sa venuje vo svojej tvorbe rozmanitým témam, ktoré spravidla vychádzajú z vlastnej životnej skúsenosti. Na tomto mieste by som chcela vyzdvihnúť jeho práce súvisiace s telesnosťou. Ľudské (spravidla vlastné) telo rozkladá na časti a znovu spája v nepravdepodobných fantastických spojeniach, prevracia naruby a ukazuje jeho vnútornosti, transformuje do podoby hmyzu či kvetu a späť.

Je fascinujúce, že práve vďaka vlastnej queer skúsenosti v normatívnej spoločnosti nachádzajú autori a autorky ako Gabris rôzne nové spôsoby, ako reprezentovať a prežívať ľudskú telesnosť. Cisheteronormativita sa zďaleka netýka len toho, ako by sme sa mali obliekať, či s kým by sme mali nadväzovať intímne vzťahy. Prejavuje sa v najrôznejších subtílnych formách, napríklad aj v spôsobe znázorňovania ľudského tela ako nemenného, uzavretého, od okolia oddeleného objektu. Všetko, čo sa vymaňuje z tejto predstavy, teda otvorenosť, premenlivosť, mäkkosť, tekutosť, priepustnosť, sa vníma ako negatívne, patologické či odpudivé. Queer imaginácia ponúka alternatívy k tomuto dualistickému videniu. Je to asi dané práve tým, že mnohí queer ľudia zažili situáciu, v ktorej ich vlastné telo bolo predmetom znechutenia. Traumatická skúsenosť otvára možnosti na reinterpretáciu týchto kategórií a vedie paradoxne k oslobodeniu spod diktátu binarity. Hmyz, rozklad, kvasenie, vnútornosti, nestálosť…To, z čoho má patriarchát strach a čo odsúva ako nechutné, queer stavia na piedestál; mazná sa s tým, objavuje v tom krásu.

Súčasťou queer skúsenosti uprostred normatívnej, patriarchálnej spoločnosti môže byť aj pocit, že pre seba nenachádzame dostatok role models, že neexistuje adekvátna kultúrna reprezentácia našej identity, a preto sa cítime vykorenení, neukotvení. Nie je nám jasné, kým sme, a preto musíme výpoveď o vlastnej identite sami namáhavo kreovať a hľadať spôsoby, ako túto identitu (umelecky) reprezentovať. Queer umelci a umelkyne sa vo svojom hľadaní často odkláňajú od sféry „humanitnej“ (čiže vykonštruovanej) do oblasti prírody, kde nachádzajú vhodnejšie paralely k vlastnej fluidnej identite.

Robert Gabris: Colored insectology in my body, 2022

Podobne ako Gabris rád pracuje s motívom hmyzu a rastlín, ďalšia umelkyňa*umelec, nebinárna Aliz.a Orlan nachádza svoj bezpečný svet vo fantastických záhradách. Aliz.a, ktorá pôvodne študovala grafiku, sa najčastejšie vyjadruje tiež kresbou, ale tvorí aj výrazné textilné objekty, experimentuje s rôznymi materiálmi a verím, že čoskoro sa pustí aj do performancií. Jej nežné pastelové kresby pripomínajú tvorbu tzv. mediumných autorov*autoriek, teda ľudí, ktorí tvorili v zmenenom stave vedomia, inšpirovaní duchmi, anjelmi alebo inými neviditeľnými bytosťami. Alizine diela obývajú bytosti, ktoré pripomínajú ľudí bez pohlavných orgánov, víly či morské panny; ďalej kvety, morské sasanky, huby a korene. Jej kresby sú nadýchané, mäkké, pulzujú; sú cudné a erotické zároveň, zmyselné a lákavé vo svojej nevinnej zdržanlivosti.

Aliza Orlan: Seed on my belly, 2021

Na Slovensku, v porovnaní so západnou Európou, sme v otázke ľudských práv (nielen LGBTI+ komunity) výrazne pozadu. Tento fakt má vplyv aj na umeleckú produkciu, pretože, ako sa zhodujú viacerí queer umelci*umelkyne, v krajinách ako napríklad Švédsko alebo Nemecko už nie je potrebná taká miera aktivizmu. Niektoré boje sú jednoducho už vybojované a pozornosť sa presúva k iným témam. Takúto skúsenosť má Luki Essender, nebinárny/a autor*ka, ktorý*á sa vyjadruje najmä performanciou a objektom/inštaláciou. Performancia je špecifické médium na pomedzí vizuálneho umenia, literatúry, divadla, ale aj rituálu. Umožňuje komunikovať danú tému ako neopakovateľný zážitok v čase, a pritom sa nepodriaďuje limitujúcim pravidlám ako tradičné divadelné predstavenie. Vo svojej podstate je to veľmi slobodné médium, ktoré umožňuje prakticky akýkoľvek umelecký prejav. Tým sa stáva obľúbeným prostriedkom pre vyjadrenie rôznych aktivistických, či inak naliehavých obsahov. Essender, ktorý*á sa minulý rok dostal*a do finále Ceny Oskára Čepana, sa venuje najmä otázkam vlastnej identity, sexuality a intimity, pričom používa špecifické spojenie vážnych tém s odkazmi na popkultúru; drámu vyvažuje iróniou a humorom.

Ďalšou výraznou črtou, ktorá spája viacero súčasných (nielen) queer autorov a autoriek, je záujem o spiritualitu; vnímanie sveta ako čarovného miesta, v ktorom pôsobia aj iné sily než tie mechanisticko-fyzikálne, a ktorému môžeme rozumieť aj inak, než len racionálne. Platí to aj pre tvorbu mladého umelca Juraja Černáka. Juraj, hoci už niekoľko rokov žije a študuje v Nemecku, sa nedávno predstavil na výstave vo White&Weiss galérii v Bratislave, ktorú kurátoroval Andrej Dúbravský. Juraj sa paralelne venuje maľbe, performancii a tvorbe mäkkých plastík. Zaujímajú ho binárne opozície ako muž/žena, dobro/zlo, svetlo/tma a vo svojej tvorbe skúma priestory, v ktorých sa tieto opozitá spájajú. Príkladom je motív draka, ktorý v kresťanstve predstavuje diabolské sily, ale v iných kultúrach (napríklad v Číne) sú mu pripisované presne opačné, pozitívne vlastnosti. Zaujíma ho aj kresťanská ikonografia, mytológia, jednoducho rôzne naratívy, ktoré majú dávny pôvod, ale v priebehu času sa ich význam menil a rôzne prispôsoboval podľa okolností. Tieto univerzálne témy prepája s autobiografickými prvkami, aktualizuje ich, resp. si ich privlastňuje a dáva im súčasný obsah. Často ide o naratívy, ktoré poznáme vyrozprávané z heteronormatívnej, dualitnej perspektívy. Práve príbehy, ktoré boli a sú používané na utláčanie inakosti, menia v rukách queer človeka svoju substanciu, namiesto nástroja útlaku sa z nich stávajú kvety, ktoré zdobia nebinárne záhrady queer imaginácie. 

Juraj Černák: Frozen 070 Shake, 2022, foto: Hyejeong Yun

Autorky, autori a témy, ktoré som zahrnula do tohto článku, predstavujú iba výber z aktuálneho diania na umeleckej scéne. Gros vybraných umelcov*umelkýň pracuje s médiami, ktoré sú doslovne aj metaforicky „mäkké“, fluidné – teda performancia, textil či mäkká plastika. Sú to médiá, ktoré zodpovedajú žitej skúsenosti fluidnej identity a umožňujú veľkú mieru otvorenosti, intuitívnosti, variability. Za kľúčový motív všetkých menovaných prác by som označila ambivalenciu, narúšanie binarity a hravé hľadanie sebavyjadrenia. Queer témy v umení osobne nevnímam ako nejakú zvláštnosť či podkategóriu umeleckej produkcie ako celku. Queer pohľad na svet podľa mňa predstavuje jednu z najdôležitejších stratégií, ako vystúpiť z vykonštruovanej heteronormatívnej reality, v ktorej sa ľudia, veci a celá skutočnosť delí na striktné kategórie. Queer imaginácia má schopnosť tvoriť vízie alternatívneho sveta, ktoré prinášajú slobodu pre všetkých.