Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč, Archív Archív Jara Viňarského
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2021
Jaro Viňarský (1978) je tanečník, choreograf a performer. Získal viacero ocenení, ako napríklad Cenu Sazky za „objav v tanci“ v Českej republike, či prestížnu newyorskú cenu Bessie 2013 v kategórii „vynikajúci tanečník“ za predstavenie The Painted Bird / Bastard v choreografii slovenského choreografa žijúceho v New Yorku, Pavla Zuštiaka. Je tiež zakladateľom o. z. SKOK!, kde organizujú aktivity smerujúce k zlepšeniu pozície fyzických umení či cykly seminárov pre verejnosť formou neformálneho vzdelávania (tzv. WorkShoW) a diskusie po vystúpeniach s ukážkami tvorivého procesu (tzv. „showings“) v niekoľkých štádiách ešte pred uvedením premiéry.
S Jarom sme sa porozprávali o tom, kde vyrastal, aký bol jeho coming-out, ako sa dostal k tancu, ale aj o tom, čo si myslí o identitách a queer tanci. Pokúsil sa charakterizovať svoje predstavenia Posledný krok pred a Animalinside. A tiež poodhalil, prečo s partnerom odchádzajú zo Slovenska.
Kde si vyrastal?
Vyrastal som na východe Slovenska, vo Vranove nad Topľou. Rýchlo som nadobudol chuť odtiaľ odísť. Po osemnástke som tam už nebol. Čím ďalej na východ, tým je to náročnejšie, čo sa týka orientácie. Nemôžem povedať, že by som sa extra skrýval, ale ani som s tým nešiel von hneď a zbrklo.
Aký bol tvoj coming-out?
Coming-out som spravil niekedy v pätnástich či šestnástich rokoch. Časť sa udiala doma v rodine. Najskôr som to povedal babke. Bola mojou bútľavou vŕbou, mohol som s ňou riešiť všetko. Vedel som, že pri nej obídem dobre. Potom som sa zdôveril staršej sestre a neskôr mame. Jedného dňa ma našla sedieť v smútku za stolom. Pýtala sa, čo mi je, a vyšlo to zo mňa. Pochádzam zo silno katolíckej rodiny. To však, paradoxne, nebol pre našich dôvod, aby z toho robili veľkú drámu. Mali len minimálne pokusy o nápravu. Mama mi navrhovala porozprávať sa s kňazom. Otec to mal inak, nie cez náboženstvo, skôr z pohľadu tradičného postavenia muža v spoločnosti. Trápilo ho, že popri troch sestrách som, ako jeho jediný syn, práve ja gej. Pamätám si na jedno jeho vyjadrenie: „Nemám problém s homosexualitou, ale prečo ty, môj jediný syn!“ Mal obavy, čo povie na pive kolegom z roboty, keď všetci rozprávajú, ako sa im ženia synovia a podobne. Moji kamoši reagovali celkom fajn. Zopár som ich stratil a pochopil som, že je pre mňa výhodnejšie s orientáciou vyjsť von hneď, než udržiavať vzťahy, ktoré sa zlomia len preto, že ľudia dostanú informáciu o tom, že si homosexuál.
Ako to bolo ďalej?
Strednú školu som vyštudoval pedagogickú v Prešove, takže na papieri som učiteľ pre materské školy a vychovávateľ v školských družinách. Potom som išiel na VŠMU, skúšal som ešte HAMU v Prahe, ale ani jednu som nedokončil. Nič mi nedávali. Mal som šťastie, že už počas štúdií som pracoval s choreografmi, takže som nebol od toho až taký závislý. Čo sa týka umeleckej práce, nikdy som nezažil, že by choreograf nejakého predstavenia riešil, aké mám skončené školy. Keď ideš napríklad na konkurz, rozhodujúce je, čo predvedieš.
Čo ťa priviedlo k tancu, kto ťa inšpiroval?
Oficiálna verzia tohto príbehu pochádza od mojich rodičov. Keď zaznela hudba, hýbal som sa. Keď znela od susedov, priblížil som sa čo najbližšie k stene a tancoval som. Alebo som tancoval v kostole vždy, keď sa ozval organ. Moja staršia sestra už tancovala, naši teda usúdili: skúsime ho dať do ľudovej školy umenia. Zafungovalo to. Mal som veľmi dobrého učiteľa, od ktorého som získal slušné základy. Na konzervatórium ma neprijali. Skúšal som herectvo, lebo tanec v tom ročníku, keď som sa hlásil, práve neotvárali. Potom som išiel na výšku, ako som spomínal. Už na strednej škole som pociťoval choreografické pretlaky, chcel som tvoriť, tak som si napríklad založil súbor na internáte, alebo som chodil do amatérskej tanečnej skupiny La Mosca v Košiciach. Keď som mal 21, začal som fungovať profesionálne.
Ako ty vnímaš otázku identity? Ako sa identifikuješ?
Bol som súčasťou trojročného umeleckého výskumu, spolu s režisérkou Petrou Tejnorovou, na tému identity. Začínali sme vyjadrením, že identita neexistuje, teda že existuje iba ako pojmový konštrukt alebo ako spoločenská, politická a ekonomická fikcia. V skutočnosti mám pocit, že ju nepotrebujeme. Vytváranie identity znamená vyhraňovanie sa voči ďalším identitám. Nedávno som odišiel z facebooku, a to aj preto, lebo sa mi nepáčili konfliktné konverzácie okolo tzv. politiky identít. Bránim sa teda akejkoľvek identifikácii. Samozrejme, keď sa niekto opýta, či som gej, tak môžem povedať som. Mám však tendenciu o sebe človeku odhaľovať viac než svoju sexuálnu orientáciu. Identity zvyknú zužovať pohľad na druhého. Súvisí to aj s tancom. Som známy ako tanečník, čo je tiež druh identity. V rôznych formulároch vyplňujeme xy otázok na zaradenie. Potom príde problém, keď ľudia idú na moje predstavenie a zrazu to nie je až také tanečné, ako by očakávali od tanečníka. Identita je pre mňa problematická ešte v tom slova zmysle, že je statická. Skôr som otvorenejší fluidnej identifikácii toho, ako sa cítiš; alebo v danom období sa identifikuješ s niečím a v inom s niečím iným. Prial by som si, aby nám bolo jedno, či som taký, hentaký, a akí sú tí druhí.
Vplýva na tvorbu tvoja sexuálna orientácia?
Určite do istej miery. Ak chcem byť vo svojej tvorbe čo najautentickejší a najúprimnejší, tak fakt svojej sexuálnej orientácie nemôžem prehliadať. Ale nedefinoval by som svoju tvorbu ako queer. Zaujímajú ma rôzne témy. Predstavenie, v ktorom som sa tejto témy výrazne dotkol, je Nikdy nezaliaty čaj. Obecenstvu sa páčilo. Podarilo sa mi dať výpovedi autenticitu bez toho, aby skĺzla k patetizovaniu. Skôr bol problém s časťou, keď sa prezliekam do priesvitnejších ženských šiat a pod nimi som nahý. Mám pocit, že nahota je vždy v mojich predstaveniach istým spôsobom problémom.
Myslíš pre obecenstvo?
Pre obecenstvo, ale aj pre tradičnejšie orientovanú odbornú verejnosť.
Mužskú nahotu ukazuješ vo svojich predstaveniach často. Je pre teba dôležité prezentovať mužské telo a vzájomné dotyky mužov v tanci?
Bavia ma akékoľvek telá. Je jedno, či sú mužské, alebo ženské. Samozrejme, mám bližšie k mužskej sexualite, ktorá ma logicky priťahuje viac. Ale všeobecne ma baví nahota ako taká, ktorá nie je nositeľom žiadneho významu. Jednoducho, neoblečené nahé telo je niečo, na čo sa rád pozerám, bez toho, aby som mu musel prikladať sexuálnu konotáciu.
Stretol si sa pri svojich predstaveniach s niečím nepríjemným?
Našťastie nie, nenávistníci by na moje predstavenie v živote nešli. Nemám pocit, že sa tí ľudia zaoberajú umením. Aj v známom prípade, keď Kotleba zrušil financovanie Štúdia tanca v Banskej Bystrici, vychádzali len z upútavky na predstavenie, zverejnenej na internete.
A s predsudkami, že „tí tanečníci sú teplí“?
To áno, ešte na východe. To, že som chodil na tanec na ĽŠU, zo mňa robilo dobrý objekt výsmechu chalanov v rámci sídliska. Volali ma babský pupok. Na celý tanečný odbor sme boli štyria chalani. S utkvelou predstavou, že čo tanečník, to gej, sa občas stretávam dodnes. Čo na druhej strane štve tých tanečníkov negejov, ktorí majú opačnú skúsenosť, že sú hneď niekam zaradení. Ale umenie je spojené s istou mierou senzitivity a je fakt, že u gejov je tento typ senzitivity prirodzený.
Existuje niečo ako queer tanec?
V línii tzv. queer subkultúry existujú výrazné komunity, alebo dokonca aj teórie, ktoré disponujú analýzou queer umenia. Skôr vo vzťahu k politike a k aktivizmu. Sám mám rád takto zadefinované podujatia, ktoré vyslovene sledujú queer tematiku z rôznych uhlov. Poznám pár tvorcov, choreografov v New Yorku, ktorí si sami dajú radi štempeľ, že pokračujú v histórii queer umenia. V Európe sa s tým už tiež stretneme, ale to súvisí práve s boomom politiky identít. Pamätám si na jednu staršiu recenziu na môj duet s bývalým priateľom. Recenzentka zadefinovala moju tvorbu ako homosexuálnu, voči čomu som sa výrazne vyhranil. Moja tvorba nie je takou, aká je, pretože som gej. To je príliš obmedzené vnímanie. Ale odvtedy som sa s tým už v takej miere nestretol. Aj Drama Queer festival uvádza veci, ktoré sú širšie ponímané. Pre mňa je slovo queer veľmi pozitívny pojem, ktorý vyjadruje schopnosť človeka byť otvorený voči rozmanitosti kultúr, identít atď. Krásnym príkladom je moja spolupráca s Nelou Kornetovou, ku ktorej tvorbe sa pojem queer rozhodne hodí. Za queer umelcov a umelkyne považujem aj ďalších, ktorí nie sú homosexuálne orientovaní, ale majú podobný prístup k svetu a životu, sú nastavení otvorene. V tom pojme queer je náznak dovoliť si byť iný, čudný, nie v negatívnom slova zmysle. Že dokážeš s istými prejavmi vyjsť von, napriek konvenčnému pohľadu.
V roku 2006 si získal za svoje sólové predstavenie Posledný krok pred prestížnu Cenu Sazky. O čom predstavenie je a aký to bol pocit, že ocenili tvoju prácu?
Úspech tohto sóla bol aj pre mňa prekvapením. Vzniklo z nutnosti. Dostal som rok predtým cenu Jarmily Jeřábkové (choreografická súťaž organizovaná konzervatóriom Duncan Centre v Prahe). Finančná výhra znamenala podmienku, že o rok musím urobiť nové predstavenie. V tom období som skúšal ešte druhú vec s Karine Ponties, belgickou choreografkou, s ktorou spolupracujem už roky. Na káve s ňou som lamentoval, že neviem, čo mám robiť, pretože sa blíži termín. Poradila mi: „Máš najmenej štyridsať hodín materiálu z improvizácií, ktoré si v predstavení nepoužil.“ Tak som povyberal, čo sa mi zdalo zaujímavé. Začal som vyslovene od tela, čistý priestor, bez akejkoľvek pointy. Potom prišiel nápad robiť s perspektívou, ktorú by primárne menilo a ovplyvňovalo svetlo. Vznikol silný svetelný dizajn, ktorý vytvára špecifickú atmosféru: nevieš veľmi, na čo sa pozeráš, a či to, čo vidíš, je naozaj to, čo vidíš. Predstavenie je založené na nízkej svetelnej intenzite. Má jednu výraznú, hustú vínovo červenú farbu, čo spôsobuje, že sa nedá natočiť. A potom sa k tomu jemne pridal aj príbeh. Myšlienka o pokuse lietať, v metaforickom zmysle slova. Pokúšať sa o niečo, čo nie je možné, a nakoniec prijať fakt, že to nie je možné, a radšej sa vydať po svojich, než si konštruovať krídla.
O čom je tvoje autorské predstavenie Animalinside?
Toto predstavenie mám veľmi rád. Vznikalo v priebehu rokov 2011 – 2013. Narazil som na knihu s rovnakým názvom v mojom obľúbenom kníhkupectve v New Yorku. Napísal ju László Krasznahorkai v spolupráci s Maxom Neumannom, nemeckým maliarom. Text vo mne silno zarezonoval. Mám rád „telovú literatúru“, teda texty písané výrazne cez prizmu tela, ktoré tým pádom vyvolávajú aj silný fyzický pocit. A zároveň je to skôr poetickejší jazyk, aj keď tvrdý, no postavený na presnej rytmickej hre. V tomto predstavení mám zastúpenú tému moci a pocitu, že si vsadený do niečoho, kam sa nezmestíš. Protagonistom knihy aj duetu je vlkočlovek, ktorý sa rozmnožuje do ďalších vlkoľudí. Je to apokalyptické. Pracovali sme s vizuálom inšpirovaným aj Neumannovými knižnými ilustráciami. Keď som vybavoval autorské práva, písal som im priamo obom a bez akýchkoľvek okolkov mi ich poskytli. Boli radi, že ich dielo natoľko oslovilo ďalšieho tvorcu. Predstavenie sme potom odohrali v rôznych situáciách, ako napríklad v jednej galérii v bulharskom Burgase, alebo v konštrukcii pripomínajúcej kocku ľadu na verejnom priestranstve v Českých Budejoviciach. Tancovali sme v nej traja nahí muži. Česko je omnoho otvorenejšie, a to aj v regiónoch mimo hlavného mesta.
Žil si aj v New Yorku, ako je tam s tancom?
V New Yorku som žil a pracoval medzi rokmi 2010 – 2013. Je to kultové miesto, čo sa týka tanečného umenia, ktorého pozadie a východiská sú úplne iné ako na Slovensku alebo aj v Európe. Tu sa dlho tanec vnímal ako divadelná podkategória a myslím, že tým utrpel. My sa ešte učíme vnímať tanec ako čistú formu, čo znamená, že nepotrebuje mať nutne myšlienku či príbeh. Americká cesta je skôr anatomická. Neobchádza telo ako biologický fakt. Tanec tam môže vznikať jednoducho zo zamerania sa na komplexný systém svalov, kĺbov, kostí a na to, ako to všetko v tele prebieha a funguje, čo otvára nekonečné možnosti obrazov tela v pohybe.
Založil si združenie SKOK!, čo bolo tvojím cieľom?
Vzniklo v roku 2011. Dlhé obdobie išlo o spoluprácu s kultúrnym centrom Stanica Žilina-Záriečie. A potom to bola Záhrada v Banskej Bystrici. Chvíľu som mal záujem napojiť sa na viac kultúrnych centier a ponúknuť pomocnú ruku pri vytváraní špecifikovanejšej tanečnej dramaturgie, ale až tam sme sa nedostali. Takže posledné roky sme v Záhrade vytvárali tanečnú dramaturgiu. Teraz sa vydávame komunitnejšou cestou. Začíname sa viac zaoberať skalnými ľuďmi okolo SKOK-u. Príde nám zmysluplnejšie, aj vzhľadom na pandemický rok, upustiť od neustáleho vytvárania produkcií.
Ide o čisto tanečnícku komunitu?
Práveže nie. Sú tam aj ľudia z profesionálneho tanca a choreografie, ale aj z rôznych ďalších oblastí, ktorí napríklad desať rokov chodia pravidelne na workshopy. Vyslovene majú záujem o tanečnú oblasť a cítia v sebe kreativitu. Máme napríklad dvoch ľudí z oblasti architektúry, alebo človeka, ktorý sa pracovne zaoberá environmentalistikou. Zo vzájomnej komunikácie môžu vznikať vzájomné inšpirácie, ktoré vedú k tomu, že vznikne projekt alebo podujatie, alebo dajú impulz k nejakej konferencii. Zároveň chceme ostať stále otvorení pre nových ľudí.
Ako si spomínal, robíš aj workshopy pre amatérskych tanečníkov a tanečníčky. Ako ich privedieš k tomu, aby sa uvoľnili a začali cítiť svoje telo?
Napĺňa ma robiť s ľuďmi a odovzdávať im to, čo viem, čo si myslím, a vlastnú skúsenosť. Ľuďom, ktorí profesionálne netancujú, ale nie je im to ani vzdialené. Môžu mať potrebu chodiť na tanečné predstavenia, navštevovať workshopy, ale na workshop pre profesionálnych tanečníkov sa zo strachu neprihlásia. Veľakrát som u netanečníkov videl omnoho silnejšie prejavy rozvíjania potenciálu než u profesionálnych tanečníkov a tanečníc, pretože tí už nepracujú so žiadnou ambíciou v tomto smere. Mám rád ten moment transformácie účastníčok a účastníkov workshopu od skľúčeného pocitu v tele, uzatvorenosti, až po nádhernú otvorenosť, ktorá často súvisela s tým, keď sme v istej fáze začali pracovať s nahotou. Na začiatku zisťujem mieru blokácie účastníkov a účastníčok. Kladiem im jednoduchú otázku, ako často sa na seba pozrú do zrkadla, na svoje telo, a ako sú s ním spokojní, či sa prijímajú takí, akí sú, ako vyzerajú, či sa – jednoducho povedané – majú radi. Mal som raz na workshope jednu ženu, ktorá sa nedokázala v skupine ľudí prejaviť, ale nechcela to ani vzdať. Najprv sa chvíľku pozerala, potom sa začala trošku hýbať, ale len kdesi v rohu, minimalisticky. Následne začala chodiť po obvode miestnosti a posledný deň sa dostala medzi ľudí a do priestoru. Začala tancovať a veľmi si to užívala. Keď sa niečo takéto udeje, má to na človeka, ale aj na skupinu, katarzný a dlhotrvajúci účinok. Baví ma v ľuďoch prebúdzať telesnú voľnosť a otvorenosť. Myslím si, že je veľmi dôležitá, lebo sa od nej odvíja aj psychické a mentálne zdravie. Potlačovanie telesnosti je veľmi zhubné a my žijeme stále v spoločnosti, ktorá je v tomto smere veľmi prudérna.
Aké sú Tvoje najbližšie plány?
Znova opúšťam Slovensko. Sťahujem sa naspäť do Prahy, čiastočne aj kvôli svojmu priateľovi, ktorý je Američan, ale žije v Európe už desať rokov. Žili sme spolu v Žiline, bol to náš domov. Má viac-menej prácu v Nemecku (v Hamburgu) a vo Švajčiarsku. Tiež je tanečník, a zároveň riešime jeho legálny pobyt. Na Slovensku to už máme za sebou a už to viac nechceme absolvovať. Boli to dva roky chodenia po úradoch. Zažívali sme veľa antiamerických vyjadrení od cudzineckej polície až po živnostenský úrad, a tu vlastne nie je cesta. Jednak je slobodný umelec, a nemôžeme operovať s obyčajnou skutočnosťou, že sa milujeme, že spolu žijeme. Chvíľu sa ukazovalo, že v tom Nemecku sa mu to podarí, no aj v Hamburgu má teraz problém s predĺžením víz, takže mu hrozí, že bude musieť odísť minimálne na tri mesiace do Ameriky a potom sa znova môže vrátiť. V Nemecku sa nemôžeme zobrať, musel by mať trvalý pobyt. Áno, mohli by sme sa vziať v Amerike, ale to by nám zas nepomohlo na Slovensku, keďže sa to právne neuznáva. Začali sme pátrať po možnostiach v Čechách a zdá sa, že tam by ten proces nemusel byť až taký náročný. Ja, ako Slovák, by som po nejakom období mohol žiadať o trvalý pobyt, tým pádom by sa dala riešiť aj táto vec. Niežeby sme cítili vnútornú potrebu sa registrovať, volili by sme to ako formalitu, ktorá nám pomôže v praktickom živote.
Webová stránka združenia SKOK!: https://skokphysicalarts.sk
