Autorka: Sofia Vetterová / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2026
Nevedela som, čo mám očakávať. Mala som určité obavy, dopočula som sa z médií o výtržnostiach a rôznych takmer nahých ľuďoch. Mala som predstavu, že Pride je zúrivý protest, kde ľudia kričia za svoje práva, panuje tam dusná atmosféra a že sa mám báť o svoju bezpečnosť. Úprimne, silno som sa mýlila.
Moja prvá návšteva Prideu bola v Banskej Bystrici. Spomínam si na jasný horúci deň, ako kráčam k námestiu a hudba duní po priľahlých uliciach. Žalúdok mi zvierala nervozita, ale zároveň aj nadšenie, že konečne môžem jeden pochod zažiť aj ja. Námestie bolo preplnené ľuďmi, mnohí boli moji rovesníci, ale aj rodiny s deťmi alebo seniori. Všade viali dúhové vlajky a ľudia pôsobili uvoľnene. Ostala som v úplnom šoku, nečakala som takú komornú a rodinnú atmosféru, hoci to, pravdaže, závisí aj od mesta.
Väčšinu okoloidúcich veľmi nezaujímalo, aké podujatie sa deje, našli sa však aj takí, ktorí si neodpustili pár pokrikov a urážok. Napriek tomu som mala pocit, že som sa ocitla v časopriestore, kde skutočne nezáleží na tom, akí ste. Miesto, kde môžete konečne zhlboka dýchať.
Dnes môže Pride pôsobiť pokojnejšie a veselšie. Stáva sa z neho veľká oslava plná farieb a hudby, no jeho korene siahajú k oveľa búrlivejším udalostiam. Jeho začiatky sa dajú vystopovať až do roku 1969, keď v gay bare Stonewall Inn došlo k vzbure členov a členiek kvír komunity voči neľudskému zaobchádzaniu počas policajných razií. Počas 50. a 60. rokov boli v USA bežné policajné zásahy v baroch, o ktorých sa predpokladalo, že obsluhujú členov LGBT+ komunity. Homosexualita bola v tom čase kriminalizovaná a táto noc rozpútala niekoľkodňové násilné protesty. Stonewall navštívil aj americký básnik Allen Ginsberg, ktorý celú situáciu komentoval: „You know, the guys there were so beautiful, they’ve lost that wounded look that (gay men) all had ten years ago.“ (Tí chalani tam boli takí krásni, stratili ten zranený výraz, ktorý mali gej muži ešte pred desiatimi rokmi, pozn. red.) Ginsberg okamžite pochopil, že ide o prelomový moment pre viditeľnosť homosexuálnej komunity.
V porovnaní so svetom sa Pride na Slovensko dostal až o 40 rokov neskôr. Prvý sa konal v roku 2010 v Bratislave, v predbežnej verzii, ktorá sa volala Pride na kolieskach, dokonca už o rok skôr. Išlo o malé podujatie, kde sa prišlo korčuľovať po dunajskej hrádzi približne 20 ľudí. Pride v roku 2010 bol zo strany organizátorov vnímaný ako aktivistické hnutie, ktoré chcelo presvedčiť politikov o potrebe zrovnoprávnenia LGBT+ komunity. Na podujatie prišlo asi 1 500 ľudí, avšak nevyhlo sa ani útoku neonacistov.
Kedysi bol program Pride omnoho jednoduchší. Vychádzal najmä z pochodu ulicami a jeho hlavným cieľom bola viditeľnosť a protest proti diskriminácii. Pride bol časom, keď sa kvír ľudia verejne stretli a rozhodli sa byť skutočne videní. Za posledné roky však Pride postupne naberá širší rozmer. Nie je už len protestom, ale nadobúda vlastnosti festivalu. Často dáva lokálnym umelcom priestor na zviditeľnenie tvorby, zvyšuje povedomie o spoločenských problémoch a vzdeláva o témach, ktoré nie sú pre všetkých pohodlné. Pride je viac ako len pochod hrdosti. Stáva sa miestom, kde sa stretávajú rôzne svety.
Často počúvam otázku: „Na čo je Pride potrebný? Prečo sa niekto potrebuje ukazovať, aký je? Nás to nezaujíma! Nech nám to nestrkajú pod nos!“
Je to skutočne tak? Mala by vlastná identita ostávať len za zatvorenými dverami? Myslím si, že je dôležité práve to, že Pride prichádza do domovských ulíc mnohých ľudí. Vytvára príležitosť všimnúť si a vidieť. Sme si oveľa podobnejší, než sa na prvý pohľad zdá, a práve preto je viditeľnosť LGBT+ komunity stále potrebná. Pomáha búrať predsudky. Viac sa snažme, aby sme zabránili šíreniu klamstiev, ktoré vyvolávajú strach. Ľudia sa odjakživa boja neznámeho. Nevedomosť je nebezpečnejšia, než sa na prvý pohľad zdá, a preto Pride stále potrebujeme. Ak niekto tvrdí opak, možno nevidí problém v celej jeho hĺbke. Ako spoločnosť by sme sa mali konečne naučiť jeden druhého počúvať. Búrajme bariéry a rozprávajme sa. V hlave mi stále znejú slová organizátora Pride BB Milana Zvadu: „Láska nie je slabosť, ale revolúcia.“ Myslím si, že keď sa začneme pozerať na lásku ako na silu schopnú meniť spoločnosť, dostaneme sa niekam ďalej, kam sa Slovensko zatiaľ ešte nedostalo.
