Autorka: Sofia Vetterová / FOTO: José Holovár, Zdenka Meňhartová, Peter Lancaric
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2026
Dúhové festivaly sa postupne rozširujú do rôznych častí krajiny a stávajú sa dostupnejšími aj obľúbenejšími medzi návštevníkmi. Zaujímalo nás, ako sa organizátorom a platformám venujúcim sa LGBT+ komunite pracuje v súčasných spoločenských a politických podmienkach na Slovensku.
Banská Bystrica a Košice
27. jún a 22. august
V Banskej Bystrici prebehol Pride 27. júna deviaty raz a jeho témou bola REFLEXIA. Zdôrazňovala potrebu pozrieť sa späť na históriu kvír hnutia na Slovensku a vo svete, pripomenúť si jeho míľniky a zároveň pomenovať súčasné spoločenské napätia – od rastúceho ultrakonzervativizmu až po prehlbujúce sa nerovnosti. PRIDE BB tak vytvoril priestor, kde sa mohla stretnúť osobná skúsenosť s kolektívnou pamäťou a kde sa odpor voči útlaku chápal ako dlhodobý proces. Zorganizovali ho s cieľom vyjadriť podporu miestnej komunite, vzdelávať verejnosť a zvyšovať povedomie o sociálnej spravodlivosti.
Komplikáciám s financovaním v poslednom roku čelilo združenie Saplinq, ktoré dlhodobo pripravuje Pride Košice. Z európskeho grantu, ktorý im mal od začiatku vyplatiť Národný inštitút vzdelávania a mládeže, dostalo svoju prvú platbu až 12. júna 2026 po 18 mesiacoch čakania. Ohľadom situácie v Saplinqu sa vyjadril Róbert Furiel: „Je to náročné. Chcel by som veriť, že to najhoršie je za nami, ale ešte pociťujeme otrasy. Úprimne priznám, že som nečakal, že sa veci pohnú tak rýchlo, boli sme nastavení a nastavené na krízový scenár, ktorý musíme opäť prehodnotiť. A hlavne, musíme a chceme si oddýchnuť. A to všetko pri zachovaní aspoň nejakej prevádzky.“
Problémom čelili organizátori aj minulý rok, keď nezískali žiadnu finančnú podporu z Fondu na podporu umenia. Napriek tomu sa im podarilo zorganizovať festival PRIDE Košice. Tohtoročné pokračovanie plánujú na 22. augusta 2026. Furiel ohľadom príprav povedal: „Príprava košického Pride prebieha v dosť náročných podmienkach, veľa vecí musíme meniť na poslednú chvíľu. Pride Košice bude tohto roku v skromnejšej verzii, ale určite chceme priniesť dúhu do metropoly východu. Je to potrebné, aby sme boli ako kvír ľudia a ľudia, ktorí nás podporujú, viditeľní vo verejnom priestore, mali možnosť spolu protestovať a oslavovať.“
Malacky
18. – 20. 6. 2026
Projekt Teplý Front: Dzime sa lúbit!? vznikol z občianskej iniciatívy Záhorie je Európa v spolupráci s občianskym združením Najzápadnejšia zo Záhorskej Vsi. Hneď po prvom ročníku Pride boli nominovaní na Cenu Inakosti 2026 za rozvoj komunity. Organizujú komunitné podujatia, podporné skupiny, spomienku na Juraja a Matúša, ale aj protivládne protesty a zhromaždenia pod záštitou iniciatívy Záhorie je Európa.
„Naším cieľom je rozbehnúť aktivity a rozšíriť pole pôsobnosti nielen v Malackách a na Záhorí, ale aj založiť kultúrne centrum, ktoré by nebolo len ostrovom našich aktivít, ale aj centrom slobodnej kultúry a bezpečného priestoru,“ tvrdí hlavný organizátor a zakladateľ David Lipa.
„Zorganizovanie prvého Prideu bolo šťastnou súhrou okolností,“ hovorí Lipa. „Považujem za nesmierne dôležité usporadúvať Pride aj mimo veľkých miest. Ľudia sa boja neznámeho, čo potvrdzuje aj prieskum Iniciatívy Inakosť. Viac ako polovica ľudí z majority uvádza, že osobne nepozná kvír človeka. Nevedomosť dáva živnú pôdu nenávisti a sme toho svedkami aj dnes. Už časť obyvateľov Malaciek si uvedomila, že sme všetci rovnakí ľudia a nie je medzi nami rozdiel. Nebudú už viac veriť Ficovým klamstvám ani nenávisti, ktorú šíria.“
Prípravy prvého ročníka sprevádzali aj negatívne reakcie. „Mali sme možnosť prvýkrát okúsiť škaredé komentáre po zmedializovaní nášho pripravovaného podujatia. Prišli rôzne vyhrážky. Nakoniec sa však tí ľudia ukázali, prišli potajme, poobzerali sa a bez slova odišli. Viac po negatívnych komentároch ani stopy. Preto je dôležité priniesť nepoznané až k ľuďom domov, priamo do ulíc.“
Minulý ročník dúhového festivalu ponúkol široký záber aktivít od edukačných prednášok a diskusií o záhradnej architektúre či ekologickom pochovávaní až po diskusiu so združením Rodiny a blízki LGBT+ ľudí o knihe Niečo ti chcem povedať. HIV AIDS Slovensko pripravilo HIV check point, ktorý zaznamenal veľký záujem a festival navštívili aj klienti neziskovej organizácie Vstúpte, ktorá poskytuje pomoc ľuďom so zdravotným znevýhodnením.
Program doplnila výstava obrazov Évy Hildebrandt, fotografická výstava Miriam Bielikovej Všetko, čo nás spája, koncert lokálnej skupiny Fikcia a Blútút a vystúpenie DJ B-Complex. Pre rodiny s deťmi bol pripravený aj detský kútik.
„Náš hlavný highlight programu boli ľudia. Snažíme sa, aby sa cítili bezpečne, a tiež myslíme na všetkých. Chceme, aby si každý našiel niečo svoje. Prišla naozaj pestrá paleta ľudí od stredoškolákov po rodiny s deťmi. Mňa osobne veľmi potešilo, keď som našiel od študentov podporný odkaz v návštevníckej knihe.“
„Tá atmosféra je tak nákazlivá, že obmäkčí takmer všetkých.“
Popri neľahkých prípravách záhorského Prideu, ktorý napokon trval tri dni, nebojovali organizátori len s časovými harmonogramami, ale aj s vlastným vyhorením a únavou zo zhoršujúcej sa situácie na Slovensku. Tento rok sa už nespoliehali výlučne na vlastné zdroje. Získali grant od Bratislavského samosprávneho kraja a čakali aj na odpovede od ďalších podporovateľov.
„Spoliehame sa ešte na dobrotivosť ľudí a máme navyše transparentný účet, z ktorého rovnako financujeme protesty a zhromaždenia,“ uviedol Lipa.
Program ponúkol priestor nielen kvír komunite, ale aj ďalším marginalizovaným skupinám na okraji spoločnosti. „Dôležité je, aby sa návštevníci prišli zabaviť, niečo sa dozvedeli a uvedomili si, že nie sú sami. Najhoršia je samota a pocit opustenia,“ dodal Lipa.
Festival otvorila v Mklube podporná skupina, po ktorej nasledovala prednáška Davida Puchovského. V piatok sa uskutočnila Pride cyklojazda mestom na podporu kvír komunity aj rozvoja cyklodopravy v Malackách. Program následne uzavrel večerný piknik v lesoparku pri vode.
Sobotný program odštartoval pochod mestom o 14.00 hodine. Festival následne pokračoval v Mklube, kde ho otvorili korčuliari a korčuliarky z Ahojwrld svojou roller skating performance. Súčasťou programu boli prednášky, diskusie a stánky organizácií, medzi nimi Artforum, Vstúpte či Dom svitania z Jakubova s výrobkami svojich klientov. Počas dňa bol k dispozícii aj HIV check point.
Večer patril vystúpeniu a rozhovoru s Erikom Žigmundom, známym ako ERØ, premietaniu dokumentárneho filmu Šťastný človek od Soni G. Lutherovej a rozhovorom s ňou. Festival uzavrel kabaret Tepláreň.
Na záver David Lipa odkázal: „Ak ste zvažovali navštíviť náš festival, verím, že ste to neoľutovali. Vyjdite zo svojej ulity a príďte sa porozprávať. Ponúkame časopriestor, kde každý môže byť sám sebou. Možno budete príjemne prekvapení aj sami zo seba.“
Trnava
4. 7. 2026
Tohtoročným sloganom Trnavského Pride bol výrok: „Ta SORRY že ŽIJEM!“ Podujatie zorganizovala iniciatíva Status Queer už po tretíkrát. Venuje sa v meste aj organizovaniu komunitných stretnutí pod názvom Zateplovačka a vzdelávacích workshopov.
„Pred tromi rokmi sme boli na Bardejovskom Pride v rámci teambuildingu, tam sme si povedali, že ho chceme priniesť aj do Trnavy. Mali sme to v niečom ľahšie, keďže sme mali k dispozícii aj grant Národnej agentúry,“ spomína Aďo zo Status Queer.
Podľa organizátorov je dôležité vytvárať komunitné priestory aj mimo hlavného mesta.
„Ľuďom prospieva, že majú ten priestor kdekoľvek a nemusia neustále cestovať za akciami, ktoré ich zaujímajú. Je to po čase vyčerpávajúce. Mať niečo doma je jednoducho základná vec,“ podelila sa Sára zo Status Queer.
„Na začiatku som sa trochu hnevala, že Trnava je konzervatívnejšia, lebo je tam veľa kresťanskej populácie, ale zároveň je to veľmi príjemné mesto a obyvateľom to neprekáža. Ďalšia vec je, že o Status Queer sa dozvedajú niektorí až teraz, po troch rokoch pôsobenia. Ťažko sa šíri povedomie o nás, ale vždy sa veľmi potešíme, keď uvidíme nové tváre na eventoch.“
Program tretieho ročníka nadviazal na predchádzajúce ročníky.
„Nabehli sme na zaužívanú vlnu aktivít na prípravách Prideu, ako hudba, workshopy, diskusie či občerstvenie. Snažíme sa aj o edukačnú stránku a cez tvorivé dielne upevňovať vzťahy. Tradične sme mali pochod cez mesto,“ priblížil Aďo.
Minulý rok organizátori čerpali zo svojich našetrených zdrojov a vyzbieraných financií, keďže nezískali žiadnu grantovú podporu. Tento rok čakali na výsledky grantového projektu a zároveň rozbehli crowdfundingovú kampaň na portáli Donio.
„Snažíme sa ho robiť čo najmenej finančne náročným a je to u nás dosť častá téma, hľadáme stále základný kapitál,“ vysvetlila Sára.
„Odozva bola silne pozitívna a mnohí na to až doteraz spomínajú. Veľmi sa tešíme, že ten vložený čas a energia pre niekoho niečo znamenajú. Zachovalo sa nám veľa krásnych spomienok. Stal sa z toho safer space pre všetkých,“ povedala Sára.
Aďo zároveň upozornil na okolnosti, ktoré podľa neho ovplyvnili účasť na podujatí.
„Na druhej strane ma mrzí, že sme nedokázali zmobilizovať viac ľudí, pretože deň predtým prešiel návrh zmeny ústavy, ktorá po novom rozpoznáva len dve pohlavia. Sme pomerne blízko od Bratislavy a prišiel približne totožný počet ľudí ako minulý rok. Zároveň chápem, že niektorých tá správa silno zasiahla.“
Program poskladali z lokálnej hudobnej tvorby. Vystúpili interpret Mishino a novovznikajúca kapela Modern Abstract. Nechýbali tvorivé dielne, diskusie, stánky rôznych organizácií ani premietania dokumentárnych filmov Prvý slovenský PRIDE od Romana Stráňaia, House of Velvet od Igora Smitku a Ivany Hucíkovej a Ceasefire od Teodora Vladára. Festival tradične uzavrela afterparty.
Prešov
13. 6. 2026
„Učíme sa počúvať, nielen vidieť“
Kvír Prešov je platforma, ktorá ponúka priestor na vzájomné spoznávanie sa a upevňovanie vzťahov pre kvír osoby v meste. Organizuje spoločenské podujatia, ako sú Kvír Klub, filmové premietania, vedomostné kvízy, tematické párty a v neposlednom rade aj festival Pride. Ich hlavným cieľom je budovanie silnej a súdržnej komunity.
„Tohtoročný Pride sa uskutočnil pri príležitosti druhého výročia, odkedy sme sa prvýkrát verejne stretli. Na začiatku sme vymýšľali podujatia, ktoré by ľudí mohli zaujímať, ale po pol roku sme sa rozhodli priniesť pravidelné stretnutia,“ uviedla Eva Čuláková z Kvír Prešov.
„Za mesiac sa nám podarilo zorganizovať celý Pride, bol to spontánny nápad. Pôvodne sme nad ním uvažovali len ako o festivale s pár podujatiami, nakoniec z toho vznikol Pride.“
„Využívali sme naše osobné kontakty, všetko sme robili low cost, pretože sme nemali skoro žiadne financie a nepodarilo sa nám vyzbierať cieľovú sumu,“ poznamenal Roman Šimon z Kvír Prešov.
Na náročné začiatky si spomína aj José Holovár, ktorý sa stará o vizuálnu stránku platformy. „Zároveň sa ukázalo, že kvír komunita dokáže byť do veľkej miery skutočne nápomocná. Kto vedel, čím prispieť, to urobil. Prišli nás podporiť aj allies a kľúčový bod bol ten, že sme všetci spolu fungovali na jednom mieste ako tím, a to vytvorilo celú atmosféru.“
Organizátori sa aj tento rok stretli s negatívnymi reakciami.
„Zo samosprávy sa o nás nikto nezaujímal, z médií sme dostávali určité negatívne komentáre, avšak tento rok sme zažívali štvornásobne horšiu vlnu. Filtrujeme, čo sa dá. Okrem toho máme aj pozitívne reakcie, celkom to závisí od platformy.“ Zdá sa im, že na Instagrame je publikum chápavejšie než na Facebooku, kde sa prihlasuje skôr staršia generácia.
„V rámci Slovenska je tu situácia najhoršia, preto je dôležité meniť povedomie a robiť prístupnejšie aktivity pre ľudí. V Prešove je rozmýšľanie trošku iné, práve preto im treba ukázať druhú stranu mince.“
Za významný míľnik považujú organizátori už samotné usporiadanie prvého Pride.
„Bol pre nás veľký krok vpred zorganizovať prvý Pride v Prešove. Nikdy predtým sa nediali žiadne podobné akcie, ani sme nemali neoficiálny gay bar či súkromné párty. Stále nám chýba vlastný priestor, kde by bolo jednoduchšie všetko organizovať,“ dodal Roman.
Od návštevníkov získali množstvo podpory a druhý ročník zaznamenal rastúci záujem. Oproti spontánnemu minuloročnému podujatiu trvali prípravy niekoľko mesiacov, organizátori sa však naďalej stretávali s finančnými limitmi.
„Aj promo a vizuál zabrali približne štyri mesiace práce. Chceli sme, aby odzrkadľovali potenciál, ktorý v sebe Pride má. Chceme z neho urobiť tradíciu a dostať ho medzi pravidelné mestské udalosti,“ podelil sa José.
Program nadviazal na niektoré osvedčené časti z minulého roka. Vystúpilo multidisciplinárne umelecké zoskupenie House of Elisabeth z východného Slovenska, ktoré prepája drag, tanec, spev a poéziu. Program doplnili nové workshopy na tému hraníc a súhlasu, diskusia o tom, ako čeliť nenávisti s Luciou Plavákovou spolu s transrodovou ženou a psychologičkou. Diskusiu moderovala štatutárka bezpečného ženského domova v Prešove. Súčasťou programu boli aj vystúpenia lokálnych umelcov a zábavné súťaže.
Pozornosť návštevníkov pútal aj 1,5-metrový model jahody a Daytime DJing od kolektívu She-Jays, ktorý prišiel festival podporiť. Pochod cez mesto neprebehol, ale organizátori sa ho snažia v budúcnosti zrealizovať, čo vnímajú ako ďalší dôležitý krok vo zviditeľňovaní komunity v regióne.
Na záver odkázal Roman Šimon: „Netreba sa báť prísť na Pride a podporiť nás, nerobíme to kvôli sebe, ale pre druhých.“
Bardejov
10. 6. 2023
„Pod touto vlajkou sme tu všetci a ešte to stále niekto nechápe.“
Pred tromi rokmi sa konal prvý a zatiaľ posledný Pride v Bardejove, ktorý zorganizovala trojica v zložení Adam Dzamba, Erika Frická a Ľubor Balovič – heterosexuáli s vlastnými rodinami: „Všetci poznáme niekoho, kto je kvír, chceme im vyjadriť solidaritu, ukázať, že majú spojencov,“ tvrdí Adam Dzamba.
„Nemali sme žiadne prachy, išlo nám o symboliku, keď niekto chce spraviť Pride, jednoducho ho zorganizuje. Vnímali sme to skôr ako happening, mnohí boli na kamarátskej báze dotiahnutí. Atmosféra bola komorná, nič také ako v Bratislave.“
„Naša podmienka bola, že počas pochodu, čo bol približne dva kilometre cez mesto, pôjdeme pod slovenskou, bardejovskou a dúhovou vlajkou. Buď pod všetkými, alebo to nemá zmysel. Nedovolíme fašounom, aby si brali naše symboly. Ukázali sme, že táto téma sa týka aj Slovenska, sú to predsa naši spoluobčania.“
„Spomínam na celý Pride veľmi pozitívne, prišlo okolo 140 ľudí. Hoci mesto malo trochu problém nám dovoliť podujatie, kvôli kresťanským kruhom, ktoré si urobili akciu vtedy, keď aj my, nejaký ten modliaci krúžok. Na finálnom mieste stála fontána a počas celého Pride sa z nej odrážala dúha. Smiali sme sa, že nám vymodlili dúhu. Bolo to niečo naozaj krásne.“
„Udiali sa aj drobné incidenty, niekto tam hodil vajíčka, bolo to zlyhanie polície. Taktiež jeden pán sa vyhrážal študentom, čo predávali dúhové suveníry, nakoniec zakročili policajti.“
„Rozhodli sme sa, že v Pride budeme naďalej pokračovať, jedine ak sa členovia z komunity rozhodnú spraviť ďalší krok. Zatiaľ sa tak nestalo, ale rozumiem tomu. Okolie nie je priateľské a možno sa boja, hoci aj tak nás to sklamalo. Ak niekto bude potrebovať pomoc, stále sme tu pre všetkých.“
„Bavili sme sa aj o myšlienke Pride-Východ, ktorý by putoval po rôznych malých mestách na východe. Malé mestá nepotrebujú mať každoročnú udalosť, len musia cítiť, že sa to týka aj ich. Nápad má dobrú logiku, ale potrebné je veľké množstvo ľudí, zároveň je sieťovanie náročnejšie, pretože ľudia z komunity nemajú k nám až takú dôveru ako medzi sebou, čomu plne rozumiem.“
Na záver Adam Dzamba dodáva: „Chcem žiť v krajine, kde by nemusel byť každý rok Pride. Chcem, aby už ľudia nemuseli bojovať za svoje práva, ale aby ich jednoducho mali. Keď prestaneme uvažovať v štvorročných cykloch, môžeme vidieť, že situácia sa za posledné desaťročia výrazne zlepšila. Neupadnime do skepsy, pretože teraz sa nachádzame v horšom období, čo vidno napríklad aj na tom, kto je pri vláde. Toto obdobie je však len dočasné. Je tu preto, lebo si ho ľudia zvolili, nedosadil sa sem sám. Skôr ma hnevá, prečo ho ľudia chcú. Prečo sa deje to, čo sa deje teraz? Možno to nie je dobré, ale stále je to lepšie ako predtým.“
