Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Michal Huštaty
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2023.
Slovenská literatúra sa až teraz postupne prebúdza v queer téme.
Dušo Martinčok (1975) pochádza z Košíc. Vyštudoval právo a následne sa venoval právnemu prekladu na Súdnom dvore Európskej Únie v Luxemburgu. V roku 2010 vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý podporuje medziľudské vzťahy v mestských susedstvách a pomáha im. Spolu s Táňou Sedlákovou a ďalšími priateľmi založil občianske združenie Zrejme, ktoré vzniklo v súvislosti so zrušením stacionára pre seniorov a seniorky na Záhrebskej ulici v Bratislave. V Luxembursku uzavrel manželstvo so svojím partnerom Michalom Huštatym. V roku 2022 vydal svoju prvú beletristickú knihu Niekto sa nájde, ktorej nosnými témami sú susedenie, medzigeneračnosť a inakosť. Kniha sa dostala do finále cien Anasoft litera a predalo sa z nej už 3 000 výtlačkov.
Odkedy sa venuješ písaniu? Čo ťa na ňom lákalo a čo pre teba znamená?
Zdá sa mi, že veľa ľudí by aj rado písalo, ale nie vždy sa im podarí sadnúť si kvôli tomu za stôl. Mne osobne napríklad veľmi pomohol storytelling. Máme medzigeneračné zoskupenie, volá sa Stanica Záhreb, ľudia sa stretávajú v knižných kluboch, pri tancovaní, a jedným z formátov je storytelling. Ide o úplne obyčajnú vec. Každý z nás povie príbeh, napríklad, čo sa mu stalo v práci, v obchode. S Martinou Jánošíkovou, našou lektorkou, sa rozprávaniu snažíme dať punc divadelnosti, aby malo určitú štruktúru, pointu. Do krúžku chodím tri roky. Tam som sa začal zamýšľať nad tým, ako by mal byť určitý príbeh vystavaný. Prelomovým bolo, že som si ho začal plánovať, kresliť. Potom som sa s väčšou radosťou dostal až k samotnému písaniu.
Dá sa povedať, že kniha Niekto sa nájde je tvoja prvá beletristická kniha?
Áno. Záhrebská, ktorú sme napísali s Táňou Sedlákovou, bola skôr reportáž. Vznikla, keď sme dávali na Facebook profily starších ľudí zo stacionára na Záhrebskej, do ktorého sme chodili a pripravovali tam rôzne komunitné aktivity. Ich zážitky nám pripadali zaujímavé a dych vyrážajúce, tak sme si povedali: dajme to do knihy. A potom s pomocou literárnej duly Sone Borušovičovej sme s Táňou vytvorili knihu, ktorá bola príbehom stacionára pre seniorov na Záhrebskej ulici, boja za jeho zachovanie, o jeho zániku a čo sa stalo potom. Mala beletristické prvky, ale bola o reálnych ľuďoch a situáciách.
Kde si čerpal inšpiráciu pri písaní? Využíval si príbehy z okolia?
Mňa baví prepájať susedské a medzigeneračné vzťahy v bytovkách a vzbudiť v ľuďoch záujem jeden o druhého, urobiť napríklad kultúrne podujatie pred domom. Nechcel som ísť cestou Záhrebskej, cez reálne príbehy. Mal som chuť sa uvoľniť, dať do textu viac seba. Ľudia mi hovorili veľa vecí o svojich osudoch a mňa zaujímalo aj to, čo bolo skryté medzi slovami. Nechcel som po tom pátrať rigidne, myslel som si, že mi to možno ani nepovedia. Ale v beletrii máš autorskú licenciu a môžeš si dosadiť to, čo tam cítiš. Tak som si to povymýšľal, hoci veľa momentov a situácií je aj reálnych, ale prevažná väčšina je moja fantázia. Napríklad na jednej domovej schôdzke sa môj sused sťažoval, že oproti nemu býva stará pani, ktorá ho z balkóna stále očumuje. A potom povedal to, čo je aj v knižke: Ja som sa nasral a ukázal jej vtáka, a hneď zaliezla. Pre mňa išlo o silný dôkaz toxickej maskulinity. Tak som si povedal, že to dám otcovi Olivera, ktorý je dôležitou queer postavou knižky. To je príklad konkrétnej situácie, ktorá bola natoľko mrazivá, že ma nechcela pustiť.
Ako vznikol názov knižky?
Pôvodne som chcel, aby sa volala Kvety v noci podľa poslednej poviedky, hoci niektorí vraveli, že to zaváňa sentimentalitou. Potom som sa stretol s Aňou Ostrihoňovou z vydavateľstva Inaque a ona mi hovorí, že vydáva knihu a bude sa volať Nočné kvety. Preto som uvažoval o niečom inom a napokon som použil poslednú vetu z knižky: „Niekto sa nájde.“ Má dve roviny. Prvou je, že nikto nie sme nenahraditeľný. Sám som mal obdobie mesiášskeho syndrómu, keď som si myslel, že bezo mňa svet skolabuje, ale tak to nie je. Teraz si uvedomujem oveľa viac ako predtým, že niekto sa vždy nájde, kto naše miesto zastúpi, a je dôležité si to pripomínať. A druhá rovina je tá, že sa často niekto nájde, kto nám pomôže, kto nám podá podpornú ruku, kto nás sprevádza, keď to potrebujeme, kto uzdraví našu momentálnu osamelosť. Ak aspoň trošku pootvoríme dvere, tak do nich niekto vstúpi. Má to byť optimistický message. Nádej potrebujem k životu veľmi nutne. Mne sa páči veta: Nemajme očakávania, ale majme nádej.
Kniha sa venuje téme susedských a medzigeneračných vzťahov, prečo to je pre teba dôležité? Akým spôsobom si chcel podať túto tému?
Mňa zaujíma ilúzia individuality, ktorou súčasný človek trpí. Myslí si, že všetko zvládne sám a že ostatní s ním nemajú nič spoločné. Je to ilúzia, ktorú je potrebné jemne nabúravať. Napríklad pandemické obdobie nám ju pekne dekonštruovalo, že to tak nie je, že sme súčasťou jedného organizmu a keď sa niečo udeje na druhej strane sveta, v priebehu niekoľkých dní to môže mať vplyv na nás. Hlavne v bytových domoch to vidím. Ľudia si myslia, že sú chránení múrmi, ale potom príde moment, keď zistia, že sa navzájom potrebujú. Či už je to vyriešenie vytápania, alebo že nám niekto pomôže v malej veci, alebo sa na nás usmeje, keď ideme do výťahu. Zdanlivo malé veci, ktoré vedia zmeniť človeku deň. Ak sa pozriem von z balkóna, nemôže mi pritom nenapadnúť mravenisko vzťahov a ľudí medzi priečkami. Mňa fascinujú a veľmi ma baví dať preč fasádu. Rozmýšľaš nad tými ľuďmi, ako žijú, čo budú robiť, keď odídu za okná, ako sa cítia, aké sú ich potreby, vášne.
Čo je skvelé, v knihe sa nachádzajú aj queer postavy s ich príbehmi, predpokladám, že to ovplyvnila skutočnosť, že patríš tiež do LGBTI+ komunity. Prečo je dôležité prinášať aj také príbehy a postavy v literatúre?
Ja ako gej, muž, nemôžem nereflektovať svoju identitu. Pre mňa ide o zásadnú vec, lebo všetci autori a autorky píšu cez vlastné emócie, prežívanie, veci, ktoré sa ich dotknú. Táto téma je mojou súčasťou. Zároveň sa mi zdá, že naša literatúra má reflektovať život. Až v posledných rokoch sa postupne prebúdza v queer téme. Doteraz sa tvárila, akoby sme neboli. Neviem, či sú známe nejaké príklady, a keď aj, je ich asi veľmi málo, a tak to nemá byť. V starom byte, kde sme žili predtým, som mal suseda geja. V novom byte, kde žijeme na Mýtnej oproti, je môj sused gej a nad nami je tiež LGBTI+ pár. To sú len ľudia, ktorých poznám a o ktorých viem. LGBTI+ ľudia sú nevyhnutnou súčasťou tej skladby, aj susedskej. Dokonca aj pomerne veľmi dominantnou v mestách. Keď sa pozriem, ako mnoho veje na Mýtnej dúhových vlajok, tak mám pocit, že to tu „ovládame“. (Smiech.)Nemám pocit, že moji čitatelia a čitateľky sú nevyhnutne iba z našej komunity, ale zároveň ich to zaujíma. Pokiaľ ide o postavy Olivera a Samuela, tieto najviac rezonujú – a Samuel špeciálne.
Aké sú reakcie čitateľov a čitateliek, špecificky aj na tieto časti, napríklad príbeh pána Samuela či Olivera? Aké máš odozvy?
Napísalo mi aj veľa starších ľudí, ktorí nie sú LGBTI+. Nejakým spôsobom ich postava Samuela dojala. Možno im pripomenul nejakého kolegu či kolegyňu z práce, možno sa druhýkrát zamysleli nad ich osudmi. Samuel sa chytil. Napríklad Dado Nagy mi napísal a vybral túto poviedku do svojej relácie Knižná revue a čítal ju Boris Filan. Tiež ho zaujala postava starnúceho muža, geja. Tým, že už sa blížim aj ja k staršiemu veku, tak sa cítim trošku privilegovaný, že som vyrastal v čase a v rodine a na miestach, kde som nemusel cítiť až takú hanbu, ako cítia často naši starší, ktorí v komunizme boli absolútne neviditeľní, odstrihnutí, osamotení. Si senior, ale aj teplý senior, a to je ťažké „kombo“. Ozvali sa mi nejakí starší páni, neriešil som ich orientáciu, ale mal som pocit, že bolo pre nich dôležité sa k tomu vyjadriť.
Otváraš aj ďalšie témy, ako sexualita seniorov. Reagovali aj na toto?
Áno. Lezie mi na nervy zúžený pohľad na určitú skupinu ľudí a v tomto prípade na seniorov a seniorky. Predstava hojdacieho kresla, klbka a vlny, môže byť v poriadku pre mnohých. Ale my si musíme náš pohľad rozšíriť a vnímať vo všetkých rozmeroch starobu, ku ktorej všetci smerujeme. Každého by malo zaujímať, čo s ním bude, aby ten pohľad na starnutie bol čo najpestrejší. Seniori sú aj sexuálne bytosti. Prečítajte si napríklad knižku Niekde ku koncu od Diany Athill vydanú v Aspekte. Opisuje farbisto sexuálny život, ktorý jej autorka viedla do nejakých 74 rokov a potom povedala partnerovi: „Vieš čo, duša by ešte chcela, ale telo nevládze,“ – tam to uzavrela. Dúfam, že moja knižka k tomu viacvrstevnému pohľadu na starobu trochu prispeje, čiže preto sú tam holé staršie ženy na balkónoch. Život seniorov je často pestrý. Tí naši počúvali Led Zeppelin, Rolling Stones, to nie je tak, že počúvajú iba Zoru Kolínsku a nestarnúce melódie.
Myslíš, že queer príbehy môžu pomôcť zlepšeniu klímy v spoločnosti vo vzťahu ku queer ľuďom? A ak áno, akým spôsobom?
Dúfam. Naša jediná šanca je rozprávať príbehy. Keď budeme didakticky vysvetľovať ľuďom a ponúkať im vedecké štúdie atď., to je tiež dôležité, ale k ich srdciam sa dostaneme prostredníctvom našich vlastných príbehov, alebo iných ľudí, alebo vymyslených, ktoré odrážajú našu skúsenosť. To je najefektívnejšia cesta, ako prelomiť rozdelenosť, ktorú zažívame v našej krajine.
Prekvapila ťa nominácia na cenu Anasoft litera? Čo to pre teba znamená?
Už som bol nominovaný na Cenu Inakosti, to ma tiež potešilo. Anasoft litera ma prekvapila, mám z toho veľkú radosť, veľmi si to užívam. Je zvláštny pocit, keď robíš niečo, čo si myslíš, že ani veľmi nevieš, že to skúšaš. Mám prečítané skoro všetky nominované knižky. Cítiť, že témy, ktoré ma bavia a zaujímajú, sú aj v nich. Som veľmi rád, že porota reflektuje spoločnosť takú, aká je, že to nie je skanzen, ale to, čo žijeme.
S manželom Michalom ste sa po rokoch presťahovali opäť do zahraničia. Súvisela s tým aj situácia na Slovensku?
Fungujeme s manželom v Luxemburgu od minulého októbra. Žil som v Bratislave päť rokov, robil som komunitné medzigeneračné podujatia a už som bol z toho vyčerpaný. Mal som pocit, že potrebujem niečo iné, potreboval som zmenu. A tak som sa vrátil k práci právnika lingvistu na Súdnom dvore EÚ v Luxemburgu, ktorá je presným opakom extrovertného pôsobenia v komunitách. Je to práca samotárska a ja som po nej úplne prahol, potreboval som byť trochu izolovaný, po toľkej socializácii. Nebolo to teda kvôli tomu, že by sme odchádzali z krajiny, ktorá by nás veľmi frustrovala. Zároveň však musím povedať, že je uľavujúce, keď odídeš na chvíľu do krajiny, kde nemusíš stále vysvetľovať, kto si, prečo si taký, ako to máš, a teda žiadať ľudí o to, aby ťa rešpektovali. Je to nesmierne vyčerpávajúce a myslím si, že je úplne oprávnené, že mnohí z nás už na Slovensku cítia veľkú únavu. A je skvelé byť v krajine, kde keď povieš: „môj manžel Michal“, tak miestnosť nestíchne na tri sekundy, ale sa ďalej normálne pokračuje. Plánujeme to s Miškom tak, že tam budeme na 2 – 3 roky a potom sa chceme vrátiť. Stále cítime, že patríme sem. Vravím, že na to, aby som bol šťastný, potrebujem cirkulovať medzi mestami Luxemburg, Bratislava a Košice.
Ako si sa cítil po teroristickom útoku na Zámockej ulici?
Pre mňa bola najzásadnejšia reakcia majoritnej spoločnosti, teda ľudí, ktorí sa neidentifikujú ako súčasť queer komunity, a absolútne podporná reakcia mnohých. U nás na súde som spravil pietne stretnutie, kde sme sa o tom rozprávali. Prišli všetci, ktorí boli v práci. Pre mňa to bol moment, že nie sme v tom sami. Moment povzbudenia, v tom obrovskom smútku, ktorý doteraz cítim.
Pamätám si, že si bol na tripe v Chorvátsku, keď si písal knihu. Pomohlo to?
Išlo o rezidenciu, ktorú som si sám pre seba vytvoril. Mal som toho veľa napísaného, veľa materiálov. Vedel som, že pokiaľ si nesadnem s príbehmi sám do izolácie, tak to nevznikne. A priestor som našiel na Krku, na ostrove, obklopený morom. Nie si len odizolovaný od pevniny, ale aj od vnemov, vzťahov, každodenných problémov, politiky, vypol som internety, s nikým som veľmi nekomunikoval, malo to takú kláštornú kvalitu.
Ako vidíš súčasnú situáciu práv LGBTI+ ľudí na Slovensku? Čo by podľa teba mohlo pomôcť?
Nevylučujem, že nás teraz čaká ťažšie obdobie. Som však optimista, nikdy sa nedám obrať o nádej. Veľa guráže mi dodáva moja mama. Naposledy som bol v Košiciach. Dirigovala nás s otcom, ktorý musel variť, lebo ona mala dúhové stužky, ktoré musela odniesť na rektorát univerzity. Potom išla na diskusiu do Humenného. Je súčasťou Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a mne to pripadá ako malý zázrak, že je tu skupina spojencov a spojenkýň. Je to šanca prepojenia sa s ľuďmi, ktorí majú pocit, že sa ich téma vôbec netýka. Keď ako gej začnem vysvetľovať, tak to má isté hranice, kam môžem preniknúť v srdciach druhých ľudí. Ale keď moja mama začne inej mame vysvetľovať, že jej dieťaťu je ubližované, útočia na neho z hradného kopca a predstavte si, majú takúto situáciu, tak tá druhá mama oveľa lepšie pochopí situáciu, viac ju prežije. A takto môžeme dostávať ľudí na svoju stranu a kráčať k väčšej empatii v krajine, keď máme takéto ostrovčeky pozitívnej deviácie.
Čo ďalšie chystáš?
Už mám opäť objednaný pobyt na ostrove Krk. Ešte mám chuť zostať vo svete na Kalinovej ulici. Chcem napísať román o postave z knihy, o Zoji, ktorá bola v štvrtej kapitole. Ona je euroúradníčka, neposedný tip, ktorý sa hľadá, chce nájsť svoj domov, pracovať so svojou vykorenenosťou. Tiež je trošku moje alter ego. Píšem o nej v prvej osobe jednotného čísla v ženskom rode, taký experiment, či môžem, či to viem, láka ma ponoriť sa do ženskej polohy.
