Mločina – predposledná časť

Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová

Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2023.

Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina bude predsudky búrať – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si deviatu, predposlednú časť.

KULT

„Otec, dovoľ mi predstaviť ti niekoho, kto je pre mňa veľmi výnimočný. Nepýtam si od teba zvolenie ani požehnanie, len ti to oznamujem,“ láskavý výraz v Hrivovej tvári švihom stvrdol.

„Nemusíš hneď útočiť, synak. Istý čas už o vás viem. Myslel si si, že ťa len tak nechám odísť do sveta bez toho, aby som vedel, čo sa s tebou deje? A ty… Viem, kto si, Eugen.“ Starý mlok zahanbene cúvol o krok pred Eugenom a z trasľavých úst starca vyliezali slová, ktoré Eugena mrazili v každučkom póre na koži. „Smrť Imiho je… tvoja matka… bol som toho všetkého súčasťou a nesmierne to ľutujem, do konca života za to budem pykať a viem, že to zo seba nikdy nezmyjem, ale odpusťte mi, prosím. Odpusťte mi!“ So zaslzenými očami sa pozrel na syna a vydýchol pri tom:

 „Tvoja matka ma prijala iba pod podmienkou, že začneme nový život, ďaleko od toho všetkého, nanovo, s čistou kartou v jej rodisku. Prišiel som za ňou na sever, ale chápadlá všadeprítomnej siete nenávisti sa nedajú uťať len tak ľahko a ani tu nám nedali žiť. Neustále výčitky z minulosti a strach, že stratím aj teba. Čím viac si bol sám sebou, tým krutejší som bol. Neskutočne som sa bál, že prídem o teba, ak budeš ako… ako oni. A po čase jediné, čo uhasilo všetky tie vrieskajúce hlasy v mojom vnútri, bola fiola s výluhom z kosatca. Keď som sa z nej napil, viac som sa už ničoho nebál, ba čo viac, cítil som sa silný, ale to všetko bola len falošná sila, ktorá pomaly skántrila našu rodinu. Pokým ja som sa cítil nezlomne, tvoja matka chradla po boku niekoho, kto sa viac a viac menil na monštrum zastrašovania, hádok, rozbíjania a chladu. Keby som v ten deň ustál tú fiolu s kosatcom, možno by tvoja matka neutekala z domu a vo fatálnej bezútešnosti sa nezatúlala k podmáčanine pijavíc. Ostal len roztrhnutý náhrdelník a spomienky na bolesť v jej očiach. Nakoniec som stratil aj teba, syn môj, a ostal som tu celkom sám, obklopený toľkými bolestivými spomienkami svojich nezmývateľných skutkov, bez liečivého pohladenia tvojej matky.“

Eugen s Hrivom ostali ako obarení. „Čo vie tento mlok o smrti Imiho? A moja matka, čo s tým má spoločné ona?“ Eugenove otázky žiadostivo kričali po odpovediach a starý mlok len rozprával a rozprával, zodpovedal každú jednu rad za radom. Keď skončil, Eugen nedokázal vnímať okolie s čistou hlavou. Žalúdok mal znova ako na vode, napínalo ho a rozklepané kolená sa mu poddali a podlomili pod ťarchou novozistenej pravdy. Jeho rokmi oplakávaný zosnulý brat nebol tým, za koho ho mal po celý svoj život. Až teraz sa dozvedel, kým bol v skutočnosti. Kvôli nemu sa trápil po celé tie roky a bremeno, čo na neho po Imiho smrti natlačilo zhubné rodinné prostredie, bolo zakaždým ťažšie a ťažšie. Byť chladným monolitom odmeranosti, nájsť si vhodnú mločicu a zabezpečiť rodine pokračovanie rodu. Nič viac a nič menej. Jediným významom jeho bytia boli tieto očakávania, archaické ciele rodiny. Rokmi sa Eugen zžil s pridelenou rolou, teda aspoň naoko, ale vo vnútri, vedomý si svojej inakosti, sa len vzďaľoval ostatným pod nasadenými maskami pretvárky. Doteraz ani netušil o špinavostiach, do ktorých mama zapájala jeho brata Imiho: mal zbaviť Mločinu, teda mločiu spoločnosť, podľa maminých slov „zvrhlíkov“, ako sú Eugen a jemu podobní. Keby to len o ňom rodičia tušili! Hlavný dôvod, pre ktorý sa Eugen nikdy neodvážil byť sám sebou, pretože mohol stratiť priveľa. Teraz ležalo všetko na jeho pleciach. Poslanie, ktoré Imi nestihol naplniť. Brat, čo pod tlakom matky a kvôli od mala vštepovaným konšpiráciám videl v každom, čo i len o bodku odlišnom, automaticky nepriateľa a živý terč, nevynímajúc svojho mladšieho brata. Napriek tomu všetkému bol Imi jeho veľkým bratom. Imi, s ktorým tak často ešte za čias, keď boli mločíčatá, naháňali húfy rýb, hecovali lastúrnikov a premeriavali si sily so skokaními dorastencami. Kypeli v ňom nenávisť a spravodlivý hnev premiešané so sklamaním a smútkom, cnenie, túžba zabudnúť a hlavne nezodpovedaná otázka: Prečo?

Bolo to márne. Imi mu ju aj tak nikdy nezodpovie. V okamihu ho znenávidel a preklínal. Zároveň ho zaliala nevysloviteľná ľútosť nad tragickým osudom brata, vychovávaného k nenávisti a večnému strachu z pestrosti sveta naokolo, k absencii lásky a živej zvedavosti voči iným. Nedokázal inak, len mu odpustiť. Možno, možno, keby ho viac spoznal, Hriva aj ostatných. Fanatická nenávisť, do ktorej bol jeho brat vychovávaný, by sa zmenila v porozumenie a uvedomenie, že hoci sú v niečom odlišní, nie sú o nič horší a už vôbec nie nebezpeční pre Mločinu. Naopak, odlišnosť dotvára a spestruje pohľad na svet, ale nakoniec, Eugen bol vždy idealista a rojko. Zakaždým hľadal v každom to najlepšie. No v tom druhom neraz chýbal akýkoľvek náznak dobrodenia. Musel sa zmieriť s tým, že s niektorými mlokmi sa nedá pokojne rozprávať a nechce im dookola vysvetľovať a dokazovať, že nie je o nič horší, lebo takí mloci nestoja o dialóg. Chcú len moc, zastrašovať, odsúvať menšiny na okraj spoločenstva, až nakoniec celkom vymazať, ako mu to s kapituláciou v hlase dookola zvykla opakovať Sala.

* * *

Ešte skôr, než by Eugen s Hrivom stihli zanechať starého mloka a vrátiť sa späť do Mločiny po takú pálčivú konfrontáciu, Sala takmer vypustila dušu od preľaknutia, keď sa jej v blízkosti starého sídla pod tôňou sčista-jasna zjavilo jagavé jazierko. Z vody na ňu prehovoril opojný neznámy hlas, až sa k hlasu pripojila hlava neznámeho úhora, takmer ako z iného sveta. „Tvoje slzy sa neprelievali nadarmo. Som Strieborný Úhor. Ja, dávno stratené jazero Kékitó a Prameň života sme jedno. A jedna je tiež tvoja túžba: Mločíča, hoci v tvojom prípade skôr salamandrička.“ Sala od zarazenosti nedokázala zareagovať. Nebola si istá, či sa náhodou znovu neocitla v niektorom zo svojich snov. Alebo by to bola naozaj realita? „Ja a malá salamandrička? Ale ako by som mohla práve ja? Ja byť mamou? Nemám pri sebe nikoho, s kým by sme splynuli v jedno. A navyše, je tu moja minulosť.“

„Netráp sa zbytočnými obavami. Nechaj to na mňa. Dávno si salamandra ako všetky ostatné a nie je nič, čo by nebolo v mojich silách, ale nebude to zadarmo. Niečo za niečo. Nemôžeš očakávať, že sa len budeš máčať v sebaľútosti a pasivite, len brať a dostávať bez toho, aby si aj ty vrátila niečo na oplátku. Si pripravená prekročiť svoj strach? Chce to trocha mágie. Vírniky takto čarujú už 60 miliónov rokov, tak prečo by raz nemohla aj salamandra?“ vyslovil strieborný úhor svoju záhadnú ponuku.