Socialistický človek nemôže byť homosexuál. Tabu, ktoré zneužívala ŠtB

Autor textu: Markéta Bernatt-Reszczyńskác / Preklad: Marek Hudec / Foto: Barbora Žentelová, Paměť národa

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2021

Výstava Loading: love o živote queer ľudí v minulom storočí sa v marci presunula do Českej republiky. Jej súčasťou je aj nový text vychádzajúci zo spomienok českých pamätníkov. Prinášame vám ho v preklade.

„Neexistovala jediná informácia o homosexualite. Za komunistov títo ‚úchyláci‘ akoby ani neexistovali, pretože v komunizme bolo všetko dokonalé,“ opisuje situáciu v dobe pred rokom 1989 Jana Kociánová.

Narodila sa v roku 1948 v Prahe, keď sa homosexualita trestala ako „smilstvo proti prírode“ väzením od päť rokov podľa trestného zákonníka ešte z doby rakúsko-uhorskej monarchie. Ďalší trestný zákonník z roku 1950 trestnosť homosexuality zachovával, hoci sa komunisti v medzivojnovom období hlásili k myšlienke jej dekriminalizácie.

Po vzore stalinského Sovietskeho zväzu, ktorý homosexualitu považoval za buržoázny jav a jej kriminalizáciu využíval na vytváranie siete informátorov spomedzi homosexuálov, v paragrafe 241 sa písalo: „Kto sa pohlavne stýka s osobou rovnakého pohlavia, bude potrestaný odňatím slobody až na jeden rok.“

Keď Jana Kociánová dospievala a začala si uvedomovať, že sa líši od spolužiačok, ktorým sa páčil nový učiteľ, kým ju očarila učiteľka, homosexualita prestala byť trestnou. Na konci roka 1961 vstúpil do platnosti nový trestný zákonník, ktorého paragraf 244 stanovil trest „len“ za pohlavný styk s osobou rovnakého pohlavia mladšou ako 18 rokov, za zaplatený styk a za styk, ktorý budil verejné pohoršenie.

Aj keď k dekriminalizácii prispela štúdia československých sexuológov, ktorí v odbornom posudku pre právnickú komisiu uviedli, že homosexualita nepredstavuje pre spoločnosť nebezpečenstvo, nesprevádzala ju žiadna osvetová kampaň a publikovanie informácií o homosexualite. Aj naďalej bola považovaná za úchylku, za tabu. Mladí ľudia s inou sexuálnou orientáciou žili v temnote a samote.

O dekriminalizáciu homosexuality sa pokúšala v časoch prvej republiky skupina lekárov a právnikov. Argumentovali, že homosexualita je vrodená a nedá sa liečiť a že homosexuálne správanie neporušuje nikoho práva, napriek tomu, že zákon vytvára podmienky pre vydieranie. V roku 1931 začal v Československu vychádzať časopis Hlas sexuálnej menšiny, ktorý propagoval myšlienku „zrovnoprávnenia homosexuálnych osôb s heterosexuálnymi pred zákonom aj pred spoločnosťou. Počas existencie prvej republiky sa nepodarilo prijať nový trestný zákon, a homosexualita tak zostala trestnou.

Jana Kociánová s Inge v Budapešti v roku 1972

A zrazu sa to stane

Jana Kociánová si svoju odlišnosť naplno uvedomila ako sedemnásťročná na turnaji v rakúskom Linzi. Od štrnástich hrala závodne stolný tenis a jej úspechy jej umožnili cestovať do zahraničia. „Šli sme tri športovkyne a sedem funkcionárov, ktorí nás strážili,“ hovorila o situácii v roku 1965.

Na záverečnom večierku po turnaji sa Jana zamilovala do rakúskej športovkyne Inge. „Otvorili sa dvere a vstúpila žena, nádherná, prekrásna bytosť, nielen vizuálne, a niečo sa stalo, úplne som stuhla, na ten okamih nikdy nezabudnem,“ spomínala si.

S Inge sa zblížili na ďalšom turnaji v Rakúsku a obe pritom tápali a nerozumeli, čo sa s nimi deje. V Rakúsku bola homosexualita stále trestná, k jej legalizácii prišlo až v roku 1971. „Rakúšania sú ešte väčší puritáni,“ vysvetľuje Jana a dodáva, že ich fyzický vzťah považovala za prejav lásky.

To, že ide o lesbický vzťah, si Jana uvedomila až vtedy, keď si prečítala knihu Studňa osamelosti od spisovateľa Radclyffe Halla z roku 1928, ktorá vyšla v českom preklade už v roku 1931 a neskôr v roku 1969. „Je to biblia lesieb. Bola to prvá kniha, v ktorej bol popísaný mne podobný príbeh dievčaťa priťahovaného ženami,“ hovorila.

Prvou krajinou sveta, v ktorej dekriminalizovali homosexuálny styk, bolo Francúzsko. V roku 1791 prijalo porevolučný trestný zákonník. V roku 1795 ho nasledovalo Belgicko a v roku 1811 Holandsko. Homosexualita prestala byť trestnou v roku 1922 v novovzniknutom Sovietskom zväze, jeho prvé dva porevolučné trestné zákonníky paragraf o trestaní homosexuálneho styku vynechali. V roku 1933 sovietska vláda pod vedením Josifa Stalina homosexualitu opäť kriminalizovala a trestala až piatimi rokmi tvrdej práce. Trestnosť homosexuality trvala v ZSSR až do roku 1993. V roku 1990 bola homosexualita vyškrtnutá z Medzinárodnej klasifikácie chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie.

Ich vzťah na diaľku vydržal napriek železnej opone a obmedzenej možnosti cestovať dvanásť rokov, až do predčasnej smrti Inge. Jana svoju sexuálnu orientáciu tajila pred svojou mamou, mladším bratom aj pred kolegami v práci. Dôvodom bola spoločenská aj pracovná diskriminácia homosexuálov. Ich práva nechránil žiadny zákon, a tak mohli byť pre svoju sexuálnu orientáciu prepustení. Kvôli nedostatku informácií navyše v spoločnosti kolovali predsudky, homosexuáli boli terčom posmechu a opovrhnutia.

Jana Kociánová pracovala v 70. rokoch na pražskom magistráte, vtedy Národnom výbore hlavného mesta Prahy, a svojimi schopnosťami a pracovitosťou sa vypracovala na významnú pozíciu, hoci nebola členkou KSČ. Neustále čelila narážkam, prečo sa nevydá a prečo nemá deti. Zámienkou jej bol šport, v tej dobe stále hrala závodne stolný tenis – extraligu za Spartu. Aj tak uvažovala, že vstúpi do manželstva, aspoň naoko.

„Najhorší bol neustály stres, musela som zostať utajená, utajená, utajená. Do poslednej chvíle. To bolo najhoršie. Pretože to ostatné – to sme riešili súkromnými žúrmi, uzavretými spoločnosťami,“ spomínala si na dobu normalizácie.

Nakoniec sa nevydala a jej príťažlivosť k ženám sa prezradila v jej práci. Dostala okamžitý „vyhadzov“. V novom zamestnaní, v Projektovom ústave dopravných a inžinierskych stavieb, bola nakoniec spokojnejšia. V súkromnom živote čelila šikane sociálnych pracovníčok kvôli výchove syna svojej partnerky.

„Predvolali si nás do školy, tam už sedela komisia a ja som sa musela udržať, aby som sa nesmiala. Oni neboli schopní pomenovať náš vzťah, chodili okolo horúcej kaše, bolo to stále tabu,“ opisovala Kociánová situáciu v škole, po ktorej ich občas navštevovali sociálne pracovníčky. „Tvrdili, že idú len skontrolovať, ako dieťa žije, či je umyté a nakŕmené.“

S nepochopením sa stretla aj vo svojej rodine, švagriná jej zakázala stretávať sa s neterami, „aby ich nenakazila“.

František Bloudek

Podozrivý mladík

Podobné skúsenosti ako Jana Kociánová má aj jej vrstovník František Bloudek. V dobe svojej mladosti v Otviciach márne hľadal akékoľvek informácie o homosexualite. Tušil, že sa od svojich spolužiakov odlišuje, no v čom presne, to zistil až pred maturitou vďaka náhode.

Odišiel študovať do Prahy na Vysokú školu poľnohospodársku a využil anonymitu metropole. Navštevoval miesta, kde sa stretávala homosexuálna komunita, pravidelne chodil do kúpeľov Koruna. Po relatívnej slobode, ktorú zažíval počas štúdií, prišli ťažké chvíle v prvom zamestnaní v poľnohospodárskom odbore Výboru ľudovej kontroly ČSSR. Pekného mladíka chceli zbaliť kolegyne a František sa stal ich odmietavým podozrivým. O jeho inej sexuálnej orientácii sa nešťastným spôsobom dozvedel riaditeľ podniku:

„V práci som bol celkom obľúbený, stala sa však nepríjemná vec: mal som pomer s jedným chlapcom, ktorému neskôr diagnostikovali syfilis. Podľa zákona musel taký človek nahlásiť lekárom všetky svoje intímne kontakty. Z ordinácie mi volali na pracovisko a priamo riaditeľovi. Ten bol prirodzene zvedavý, čo sa deje. Doktor mu to ako súdruh súdruhovi priamo povedal. Klebetami sa po celom úrade roznieslo, že som teplý. Atmosféra ochladla, potemnela, riaditeľka personálneho úradu, ktorá bola do mňa predtým zaľúbená, ma prestala zdraviť a malo to rôzne iné následky.“

František sa nakoniec rozhodol zo zamestnania na vlastnú žiadosť odísť. Nedorozumenie poznamenalo aj jeho vzťah so súrodencami. „Myslia si, že homosexualita je vec osobného rozhodnutia. Keďže nečítajú, nevedia, prečo je človek homosexuál. Myslia si, že si to vybral, aby nemal starosti, pretože je to sebec.“

Osvetové články o tom, že homosexualita nie je deviácia, ani vec voľby, sa začali v československých médiách objavovať v 80. rokoch z iniciatívy sexuológov Antonína Brzka a Jaroslava Zvěřinu. Noviny a časopisy pritom odmietali zverejňovať zoznamovacie inzeráty typu „Muž hľadá muža,“ či „Žena hľadá ženu“.

Keď Františkovi prišlo odmietavé stanovisko so zdôvodnením, že od roku 1985 platí zákaz zverejňovať homosexuálne inzeráty, poslal sťažnosť Českej národnej rade. Dozvedel sa, že je to kvôli prevencii kriminality. Homosexualitu si spájali s násilím a podsvetím.

„Záležalo na súdružke pri priehradke,“ poznamenala k zákazu zoznamovacích inzerátov Jana Kociánová s tým, že niekedy prešli inzeráty so skrytými odkazmi ako „Hľadám kamarátku na dovolenku. Značka: Naučím jazyky.“

Libuše Jarcovjáková

Téčko a Pekáč

V Prahe sa mohli homosexuáli stretávať v dvoch kluboch – v „Pekáči,“ teda podniku U Petra Voka na Smíchove, a v „Téčku“ pri Jungmannovom námestí. Uvoľnenú atmosféru týchto podnikov v rokoch 1983 – 1985 zachytila fotografka Libuša Jarcovjáková: „Od prvého dňa som vedela, že sa mi to páči a že by som tam veľmi chcela fotiť,“ spomínala si, s tým, že do klubu sa nechodilo niekoho zbaliť, ale jednoducho byť na pár hodín samým sebou.

Fotila len tých, ktorí súhlasili. „Nechcela som odfotiť niekoho, kto to nechcel, kto s tým nie je vysporiadaný, že bude na zábere z takéhoto prostredia. To bol dôvod, prečo som všetko fotila s bleskom. Aby som bola viditeľná. Napokon, bolo tam veľa ľudí, ktorí ešte nemali za sebou coming-out. A boli tam mnohí, ktorí nechceli, aby som ich tajomstvo vyniesla von.“

Mnohí svoju orientáciu tajili a žili dvojitý život, niektorí v „normálnych“ manželstvách, čím boli ľahšie vydierateľní Štátnou bezpečnosťou. Tá svojich informátorov získavala spomedzi utajovaných homosexuálov raziami na verejných záchodoch.

„Pamätám si neskutočnú raziu pri Jiráskovom moste. Pracovný deň, letné popoludnie, most obsypaný ‚čumilmi‘, a tam zo záchodov vyviedli skupinu asi ôsmich mužov s aktovkami a všetkých preverovali,“ popisuje Jarcovjáková zážitok z čias normalizácie. „To bolo neuveriteľne ponižujúce. A s tým cieľom to robili. Problém bol, že človek, ktorý svoju identitu nevyriešil spoločensky, nechcel, aby sa to o ňom vedelo, a teda sa dal ľahko vydierať,“ myslela si.

Libuša Jarcovjáková s fotografovaním prestala, keď si ju predvolali na políciu, aby svoje zábery poskytla pri vyšetrovaní vraždy. „Uvedomila som si, že je to obrovský problém; že nemôžem ukazovať svoj archív a fotografie, ktoré som vyhotovila v presvedčení, že budú slúžiť len mne a možno komunite. Nenašla som silu v tom pokračovať, pretože som si uvedomila, aké je to problematické.“

Príbehy Jany Kociánovej, Františka Bloudeka a Libuše Jarcovjákovej zo zbierky Paměť národa sú súčasťou putovnej výstavy Loading: love, ktorá mapuje históriu LGBT+ komunity v Československu a Maďarsku v 20. storočí. Na Slovensku bola v Novej Cvernovke a v Českej republike v Prahe na Alšovom nábreží pri Rudolfíne. Výstavu pripravila historička Jana Jablonická Zezulová a slovenské divadlo Nomantinels s grafikom Eugenom Kordom. Spomienky pamätníkov a pamätníčok nakrútil Adam Drda pre zbierku Paměť národa, ktorú spravuje nezisková organizácia Post Bellum vďaka podpore súkromných darcov. Výstavu podporili Višegradský fond a  Program Európskej únie Európy pre občanov.