Autorka: Slávka Holubjaková / Ilustrácia: Daniel Konček
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2026
„Rozdiel nie je v srdci či vo farbe pleti, ale tá cesta či prostredie, tie sú iné. Kvír Rómstvo čelí rasizmu, ale aj homofóbii či transfóbii súčasne. Akoby nebol priestor, kde sa cítiť prijateľne, ani u Rómov, ani u majority, ani v kvír komunite a ani v tej rómskej.“ Ako sa u nás žije kvír Rómstvam? Text vychádza z rozhovorov a výskumov zameraných na ich prežívanie.
V kvír menšine čelíme útlaku, v súčasnosti azda väčšiemu ako pred pár rokmi. Zároveň však máme množstvo informácií, či už o sexualite, rodovom spektre, bezpečnosti, a nájdeme aj pomerne veľa miest validujúcich našu existenciu, miesta, kde sa s nami ráta. Čo ak však kvír osoba patrí aj do inej menšiny? Ráta majorita alebo samotná kvír populácia s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, zo sociálne slabšieho prostredia či s ľuďmi s iným etnickým pôvodom? Vrstvy inakosti vo svete, ktorý má ustanovenú veľmi úzku normu, spočítame len ťažko. No ani tak sa nedá poprieť skutočnosť, že niektoré osoby sú vystavované hraniciam tejto normy častejšie ako iné.
„Zažil som rôzne nepríjemné momenty, keď som bol ohrozený hetero ľuďmi, ktorí po mne pokrikovali, prenasledovali ma alebo sa mi vyhrážali. Neustále pohľady, napríklad už len preto, že som gej. Necítim sa bezpečne ani na vyšetrení, kde sa ma raz doktorka pýtala, či som teplý, a robila si srandu, ako by asi reagoval môj otec. V podstate ma ohovárala a spolu s iným pacientom debatovali, aká je moja orientácia. Necítim sa bezpečne ani večer na ceste domov, alebo keď cestujem, pretože sa mi mnohokrát stalo, že ma niekto obťažoval alebo ma chcel napadnúť, hoci sa to potom neudialo,“ opisuje zažívanie útlaku Daniel Konček (on/oni), ktorý patrí ku kvír rómskej menšine.
Okolo 1,5 milióna rómskych ľudí sa v Európe hlási k LGBTI+ menšine, i keď sa táto štatistika len odhaduje, pretože výskumy v tejto oblasti sú pomerne málo realizované. V štúdiách, ktoré sú dostupné, sa dozvedáme, že kvír Rómovia a Rómky nečelia perzekúcii len pre svoju etnicitu, ale aj pre svoju orientáciu či rodovú identitu. Stáva sa, že ich odmietne nielen ich rodina a najbližší, ale čelia diskriminácii aj v kvír prostredí.
Slovensko eviduje viac ako 405 tisíc obyvateľstva hlásiaceho sa k rómskej identite, čo tvorí zhruba 8 percent slovenskej populácie. V Česku je toto číslo menšie, rómske obyvateľstvo tu tvorí zhruba 250 až 300 tisíc ľudí, čo je 2,5 percenta z celkovej populácie, zapríčinené zámerným vyvražďovaním počas druhej svetovej vojny. Napriek pomerne vysokému zastúpeniu v populácii sa, bohužiaľ, často stretneme s rasistickými a stereotypnými výrazmi na adresu rómskej komunity vo verejnom priestore. Ľudia s rómskym pôvodom čelia stále vážnej diskriminácii v každom smere sociálneho života. V politických vyjadreniach téma rómskych komunít neutícha, najmä pri čoraz väčšom konzervatívno-pravicovom naratíve. Rasizmus akoby sa stával naším kultúrnym dedičstvom. Strach z inakosti či odlišnosti od normatívneho sveta sa dotýka aj iných menšín, medzi nimi maďarskej, v súčasnosti však silnejšie voči ukrajinskej a kvír populácii. Vzhľadom na rozmanitosť obyvateľstva je jasné, že v niektorých prípadoch sa musia tieto menšiny prekrývať. Vtedy hovoríme o intersekcionalite.
V tomto odvetví nám ponúka množstvo príkladov článok Lucie Fremlovej na tému LGBTI+ rómskych osôb a kvír intersekcionalít. Spomína tam zážitky ilustrujúce odmietnutie vstupu do kvír baru rómskej osobe na základe jej etnickej príslušnosti či neskrývané násilie pri prechode cez cestu, keď kvír rómsky pár naschvál takmer zrazilo auto. Nie je to o sexualite ľudí, ale o ich etnicite. Respondentky však vravia aj o nepríjemných komentároch svojich LGBTI+ kamošov a kamošiek, ktoré očakávali, že by sa za svoju etnicitu mali hanbiť. Rasizmus a predsudky tvoria súčasť myslenia väčšiny bieleho obyvateľstva, pretože vyrastáme v prostredí, kde je vysoko normalizovaná neznášanlivosť a posmešky. Zbaviť sa tohto nastavenia je ťažké, ak aj k patríme k nejakej z menšín, každý zážitok a prežívanie je totiž špecifické a poznačené inými skúsenosťami.
So špeciálne sťaženou situáciou sa môžu stretnúť kvír rómske ženy. V článku jedna z respondentiek opisuje nerovnosť medzi kvír Rómami a kvír Rómkami práve v slobode na základe rodu. Ženy majú často v rómskych komunitách vopred určené miesto a úlohu, starajú sa o domácnosť, deti a je pre nich ťažšie odísť alebo prejavovať svoju sexualitu mimo spoločenstva ľudí, s ktorými žijú. Ich viditeľnosť je znížená kvôli tlaku spoločnosti na ich rolu ženy, sú akoby skryté, a tým aj boj za ich práva býva pomerne komplikovanejší. „Vonku by si vlachynka (olašská Rómka) nedovolila mať vzťah so ženou, pretože by ju muž zbil, ostrihal a zakázal by jej úplne všetko, možno by ju aj predal, len preto, že sa dozvie, že je tu (vo väzení) v lesbickom vzťahu,“ hovorí jedna z respondentiek pre výskum sexuality v ženských väzniciach v podcaste Psychologický podcast, ktorý tvorí Eva Vášová. Treba dodať, že je to jej osobný predpoklad, ktorý však nie je u všetkých olašských Rómov a Rómiek pravidlom.
Najťažšie, ako hovorí respondentstvo, však býva to, že pokiaľ chcú opustiť svoju rodinu a najbližších, zostanú samy, bez prostriedkov, zázemia a bezpečia. „Nemajú peniaze, oblečenie, informácie, niekedy ani pas. Rómska komunita je vo veľmi zlej situácii, ale LGBTI+ Rómstvo je v sračkách. Byť LGBTI+ Rómstvom vás robí zraniteľnými vo všetkom,“ hovorí respondentka Ana v článku. Majorita ich stále diskriminuje pre ich etnicitu, a tak sa dostávajú do situácie, z ktorej je veľmi náročné uniknúť.
Na Slovensku je situácia kvír rómskeho obyvateľstva špecifická tým, že v oboch spomínaných menšinách dochádza k silnej perzekúcii zo strany majority. V prípade intersekcionality týchto menšín sa osoby dostávajú pod silný tlak verejnosti a neraz sú vystavené šikane. „Moje detstvo bolo chaotické, v škole som zažíval šikanu kvôli svojej orientácii a etnickému pôvodu. Spolužiaci aj učitelia si vždy všimli, že mám feminínne vyžarovanie a som iný. Ľudia boli buď rezervovaní, alebo sa mi posmievali,“ hovorí Daniel, ktorý žije na strednom Slovensku.
Š. Š. zas opisuje svoje detstvo, počas ktorého sa často stretával s nepochopením od ostatných: „Okolie sa na človeka vždy bude pozerať cez prsty, keď nejakým spôsobom vyčnieva z davu – a je jedno, akým spôsobom. Ja som z malej dedinky, kde každý každého pozná, ľudia si nazerajú do záhrad a vždy majú potrebu rozprávať sa o druhých. Stretol som sa aj s hlúpymi komentármi na to, čo mám oblečené (často je to celý oblek, košeľa a kravata), vždy nejaký hlúpy vtip, ale nikdy som si to nepripustil k telu od ľudí, na ktorých mi nezáleží. Určite som nijako nepotláčal svoju inakosť, a tým myslím najmä svoj záujem o umenie a všetko, čo je s ním spojené. Jasné, že moji rómski kamaráti to nechápali, ale asi som to ani nepotreboval.“
V rómskych rodinách či blízkych priateľstvách môže byť kvír tematika tabu, nemusí sa však nevyhnutne stretnúť s odmietaním. „Keď som sa vyoutoval svojim najbližším kamarátom, bolo to celkom vtipné, musím priznať. Reagovali správne, s pochopením a humorom, čo celú situáciu odľahčilo. Uvedomil som si, že tým najbližším je jedno, koho máte radi po romantickej či sexuálnej stránke. Vždy im pôjde predovšetkým o vaše dobro,“ hovorí Š. Š.
V rodine Daniela išlo o dlhšiu cestu k pochopeniu. Hovorí však aj, že v rómskej kultúre sa používa výraz „Dieťa je šťastie“ „O čhavoro hin baxt,“ ktorý naznačuje, že napokon veľa rodín dokáže prijať svoje dieťa také, aké je. „Začal som si uvedomovať seba samého už vo veľmi skorom veku, keď som dovŕšil 11 rokov. Vtedy som si to reálne priznal a bojoval s vlastným prijatím tejto prirodzenosti. V rodine som cítil tlak a bolo jasné, že táto skutočnosť nebude úplne prijateľná. Coming out som potreboval spraviť viackrát, pretože pre najbližších to bola vec, ktorú mali za potrebu v sebe potlačiť a vymazať.
Mal som to šťastie prežívať ťažké chvíle a tlak od spoločnosti spolu s mojím bratrancom, s ktorým som vyrastal a zároveň bol mojím najbližším kamarátom. V škole si nás vždy doberali a vytvárali z nás karikatúry a monštrá. Čo sa týka bližších až rodinných kruhov, tam to bolo intenzívne. Rodina dokáže ublížiť na úplne inom leveli. Vnímal som predsudky, všímal som si, ako táto téma nie je úplne chápaná ako niečo normálne, ale naopak ako niečo, za čo sa treba hanbiť a skrývať.
Ku koncu strednej školy som spravil posledný a finálny coming out. Tentokrát bol úspešný, pretože obsahoval empatické pochopenie, ale aj sebavedomie odísť, ak by sa niečo pokazilo. Nebola to prechádzka ružovou záhradou, no vyšiel z toho krajší a hlbší vzťah s mojou rodinou.“
Daniel v odpovediach spomína, že medzi kvír nerómskymi ľuďmi a kvír Rómstvom sú citeľné odlišnosti. „Rozdiel nie je v srdci či vo farbe pleti, pretože rómstvo je fluidné a ťažko definovateľné. Ale tá cesta či prostredie je iné, kvír Rómovia čelia rasizmu, ale aj homofóbii či transfóbii súčasne. Akoby nemali priestor, kde sa vedia cítiť prijato, ani u Rómov, ani u majority, ani v kvír komunite a ani v tej rómskej. Byť kvír tomu dodáva len ďalšiu vrstvu, prečo sa cítiť vylúčene a nenormálne. Áno, kvír ľudia pociťujú inakosť, ale rómska identita je navyše aj neviditeľná alebo zobrazená len ako strašiak. Predsa len sú tie vrstvy kvír rómskej identity zakrývané.“
Situácia sa môže zdať zúfalá. Cítiť bezpečnejšie sa môžu, len ak začnú byť ľudia empatickejší, ak by bolo viac priestorov, kde je inakosť podporovaná, a hlavne, keby ľudia videli, že sú prirodzenou súčasťou spoločnosti a nikam neodchádzajú. „Asi sa začnem cítiť bezpečnejšie, keď uvidím, že sa ľudia snažia nás pochopiť, viac sa informujú, keby sa v politike vo väčšej miere zaujímali o práva menšín a podporovali o nich výučbu. Je to dlhá a zložitá cesta, ale potrebná. Sme tu a vždy tu budeme. Tak si prajem, aby sme neboli ignorovaní,“ vraví Daniel. Pre Š. Š. bezpečný priestor zase predstavuje zmenu nastavenia spoločnosti. „Treba sa prestať pozerať na ľudí cez prsty a začať sa pýtať, vzdelávať a snažiť sa pochopiť, čo je pre majoritu iné. Tiež sa musí zmeniť aj postavenie kvír rómskych ľudí v zmysle vnímania samých seba. Každý z nás má pochybnosti, ale mali by sme byť viac hrdí na svoju odlišnosť a byť ochotní vzdelávať ľudí, ktorí chcú počúvať.“
Organizácií, ktoré by sa vytrvalo venovali tematike kvír rómskeho obyvateľstva, nie je v našich končinách veľa. Máme síce Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, no o kvír Rómstve tam nenájdeme žiadne informácie. Pozoruhodnú prácu v tomto odvetví na európskej úrovni robí v Česku organizácia Ara Art, ktorá sa nevenuje len podpore ľudí, ale aj výskumu, vďaka ktorému môže priblížiť problematiku aj majoritnému obyvateľstvu. Na Slovensku sa s témou kvír Rómstva stretávame v komunitnom a poradenskom centre PRIZMA so sídlom v Košiciach. V roku 2021 dokonca vydali informačný leták v rómskom jazyku o LGBTI+ ľuďoch z rómskej komunity. V článku o tom, ako podporiť LGBTI+ Rómov a Rómky, Richard Langdon píše: „Môžeme pomôcť otvárať otázky a problémy kvír Rómok a Rómov tým, že ich v prvom rade budeme počúvať, dodávať im silu a vytvárať prostredie, v ktorom sa budú cítiť bezpodmienečne prijímané a prijímaní.“
