Autor: Marek Moravčík / FOTO: Matej Chren / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2026
U nás, odkiaľ pochádzam, sa chodí na kopec za dedinou, z ktorého je výhľad na pohorie aj vysvietenú kostolnú vežu. Cez deň je to obyčajná lúka, z ktorej sa dá napojiť na červenú značku ďalej do Piešťan. Prezrádzajú ju len pokrčené vreckovky a použité kondómy v tráve. Tesne pred západom slnka a hlavne v noci je miesto prekrstené na šukplac. Parkujú tu autá natriasajúce sa do rytmu, do toho počuť tlmene hrať viacero playlistov. Ľudia sem chodia podviesť partnera alebo partnerku, či hľadať súkromie mimo rodičov a tínedžeri zas skúšajú svoje prvé razy. Kvír ľudí som tam nevidel, ja som chodil hlbšie do hory, aj keď odtiaľ nebolo vidno na hviezdy. Toto miesto každopádne nie je o cruisingu. Je to skôr parkovisko súkromných bublín, ktoré o seba nemajú záujem.
Presný opak sa dá nájsť pri jazere na kraji Bratislavy. Cruising spot, teda miesto, na ktorom dochádza k anonymnému sexu, sa nachádza priamo v háji s množstvom vyšliapaných chodníčkov. Ak by niekto všetky trasy prekreslil na papier, mohol by z toho pokojne vzniknúť náčrt mesta – sú tam hlavné cesty, slepé uličky aj námestia na stretávanie. Na týchto uliciach sa však väčšinou vôbec nerozpráva. Je to niečo medzi kostolnou bázňou a nepísanou dohodou, že zážitok sa nepokazí slovami. Všetko potrebné povedia oči, dĺžka pohľadu aj to, či sa opakuje.
Anonymita na tomto mieste je však limitovaná. Už po niekoľkých návštevách sa dajú rozoznávať stálice, čo nie je problém. Mužov to len posúva bližšie ku kontaktu, s ktorým možno nerátali. Zrazu sa pristihnete s niekým pri debate o počasí alebo sťažovaní sa na plat v práci, a to všetko v obkolesení masturbujúcich mužov vykúkajúcich spoza kríčkov. V tomto bode už nedržíte penis toho druhého, aby ste ho uspokojili, ale aby ste sa pozdravili. Je to slušné gesto, tak ako sa patrí potriasť si rukou.
Zvonka sa môže zdať, že je to celé odporné, dehumanizujúce a bez citu. Lenže zvnútra to tak fungovať nemusí. Pri bratislavskom jazere aj na kopci za dedinou platí, že o týchto miestach sa to vie. Všetko. Ľudia tam šukajú. Nejdem tam kočíkovať ani pozorovať hviezdy z ďalekohľadu. Šukplac je súčasťou identity miesta a výhodu z toho môžu mať v konečnom dôsledku aj tí, ktorých to pohoršuje. Sex sa sústreďuje tam, kde s ním okolie aspoň ako-tak počíta. Predstavte si, že by to všetci študenti z toho vysokoškolského internátu robili priamo na izbách namiesto toho, aby šli ako každý na kopec s výhľadom na západnú časť mesta. Spolubývajúci by určite hlasovali za viac takých kopcov.
Cruising je pre mnohých gejov súčasťou ich vlastných dejín túžby, ktorá sa hľadala za kríkmi, na toaletách, kinách, šatniach a parkoch. Skrývala sa, inak by schytala policajným obuškom. Toto tajomno bolo zároveň sexy, detailne ho približuje napríklad slovenská divadelná hra Socializmus s teplou tvárou aj rovnomenný komiks. A sexy zostáva dodnes. Gejov spomínam, pretože keď hovoríme o cruisingu, opisujeme často len túto cis gejskú kultúru. Je to cruising tiel, ktoré sa dajú rýchlo prečítať.
Čo ak sa však pridá telo, ktoré také nie je? Napríklad trans alebo nebinárna osoba či cis žena? Platí aj vtedy zromantizovaná predstava, že anonymita rovná sa slasť? Alebo sa práve vtedy ukáže, že je privilégiom, ktoré funguje najlepšie pre tých, ktorí sa nemusia báť, čo sa stane, keď ich druhý začne čítať presnejšie?
V tomto momente sa otvára aj otázka, komu všetkému mesto umožňuje túžiť po druhých bez vysvetľovania, strachu z nepochopenia a preventívnej obhajoby vlastného tela. Odpovede som hľadal s Naty, ktorá zažila prvý cruising v Berlíne, pretože na Slovensku takéto miesto nenašla, Orlandom, ktorý mi priblížil, aké debaty niekedy musia predchádzať sexu, keď si trans, a s Matejom, ktorý mi tento svet ukázal, naučil ma nebáť sa ho aj rozprávať cez pohľady.
Anonymita nie je pre každého rovnaká
Cruising prebieha často bez toho, aby sme poznali život toho druhého alebo aby sme si vysvetlili, čo máme najradšej, čo sa nám páči a akým spôsobom. Robí sa to vonku, ale aj vnútri v rôznych typoch priestorov. Celý čas s rizikom, že sa môže pozerať aj niekto ďalší. Chcel som napísať cudzí, ale cudzí je tu takmer každý. Toto je podstatná časť celého rituálu. Cruiser nemusí byť niekým uceleným, vyrovnaným s tým, čo robí, vyoutovaným, psychicky okej či neurotypickým. Stačí, že je telom, ovláda abecedu pohľadov a vie za seba prijímať rozhodnutie, či zostať alebo odísť.
Lenže aj sex bez mien potrebuje čitateľnosť. Klasický cruising stojí na predpoklade, že druhý rýchlo pochopí, kto ste aj na čo približne máte chuť. Nie preto, že by existoval jeden univerzálny jazyk túžby, ale preto, že niektoré telá sa v tomto priestore čítajú ľahšie než iné. Cis muž, ktorý túži po mužoch, vie v parku alebo na toalete dirigovať celý akt bez slov.
Pre trans a nebinárnych ľudí alebo cis ženy môže byť ten istý mechanizmus oveľa krehkejší. Pričom nejde o to, že by nevedeli túžiť anonymne. Skôr, že v anonymite nie je čas na vysvetľovanie. Orlando mi povedal, že vzrušenie v podbrušku, ktoré cítim pri kráčaní ulicami cruising spotu, nie je automatické u každého. Niektorým zviera úzkosť hrdlo z toho, že nevedia, na koho narazia a ako bude reagovať, keď nenájde, čo podľa tela očakával. Nemôžu si s ním sadnúť niekde do kútika a pokojne mu vysvetľovať, že sú trans a či je to pre neho okej. Potom hrozí, že druhá strana stratí záujem.
Vo väčších mestách ako Londýn či Berlín, kde existuje rozmanitejšia sexuálna kultúra, to podľa Orlanda funguje lepšie. Viac ľudí si uvedomuje, že trans osoby existujú aj v sexuálnych priestoroch. Na Slovensku vám ako trans mužovi aj v istom teplom bare SBS na bráne naparí vyššie vstupné napriek tomu, že sa hrdí tým, že pozitívne zvýhodňuje „svojich chlapcov“. V kúpeľoch Kaiserbründel vo Viedni zamestnancov nezaujíma, čo majú muži medzi nohami. Trans chalani a cis chalani tam spolu vedľa seba cruisujú v jednej saune bez slova. Okrem toho tam majú aj pravidelné akcie, na ktoré pozývajú aj ženy. Bratislavský náprotivok týchto kúpeľov zakazuje vstup ženám aj trans mužom paušálne.
Prečo tu nemáme cruising spoty pre ženy? Kamarátka chodí za nezáväzným sexom so ženou až do Viedne, od Bukurešti sme ju, našťastie, odhovorili s tým, že kvôli jednej nezáväznej noci sa to naozaj neoplatí. Čo sa Naty týka, tá sa ku cruisingu dostala v Berlíne. Tu ju iritovali opakujúce sa epizódy nekonečného vypisovania, slovenskej mužskej neschopnosti hovoriť o svojich potrebách a hanba.
V Nemecku našla záujem. Zvedavosť. Ja som nadržaná, ty si nadržaný, vieme s týmto dnes niečo urobiť, pozri tam v tom výklenku, zatiahneme závesy a uvidíme, čo s nami bude. Dark roomy, teda vyhradené tmavé priestory na cruisovanie, sú dôležitou súčasťou toho, aby sex v kluboch fungoval spontánne podobne ako na „divokých“ cruising spotoch v lesíkoch, šatniach či toaletách.
Mesto a zhovorčivá infraštruktúra erotiky
Orlando hovorí, že cruising nie je len otázkou odvahy, ale aj samotnej infraštruktúry. Predstavil mi amerického spisovateľa Samuela R. Delanyho. Napísal knihu o porno kinách v newyorskom Times Square ako o miestach, ktoré neboli len kulisou sexu, ale plnohodnotnou súčasťou mestského života. Zaujímalo ho, že sa v nich stretávali ľudia, ktorí by sa inde pravdepodobne nestretli. Rôzne spoločenské triedy, rasy, vekové kategórie, povolania, ľudia s bytmi aj bez nich, ľudia, ktorí sa navonok tvárili ako usporiadaní občania, aj tí, ktorých mesto vytláčalo na okraj – tých mal Delany najradšej. Verejný sex podľa neho nie je len pikantnou bizarnosťou, ale aj formou kontaktu.
Kontakt automaticky neznamená vzťah. Ani lásku, záväzok či komunitu. Dva životy sa na chvíľu dotknú, okoštujú, niekedy len telom, inokedy aj rozhovorom a zdieľajú priestor, v ktorom nie sú od seba oddelené stenou. Takto funguje aj spomínaný viedenský Kaiserbründel. Hodinu sa spolu potíte v aromatickej saune, kde si ledva dovidíte na palce na nohách, ďalšiu stojíte pri bare alebo sedíte s pizzou v ruke, či vo fajčiarke. Riešite politiku, odkiaľ prichádzate, alebo drankáte od miestnych tipy na ďalšie podobné miesta.
Delany vidí v meste viac než len dopravu, bývanie, kancelárie a obchody. Vníma aj priestory, v ktorých sa majú ľudia šancu navzájom stretnúť bez toho, aby sa stali známymi. Pri cruisovaní je cudzosť súčasťou túžby. Cruiser chce robiť niečo, čo dôverne pozná, s niekým, koho nepozná vôbec. Tim Dean o cruisingu píše ako o spôsobe života. Cruising nie je len technika, ako sa dostať k sexu bez Grindru, Tinderu a iných zoznamovacích aplikácií. Je to určitý spôsob vnímania sveta. Učí človeka pozerať sa. Čítať mesto. Všímať si zadné trasy, opakujúce sa pohľady, aj čas, keď sa obyčajné miesto mení na erotické ako lúka za dedinou po západe slnka.
Môže to z človeka robiť otvorenejšiu bytosť? Orlando sa chce definitívnym vyjadreniam radšej vyhnúť a ja s ním súhlasím. Bolo by naivné robiť z cruisingu lekciu empatie, ani zďaleka totiž nejde o inkluzívny priestor. Zároveň platí, že nie každý sex s cudzincom búra predsudky. Niekedy ich len obíde na tú jednu malú chvíľu.
A niekedy ich zas naopak potvrdí, upozornil ma Orlando. Keď som mal takto sex s jedným rómskym robotníkom, tľapkal som sa po pleci, že je to naozaj definitívne potvrdenie toho, že môj rasizmus naočkovaný z detstva nakoniec nie je taký silný, inak by sme spolu nič nemali. Nepýtal som sa ho však, čo to znamenalo pre neho. Mohla to byť jeho ďalšia skúsenosť s tým, že ho biely človek číta cez triedu, rasu a vlastné vzrušenie, nie cez jeho túžbu.
Predsa len by som sa ale ešte chvíľu zdržal pri myšlienke, že cruisovanie môže človeka voči inakosti viac otvárať. Matej si všimol, že cruising spoty v praxi umožňujú stretnutia, ktoré by inak aplikácie a spoločenské bubliny odfiltrovali – už len tým, že si tam viete nastaviť rôzne parametre od výšky po farbu pokožky alebo rod. V parku sa však môžete ocitnúť s niekým, koho by ste si inak nikdy nepozvali domov, neoslovili v bare a na Tindri ho pochovali potiahnutím doľava. V tme funguje trh tiel jednoduchšie než v mobile.
Aplikácie cruising aj tak nezabili. Kvír ľuďom dali len niečo, čo predošlé generácie nemali, a tým je možnosť nájsť si sex z pohodlia postele a filtrovať profily podľa rôznych parametrov. Z displeja na vás nežmurkajú pohľady, ale bradavky a bruchá. Túžba sa skatalogizovala. Kto má dobrú fotku, je mladý, správne vysoký, posilňuje, má miesto na sex a nevybočuje, postupuje kilometre dopredu. Starší, tuční, ľudia bez domova, trans a nebinárne osoby, feminínni muži, Rómovia, zdravotne znevýhodnení sú v katalógu na spodku. Ak sa chcú dostať viac na oči, musia si za to priplatiť.
Rozprávať sa je sexy
Kvír menšina hovorí o vzťahoch, zrovnoprávnení, dúhových sprievodoch, homofóbii či coming oute. Vieme toho ale veľmi málo, čo sa týka túžby trans tiel, toho, ako sa pohybujú v priestoroch anonymného sexu alebo prečo si niekedy potrebujú najprv vyrokovať vlastnú čitateľnosť. Rovnako to platí u cis žien. Ak by sa aj našli pionierstvá, ktoré by to chceli zmeniť, na Slovensku by narazili do kultúrnej steny.
Kam vlastne ísť? Tiež by sa komunikovalo cez pohľady? Alebo si treba nájsť nejakú klubovňu, kde by sa dalo aj posedieť a navnímať sa navzájom? Keď sa definuje cruising, robí sa to často podľa toho, čo robia cis muži. Teda z ticha, neverbálnosti, rýchlosti a anonymity. Lenže iné telá môžu potrebovať na cruisovanie iný rytmus. Napríklad viac otázok alebo krátky rozhovor. Priestor, ktorý je explicitne označený ako sexuálny alebo kinky. Miesto, kde sa rozprávanie nevníma ako niečo divné, ale ako podmienka na dobrý začiatok. Ticho nie je zlé, ale nie je neutrálne.
Cis gejská kultúra má však v tomto podľa Orlanda náskok, pretože si tieto priestory vytvárala desaťročia. Preto vraví, že lesby, trans ľudia a nebinárni ľudia to musia u nás najprv celé vymyslieť a sami si určiť, ako bude pre nich cruising fungovať.
Naty v Berlíne zaujala výstava fotografií vo Schwules Museum (LGBTI+ múzeum) s názvom Burning down the Patriarchy (Zbúrať patriarchát). Lesbickú berlínsku scénu osemdesiatych rokov zdokumentovala Petra Gall. Výstava pripomínala, že ženy a lesby si nevytvárali len priestory na protesty, premýšľanie a párty, ale aj na sex. V opise výstavy sa priamo spomínajú sex-pozitívne udalosti, BDSM erotický víkend či párty Night of the Raging Cunts (Noc nahnevaných kuriev). Autorka explicitne ukazuje, že ženská a lesbická túžba nemusí byť nežná a zameraná na vzťahy.
Orlandov kamarát, ktorého rod sa nedá jednoducho odčítať z výzoru, mu hovoril, že v priestoroch určených na cruising alebo sex môže byť komunikácia lepšia. Keď o sebe všetci vedia, prečo sú tam, kde sú, odpadá časť napätia. Na kinky párty alebo podujatí je rozhovor ešte dôležitejší. Niekedy je súčasťou vzrušenia práve to, že sa veci pomenúvajú. Čo chceš a čo nie. Kde sú tvoje hranice. Aké slová sú v poriadku.
Rozhovor bol napríklad nevyhnutný na sex párty českého zoskupenia Bent, ktoré organizovalo akcie v Brne a Prahe. Cruising spot vyplnili gaučami a lampami s tlmeným svetlom, takže predtým, než ste si niekoho našli, ste na seba najprv zažmurkali a potom sa rozprávali o tom, čo chcete robiť vzadu v mučiarni.
Naty zažila prvý cruising v Berlíne, pretože na Slovensku také miesto nenašla. Po svojom zážitku opisovala rozdiel medzi kultúrou, ktorá ľuďom ponúka priestory, a kultúrou, ktorá má zatiaľ len jednotlivé pokusy. Keď neexistuje miesto, kde by sa ženská, trans alebo nebinárna túžba mohla stretávať bez vysvetľovania, môže z toho vznikať zvláštna samota. Človek síce v teórii patrí do kvír menšiny, ale prakticky netuší, ako v nej existovať aj svojím telom.
Orlanda som sa pýtal, ako vytvoriť cruisingovú kultúru pre ľudí, ktorí nie sú cis muži. Povedal mi, že cruising nevzniká tak, že si komunita sadne za stôl a napíše pravidlá. Vzniká opakovaním. Niekto niekam príde, potom znova, potom ďalší, potom sa o tom začne vedieť, následne miesto získa reputáciu a vytvoria sa špecifické kódy.
Lenže niekedy treba vytvoriť aspoň prvé podmienky. Bezpečnejšie parties. Kinky priestory, kde nie je komunikácia trápna. Bookcluby, kde sa dá čítať história leather komunity. Rozhovory o tom, že kvír sex nie je len o sexe cis gejov. Miesta, kde trans človek nemusí najprv vysvetliť, prečo tam vôbec je a že nikoho nechce obťažovať.
V Bratislave vznikajú rôzne privátne BDSM zoskupenia, ktoré sa v meste stretávajú a tvoria (prevažne heterosexuálne) komunity. Aby ste sa pridali, potrebujete sa začleniť, najideálnejšie na portáloch FetLife alebo Amatéri.cz. O dosť viac kvír je projekt sex párty Kinqy, ktorý organizuje svoje eventy na lodi priamo na Dunaji.
Verejný sex a panika
Ak takéto priestory neexistujú, ľudia si ich vytvoria sami. Ak ich spoločnosť zruší, neodstráni ľudskú túžbu po sexe mimo spálne. Presunie ju inam. Niekedy do nebezpečnejších priestorov alebo miest, v ktorých hrozí, že cruisovanie začne pohoršovať ľudí v okolí.
Pripomína mi to bratislavských starostov a ich prístup k riešeniu problému bezdomovectva. Odborníctvo roky opakuje, že tí ľudia, ktorých si pingpongujú z miesta na miesto, potrebujú denné centrá na trávenie času a oddych, a potom miesta na spanie. Ak im ich mesto dá, nebudú sa musieť premiestňovať hore-dole. Na to však treba peniaze a ak by sa aj našli, musela by sa nájsť aj vôľa vysvetliť to voličom.
Ale naspäť ku cruisovaniu. Orlando hovorí, že je preňho problematické používať koncept consentu (súhlasu) v situáciách, ktoré sa človeka priamo netýkajú. Iné podľa neho je, keď chce niekto mať sex priamo s vami, a iné, keď má sex vedľa vás, bez toho, aby vás doň vtiahol. Táto myšlienka provokuje. Napíšem na rovinu, že každý má právo nahlas povedať, že si nepraje, aby niekto sexoval v jeho blízkosti, prípadne odísť. S Orlandom sme sa zhodli, že verejný priestor nie je náš súkromný klub bez limitov. Sú v ňom deti, ľudia s traumami, alebo osoby, ktoré sa nemôžu jednoducho otočiť a odísť. Orlando však podľa mňa triafa niečo dôležité v tom, že nie každé stretnutie s cudzou túžbou je automaticky útokom na nás. Alebo o nás.
Možno málo hovoríme o tom, že sex sa deje aj mimo miest, kde sme ho ochotní tolerovať. Mali by sme si pripomínať, že je to práve tá spoločnosť, čo tak vehementne vyťahuje tému rodiny, hodnôt a slušnosti, ktorá to robí všade možne. Na parkoviskách, záchodoch alebo kopcoch za dedinami. Ja im to prajem, no čítali ste niekedy v bulvári, ako opisujú naše šukplace? Zatiaľ čo heteráci v natriasajúcom aute sú úsmevnou spomienkou na staré časy, gejovia v háji alebo na toalete sú dôkazom morálneho rozkladu. Odporným to môže pripadať aj časti kvír menšiny, ktorá má strach, že kvôli ľuďom s takýmto správaním sa odďaľuje ich zrovnoprávnenie s majoritou.
Zároveň je fascinujúce, ako rýchlo sa vie sex stať najväčším problémom verejného priestoru. V meste pritom tolerujeme toľko vecí, pri ktorých si nikto nepýtal náš súhlas. Tento rok vyšla štúdia o znečistení vzduchu na Slovensku (Quantification of Life Expectancy Loss from Air Pollution in Slovakia). Vedci na základe dát vyrátali, v ktorom okrese prídete priemerne o najviac rokov života. V okolí Slovnaftu je to niečo vyše roka, pri bývalých fabrikách na juhu Slovenska takmer tri roky. Celé štvrte v mestách sa stavajú podľa predstáv developerov, ktorých nikdy nestretneme. Na Šancovej vyrástol vežiak, ktorý tam oficiálne nemal byť a susedia si ho nepriali.
Otázka teda neznie, či v meste má alebo nemá byť sex. On sa v ňom nachádza bez ohľadu na odpoveď. Na kopci za dedinou po noci zostanú v tráve vreckovky a kondómy a v háji pri jazere to isté. Cez tieto stopy sa dá kresliť nová mapa mesta – takého, v ktorom sa ľudia nielen presúvajú, pracujú a nakupujú, ale po sebe navzájom aj túžia.
Ak sa nám táto mapa nepáči, nestačí ju len vymazať. Treba sa pýtať, prečo si ju ľudia museli vyšliapať sami a či neexistuje aj iná cesta. Milým gestom na začiatok by mohol byť napríklad kôš na všetky tie vreckovky.
