Autor: Dano Javoran / FOTO: Archív Veroniky Valkovičovej
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2026
Slovenská vedkyňa Mgr. Veronika Valkovičová, PhD., sa v súčasnosti venuje výskumu slovenských kvír dejín 90. rokov, čím bojuje proti ich vymazávaniu. Rozprávali sme sa s ňou o grassrootovom organizovaní sa gejov a lesieb, ktoré existovalo už za vlády Vladimíra Mečiara, dávno predtým, ako ho zaregistroval Západ.
90. roky boli z veľkej časti offline. Internet nastupoval v gejských a lesbických kruhoch až neskôr, však?
Áno. V textoch, ktoré vyšli po rokoch 2000 – 2001, už vídavam referencie na online priestor. Na začiatku panoval veľký technooptimizmus, predstava, že internet nám umožní ľahšie sa skontaktovať a čítať dôležité informácie.
Existoval však aj protiprúd. Sociológ Phillip Ayoub napísal článok o tom, že internet zničil kvír hnutie. Tvrdil, že sa skončila potreba sieťovať sa naživo, lebo zrazu sa dalo spoznávať sa na internete a všetko sa dalo nájsť online. V tom technonegativizme bola túžba byť viac v spojení naživo.
No napríklad lesby vo svojich zinoch píšu o posielaní správ cez internet ešte pred e-mailom. Ony dosť interagovali so zahraničím, mali kamošky v Spojených štátoch, v Južnej Kórei či Brazílii, za ktorými cestovali. Nebolo to v zištnom zmysle, že „vďaka našim sestrám zo zahraničia môžeme napredovať,“ ale išlo skôr o výmenu skúseností a priateľské vzťahy.
Nástup internetu určite zmenil kultúru zoznamovania. Ako v deväťdesiatkach vyzeralo stretávanie sa naživo?
Keď ste chceli stretnúť „svojich“, museli ste vedieť, kde sú. Neboli to len klasické podniky ako Áčko, ale často to bolo o komunitných dohodách. Ľudia medzi sebou vedeli, že ak prídu povedzme v utorok alebo vo štvrtok do Mustangu, stretnú tam svojich ľudí. Veľkou udalosťou bol napríklad aj reprezentatívny „Gay Ples“, ktorý organizoval Jaro Gyurík.
Tlačené inzeráty veľmi nefungovali. Sekciu s inzerátmi mal napríklad lesbický zin L-Listy, ale ženy tam často nepísali. Viac to fungovalo v gejskom Ganymede. Našla som tam napríklad inzerát: „Pekný 40-ročný hľadá mladého, maximálne 30-ročného.“
Od teba viem, že v Poľsku už v 80. rokoch vydávali gejské ziny. Aký bol život slovenských gejov a lesieb ešte pred novembrom 1989?
O slovenskej skúsenosti pred rokom 1989 vieme veľmi málo, pretože je ťažké nájsť pamätníkov, ktorí by o tom chceli hovoriť. Mnohí jednoducho nežili out a o živote v closete hovoriť nechcú.
Zatiaľ čo v Prahe či Brne bola skúsenosť iná vďaka podnikom, verejným záchodom, saunám či skupinám, slovenskí respondenti vo výskumoch uvádzajú izoláciu. Často hovorili, že nikoho iného nepoznali a mysleli si, že sú jediní na svete.
V Poľsku či Maďarsku (organizácia Háttér v roku 1988) sa podarilo registrovať niektoré organizácie ešte v starom režime.
Každé hnutie je tak trošku o budovaní identity. U nás chýbala kvír ľuďom taká hrdá identita, akú si v opozícii voči režimu budovali napríklad kresťanskí disidenti od 50. rokov. Mnohým gejom a lesbám pred rokom 1989 chýbal pozitívny pohľad na vlastnú identitu, čo by im pomohlo združovať sa a formulovať požiadavky.
Po roku 1989, v 90. rokoch, vydávali slovenskí gejovia a lesby rôzne ziny (Ganymedes, L-Listy, Separé a pod.). Tematizovali v nich nejakým spôsobom prechod do kapitalizmu?
Témy ako práca či nájom sa v materiáloch, ktoré som študovala, vôbec neobjavovali. Predpokladám, že je to tým, že tvorcovia týchto zinov boli skôr tí „víťazi“ transformácie, vzdelaní mladí ľudia z vyššej strednej triedy, ktorí ovládali jazyky a mali stabilné džoby.
Dominovala skôr potreba vlastného bezpečného priestoru, kde by sa mohli stretávať a skryť pred svetom, kde by zároveň bola knižnica či linka pomoci. Tá Ganymedova fungovala v jednej obývačke.
Komunita chcela aspoň vlastný bar, lebo počuli zo Západu, že niečo také existuje. Nedarilo sa im to, u nás boli teplé podniky vlastnené hetero/cis majoritou a dopyt po teplých podnikoch bol nestabilný. Také podnikanie sa udržiavalo veľmi ťažko. Aj Ružový panter v Banskej Bystrici museli zavrieť.
Objavila sa reflexia, že hetero/cis majorita vykorisťuje gejov, teda, že majoritní majitelia teplých podnikov od gejov berú ich „ružové peniaze“, ale inak ich nepodporujú.
Prišli aj varovania zo Západu, aby kvír hnutie neskomerčnelo, na čo naši aktivisti mohli odpovedať s humorom: „Ďakujeme za starosť, ale my tu nevieme otvoriť ani jeden vlastný bar.“ Takýto naratív je pritom ešte stále reakciou na kritiku komercionalizácie kvír hnutia na Slovensku.
Národná rada bola po roku 1993 plná kresťanských nacionalistov, ale nechýbali tam ani liberáli či ľavica. Ako aktivisti hájili teplé záujmy počas porevolučných vlád?
Proti kvír požiadavkám stáli kresťanskí nacionalisti ako Ján Čarnogurský či František Mikloško, ktorí boli zároveň vnímaní ako hrdinovia disentu a ktorí vybojovali koniec režimu. Aktivisti a aktivistky tak museli odvrávať a ísť proti „našim zlatým chlapcom demokracie“.
V roku 1994 k moci prišiel Vladimír Mečiar. Práve toto obdobie je známe aktívnym zomknutím sa kresťanských demokratov, liberálov, ľavice a občianskeho sektora. Snažili sa byť spolu za dobre, pretože bojovali spoločne proti Mečiarovmu autoritárstvu.
Po roku 1998 sa liberálno-konzervatívna koalícia rozpadla a začali sa kultúrne vojny. Mečiara vystriedal Mikuláš Dzurinda a kresťanskí demokrati už nemali dôvod súznieť s liberálnou politikou. V tomto období sa teplé organizácie snažili zviditeľniť kampaňovaním za registrované partnerstvá či proti Vatikánskej zmluve.
Pred rokom 1998 sa veľa kvír organizácií snažilo hlavne dostať na nohy. Trávili čas aktivitami, ktoré boli sústredené na sieťovanie a spoznávanie sa. Politická práca nebola taká intenzívna. Všetko od turistiky až po pomocné linky skôr pomáhalo novému hnutiu formovať kolektív a spoločnú identitu. To bolo nevyhnutné, aby mohli neskôr lobovať a fungovať v politickom priestore.
Ako vyzeral odpor voči Vatikánskej zmluve ešte predtým, ako bola prijatá?
Koncom 90. rokov prebiehala intenzívna diskusia o tom, čo by malo byť znením tejto zmluvy. Pôvodne v nej mal byť článok o „ochrane tradičnej rodiny“, s čím mali problém kvír ľudia aj feministky a vďaka ich tlaku sa do finálneho podpísaného textu nedostal.
Bol to v tom čase úspech koalície teplých a feministických organizácií. Myslím si, že na konci deväťdesiatok boli politické elity ešte naklonené reflexii v tejto oblasti a ak by Vatikánska zmluva prechádzala dnes, článok by tam ostal. Nemali by v parlamente koho presvedčiť.
Ganymedes, Museion a Altera vtedy poslali otvorený list prezidentovi Rudolfovi Schusterovi, v ktorom ho vyzvali, aby zmluvu nepodpisoval. Prezidentovi tiež pripomenuli, že keď kandidoval na prezidenta, niekto sa ho pýtal na registrované partnerstvá a on reagoval, že to je „legitímna požiadavka štvorpercentnej minority v demokratickom štáte“ a treba sa tým zapodievať. Vyzvali ho, aby sa teda vyjadril, či ich podporuje alebo nie. Nikdy im neodpísal.
Mali sme dosť organizácií. Dá sa povedať, ktoré boli viac zamerané na lobing a ktoré na voľnočasové aktivity?
Podľa zdrojov boli vtedy organizácie ako Ganymedes či Museion málo centralizované. Napríklad lesbické združenie Museion malo „Klub Stred“ v Banskej Bystrici, „Klub Plus 40“ pre staršie ženy, „Museion Junior“ pre tínedžerky, ktoré sa nestretávali, len si písali listy, a dokonca aj „Museion Šport“. V rámci Ganymeda to fungovalo podobne. Jedna sekcia okolo Mariána Vojteka sa venovala lobingu a zahraničným spoluprácam a iná, pod vedením Jara Gyuríka, organizovala napríklad aj kultové plesy.
Až neskôr, v roku 2000, prišlo k centralizácii do ININ (Iniciatívy Inakosť), pretože aktivisti v tom videli väčšiu efektivitu pri vyjednávaní so štátom.
Vo svojej prednáške v P*AKT-e si spomínala, že lesby sú cool. Keď takto vymenúvaš ich aktivity, tak rozumiem prečo.
Mne pripadajú neskutočne cool. Lesby a bisexuálne ženy organizovali celoslovenské stretnutia klubov Museion, napríklad na Remate v roku 1996, kde mali workshopy a prednášky so zahraničnými hostkami.
Vďaka časopisu Aspekt čítali feministické texty od Audre Lorde či Monique Wittig, ktoré hovorili o lesbe ako o slobodnej bytosti v patriarchálnom svete. Boli podľa mňa prvé, ktoré prišli s kvír pride, lebo čítali literatúru, ktorá hovorila o tom, aké sú jedinečné, ako sú rezistentné voči útlaku.
Treba poznamenať, že to neboli texty prístupné širším masám, čítali to skôr vysokoškoláčky. Neskôr však bol vydávaný lesbický zin Separé, kde už boli prístupnejšie texty, napríklad o podpore sexuálnej výchovy, ktorú vtedy blokovalo KDH.
Ako slovenské gejské hnutie v 90. rokoch riešilo pandémiu HIV/AIDS?
Nemôžem povedať, že by sa okrem organizácie Ganymedes nejako intenzívne hovorilo o AIDS ako takom. Videla som jeden text v zine Ganymedesu, ktorý anonymne napísal človek s AIDS, ale mám pocit, že sa časopisy tejto téme aj vedome vyhýbali. Nechcem tým povedať, že nebola, len bola tlmená a nie verejná.
Keď v roku 1992 prišla do Bratislavy zahraničná delegácia z ILGA, súčasťou návštevy bolo zapaľovanie sviečok na pamiatku tých, ktorí zomreli. Väčšina zúčastnených tam bola zo zahraničia, bolo tam len minimum Slovákov. Viem si predstaviť, že spomienková udalosť bola skôr iniciatívou cudzincov. Ja by som však za to našich slovenských aktivistov a aktivistky nemrskala. Myslím si, že naratív a stigma okolo tejto témy boli vtedy pre aktivistov obrovské.
Pozeráš sa aj na to, ako o nás písali slovenské médiá. Gejovia a lesby tu žili aj sa organizovali. Čo o tom písala tlač?
Bolo to neskutočné safari. Bulvár ako Nový čas pristupoval ku kvír ľuďom ako k exotickým živočíchom: „Títo devianti sa tu združujú, poďme sa pozrieť, čo robia.“
Existoval prípad novinárky, ktorá v roku 1994 vydala knihu Lesbické lásky po slovensky. Získala si dôveru žien, chodila s nimi na párty, no potom o nich napísala ako o prelietavých, nevyrastených a nedospelých ženách.
Seriózne médiá boli rozpačité. Často chceli tváre a mená, čoho sa ľudia báli kvôli vyoutovaniu. Myslím si, že novinári a novinárky sa o hnutí báli písať, nevedeli, čo by im na to povedal editor.
Aktivisti v tomto období neustále hľadali spôsoby, ako s médiami interagovať, aj keď to bolo náročné. Napríklad koncom 90. rokov sa začali aktívne vymedzovať proti Vatikánskej zmluve so svojimi vlastnými tvárami, v košeliach a postupne začali rozprávať jazykom Európskej únie, teda o demokracii, ľudských právach a nediskriminácii.
Čo ti výskum tohto obdobia zatiaľ priniesol? Bolo niečo, čo ťa prekvapilo?
V tom období robilo aktivizmus veľa ľudí, no nie všetci uvádzali pri aktivitách svoje mená, pretože sa báli. Boli aj ľudia, ktorí v tom čase otvorene robili aktivistickú prácu a zaslúžia si uznanie. Trochu ma štve, keď mladí ľudia poznajú Marshu P. Johnson, ale nepoznajú mená ako Hana Fábry, Ivan Požgai či Anna Daučíková.
Fascinuje ma, že scéna bola grassrootová (iniciatíva budovaná členmi, „zdola“, pozn. red.), kvetnatá a rozlezená po celom Slovensku. Nebola to len Bratislava; aktívne kluby boli v Banskej Bystrici, Košiciach. Museion mal klub v Prievidzi.
Problém je, že ľudia majú tendenciu vnímať kvír práva ako lineárny naratív. Skutočnosť je taká, a toto hovorí aj kvír teória, že kvír čas nie je lineárny. Aj z vlastných dejín vidíme mnohorakosť vývoja. Formoval sa grassroot, až kým nezačal upadať. Ale to všetko tu v nejakom bode bolo. Nie je to lineárny príbeh.
Preto ma neskutočne štve, keď sa zo Západu niekto pozerá na slovenské kvír dejiny a píše, že kolektívne organizovanie začalo až v roku 2006. To je nezmysel. Iba preto, že sme v 90. rokoch neboli masovo v uliciach s vlajkami, neznamená to, že sme neexistovali. V opresívnom štáte s neonacistami v uliciach a kresťanskými nacionalistami v parlamente je organizovanie sa v kluboch a sieťovaním prejavom sily, nie slabosti.
