Autorka: Sabrina Katonoff / FOTO: ILGA & ILIS History Collection, Bishopsgate Institute – Peter Norman, queermemory.eu
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2026
Uchovávajú vláda a jej inštitúcie kvír pamäť? Za bežných okolností je úlohou štátu, ministerstva kultúry a jeho inštitúcií zbierať a starať sa o udržiavanie a vystavovanie historických predmetov a svedectiev. V prípade kvír histórie však táto práca zostáva na dobrovoľníckej činnosti organizácií, jednotlivcov alebo samospráv.
Ministerstvo kultúry je dlhodobo obsadené stranami, ktoré nemajú záujem podporovať kvír menšiny. Ak aj v minulosti podpora existovala, prichádzala od nezávislých fondov, ako napríklad Fond na podporu umenia, v ktorom majú momentálne po zmene zákona väčšinu politickí nominanti ministerky Martiny Šimkovičovej, pričom predtým projekty posudzovali odborníci. Podobne je na tom aj ministerstvo spravodlivosti, ktoré zrušilo jedinú dotačnú výzvu na ochranu ľudských práv.
Slovenská kvír história zapadá do širšieho kontextu histórie bývalého východného bloku a strednej Európy. Je výrazne ovplyvnená prácou Magnusa Hirschfelda a jeho Inštitútu sexuológie, ako aj nacistickou a následne komunistickou ideológiou. Výrazným míľnikom je aj následný prechod zo štátneho socializmu na liberálnodemokratické zriadenie, ktorý v deväťdesiatych a nultých rokoch odštartoval kvír aktivizmus.
Porevolučné obdobie predstavuje obdobie renesancie po dlhoročnom prenasledovaní, utláčaní a vymazávaní kvír identít. Práve z neho sa zachovalo množstvo historických prameňov, ktoré tvoria základ slovenskej kvír pamäti. Na otázku kde a kto ich uchováva, zodpovedali výskumníčky Veronika Valkovičová a Zuzana Jablonická Zezulová aj zakladateľ divadla NoMantinels Robert Pakan.
Kde štát zlyháva, neziskovky a mestá suplujú jeho činnosť
Príkladom inštitúcie, ktorá sa ešte aktívne venuje kvír histórii, je Múzeum mesta Bratislavy. Na Slovensku bolo prvou pamäťovou inštitúciou, ktoré v roku 2022 v spolupráci s občianskym združením NoMantinels usporiadalo výstavu Loading Love, ktorej cieľom bolo prezentovať kvír históriu v stredoeurópskom kontexte. Múzeum taktiež verejne vystavilo kroniku slovenského spolku Altera.
„Múzeum sa venuje reflexii kvír dejín, ale aj súčasnosti, celkom pravidelne v rámci svojich programových formátov a kurátorských výstavných projektov,“ vysvetľuje výskumníčka z Múzea mesta Bratislavy Jablonická Zezulová. „Do budúcna pripravuje cielené akvizičné plány na obohatenie zbierok o predmety reflektujúce život LGBTI+ komunity v meste, rovnako ako výstavu zameranú na stratégie odolnosti menej viditeľných komunít v meste.“
Na uchovávaní pamäti sa spolupodieľajú aj jednotlivé organizácie naprieč Slovenskom. Väčšina komunitných archívov však nie je verejne prístupná a ich materiály sú dostupné až na vyžiadanie. Zároveň nie sú na jednom spoločnom mieste, čo komplikuje prácu výskumníkov.
Návrhy na vytvorenie uceleného, spoločného archívu sa zjavili niekoľkokrát, v minulosti napríklad existoval Qarchív, ktorý bol sprístupnený pre verejnosť v knižnici bývalého Qcentra. Akákoľvek snaha sa však odvíjala od času a energie dobrovoľníctva.
Valkovičová, ktorá pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského ako výskumníčka a pedagogička, sa téme slovenského kvír aktivizmu venuje dlhodobo. Patrí medzi hŕstku výskumníctva, ktoré zbiera, píše a prednáša o slovenskej kvír histórii. Túto prácu vykonáva mimo finančnej podpory na výskum a často bez uznania inštitúcie. Pri výskume naráža na nedostatok kapacity svojho spolupracovníctva a organizácií.
Aby potenciálne múzeum či archív prežili, je nutná kontinuálna finančná podpora a personál. Podľa Valkovičovej štát, ktorý má moc takýto projekt udržať, o to nemá záujem, a tí menej mocní – aktivisti, dobrovoľníctvo, osamotené výskumníčky – zas nemajú kapacitu.
Úlohu hrá aj situácia, v ktorej sa momentálne slovenské kvír komunity nachádzajú. Opakovane čelia diskriminačným zásahom zo strany štátu, ktoré ohrozujú ich existenciu. Podľa Valkovičovej je teda pochopiteľné, že organizácie nemajú priestor venovať sa zbieraniu a uchovávaniu pamäti. „Keď neustále bojuješ o prežitie, nemôžeš sa tešiť z vlastnej histórie,“ dodáva výskumníčka.
Archívy po skriniach
K mnohým historickým prameňom sa Jablonická Zezulová aj Valkovičová dostali cez kontakty v rámci komunity alebo náhodou. Materiály sa často nachádzajú v súkromných zbierkach ľudí, ktorí ani netušia, že sú súčasťou histórie. Pričom práve fotografie zo súkromných osláv a výletov, zápisnice zo stretnutí spolkov či ziny sú bohatým zdrojom informácií o bežnom živote kvír ľudí. Valkovičová na prednáškach organizovaných pre verejnosť pravidelne vyzýva osadenstvo, aby jej neváhali poslať časopisy a fotografie z komunitných akcií, ktorých sa zúčastnili v deväťdesiatych a nultých rokoch.
Ak sú si aj majitelia týchto zbierok vedomí ich hodnoty, veľakrát nevedia, na koho sa obrátiť, aby boli sprístupnené verejnosti. Výskumníctvo ich musí vyhľadávať a keď sa k nim dostane, majitelia nie sú ochotní vzdať sa svojej zbierky, či už zo sentimentálnych dôvodov, alebo zo strachu, že by o ne nebolo postarané správne. V takomto prípade je cestou digitalizácia a následná publikácia prameňov online.
Problémové sú aj svedectvá. Podľa Valkovičovej je veľmi málo ľudí, ktorí by boli ochotní hovoriť o svojom prežívaní pred revolúciou. Buď nepovažujú svoj príbeh za dôležitý, vo vytýčenom období neboli stotožnení so svojou identitou a nevyhľadávali svoju komunitu, alebo ho vnímajú traumaticky.
Taktiež existuje skupina ľudí, ktorá v období dominancie komunistickej strany akceptovala nastolený režim, či už nútene, alebo dobrovoľne, a našli si v ňom miesto, v ktorom mohli relatívne pohodlne žiť, aj keď zväčša odrezaný od komunity. Tejto téme sa venuje napríklad Věra Sokolová v knihe Queer Encounters With Communist Power. Ide o osobitosť bývalého československého prostredia, v ktorom kvír ľudia opatrne kalkulovali každý krok, aby sa vyhli pozornosti štátneho aparátu. Tieto osoby následne pochybujú o hodnote svojej výpovede, najmä ak sa majú porovnávať s osobnosťami ako Imrich Matyáš, ktorý opakovane odolával nátlaku Štátnej bezpečnosti, pričom ich svedectvo by práve objasnilo život kvír ľudí v období socialistického Československa.
Koho si pamätáme?
Archívy zdieľajú jednu charakteristiku – väčšina materiálov sa venuje mužskej gej a bisexuálnej histórii. Najviac prameňov sa týka časopisov zameraných na gej čitateľov. Občasne, ako v prípade Ganymedesu, sa v nich nachádza jedna stránka venovaná ženám –lesbám a bisexuálkam. Transrodové a rodovo nekonformné osoby majú celkovo najmenšie zastúpenie zachovaných materiálov.
Dôvodom tohto rozdielu môže byť mizogýnia, tento pohľad je však prvoplánový a chýba mu historický kontext. „Rodový symbolický poriadok nepustí ani pri téme, ktorá ho vo svojej podstate spochybňuje a rozvoľňuje hranice stereotypného chápania mužskosti a ženskosti,“ vysvetľuje Jablonická Zezulová. „V medzivojnovom období boli viac viditeľní muži gejovia, lebo mladé ženy lesby boli často objektom väčšej sociálnej kontroly – zo strany rodičov, autorít, spoločnosti, a tak museli rovnako ako heterosexuálne ženy prekonávať väčšie prekážky, keď sa chceli verejne angažovať. Navyše, museli rátať s dvojitými predsudkami, teda nielen ako ženy, ale aj ako lesby.“
Ďalším špecifikom pre spôsob, akým si pamätáme kvír históriu na Slovensku, je nedostatočná znalosť československých a slovenských organizácií a osobností. Najmä porevolučná generácia, vystavená západným komunitám, má nedostatočnú znalosť o slovenskej a zdieľanej československej histórii. „Niekedy vieme viac o západnej kvír pamäti, ako o tej slovenskej,“ tvrdí Valkovičová. „Koľkokrát sa stáva, že ľudia poznajú Marshu P. Johnson a Sylviu Riveru, ale nepoznajú Požgaia, Vojteka.“
Táto neznalosť histórie môže byť nebezpečná. Ak zabudneme na staršiu generáciu politicky aktívnych osôb a neuchováme dôkazy o ich existencii, pre popieračov kvír práv je jednoduchšie argumentovať ich cudzím pôvodom. Práve osvetové kampane alebo dedikované múzeum, ktoré by pripomínalo ich prítomnosť, by mohli značne pomôcť pri normalizácii kvír ľudí pre väčšinovú populáciu.
Myslieť na budúcnosť
Nositeľmi histórie sú aj súčasné spolky a organizácie, ktoré vlastnia dokumenty zaznamenávajúce ich aktivity. Pakan, garant projektu Queer Memory, si uvedomuje dôležitosť projektov, ktoré vedie, akým je aj NoMantinels. Vydané knihy aj časopisy odkladá a niektoré čísla sú aj digitalizované. Zároveň sa venuje zbieraniu svedectiev, ktoré v spolupráci s Eugenom Kordom a Jablonickou Zezulovou zverejnil na webstránke Queer Memory (queermemory.eu). Na stránke projektu možno nájsť aj archívne ústrižky novín alebo fotografie Magnusa Hirschfelda, ktoré vznikli pri príležitosti jeho cesty do Bratislavy.
Organizácie, ale ani jednotlivci si často neuvedomujú, že prežívajú históriu a že predmety, ktoré nazbierali, majú hodnotu pre budúce výskumy. Ak niečo Jablonická Zezulová aj Valkovičová odporúčajú, je to fakt, aby ľudia, no najmä spolky, rozmýšľali nad hodnotou ich materiálov, či už zápisníc alebo náramkov z prajdu, a odkladali ich pre budúcnosť. Aj najobyčajnejší predmet môže budúcemu výskumníctvu pomôcť priblížiť súčasné kvír prežívanie.
