Autorstvo: Victory Vargic / FOTO: Wikipedia.com
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2026
Na prelome 19. a 20. storočia bolo vedecké aj spoločenské porozumenie kvír identít veľmi obmedzené a výrazne ovplyvnené vtedajšími morálnymi, náboženskými a právnymi normami. Homosexualita bola vo väčšine európskych krajín vnímaná najmä ako deviácia alebo trestný čin, nie ako prirodzená súčasť ľudskej sexuality. V Československu ešte stále platil starý trestný zákonník, ktorý homosexualitu kriminalizoval. V 30. rokoch minulého storočia sa začali črtať zmeny k lepšiemu, vznikali prvé homosexuálne spolky, časopisy a aktivistické iniciatívy, ktoré boli do istej miery spojené aj s osobnosťou Imricha Matyáša.
A potom nastúpil komunizmus.
Stalinova vízia komunizmu, homosexualita a Československo
Nástup Stalina na politickú scénu znamenal zhoršenie situácie v mnohých oblastiach ľudských práv, vrátane práv LGBT+ ľudí. Počas jeho režimu došlo v Sovietskom zväze k opätovnej kriminalizácii homosexuality. Politiky sa posunuli smerom k podpore „tradičných“ a konzervatívnych štruktúr, zaviedol sa zákaz interrupcií, obmedzila sa rozvodovosť a štát finančne oceňoval veľké rodiny. Rozvody, homosexualita a sexualita všeobecne sa stali tabu témami, ktoré boli vnímané ako ohrozenie spoločnosti.
Satelitné štáty východného bloku za železnou oponou tento sovietsky precedens vo veľkej miere nasledovali, čiže buď opätovne kriminalizovali homosexuálne styky, alebo zachovali existujúci právny stav bez liberalizácie. V Československu zostal v platnosti uhorský trestný zákonník. Homosexuálny styk bol trestaný odňatím slobody od jedného až do piatich rokov. Prevládal názor, že sexuálna orientácia sa dá zmeniť, a preto sa na československých psychiatriách praktizovali aj tzv. konverzné terapie s cieľom „preorientovať“ pacientov na heterosexualitu.
Psychiater Kurt Freund však počas svojej práce dospel k záveru, že tieto metódy nie sú účinné, čím spochybnil ich zmysel a stal sa ich kritikom. Vďaka podobným výskumom, ale aj skúsenostiam s utrpením LGBTQ+ ľudí, sa postupne začali hromadiť argumenty pre dekriminalizáciu. V roku 1961 preto v novom Trestnom zákonníku došlo k zrušeniu trestnosti homosexuálnych stykov medzi dospelými osobami.
Spoločenská realita po dekriminalizácii
Napriek legislatívnemu pokroku sa spoločenské zmeny neudiali rýchlo. Hoci homosexualita už nebola trestná, jej vnímanie ako „lekárskeho problému“ spoločnosti nepomáhalo. Naďalej pretrvávala predstava, že ide o niečo, čo treba „liečiť“ alebo aspoň skrývať, niečo, čo sa vymyká normálu. Postoje väčšiny zostávali prevažne negatívne a homosexualita bola často označovaná ako „neprirodzená“ či „morálne chybná“. Takéto spoločenské nastavenie vytváralo prostredie, v ktorom bola otvorená identita pre mnohých ľudí spojená s rizikom odmietnutia zo strany rodiny, zamestnania či širšieho okolia.
Tranzície v socialistickom Československu existovali, ale iba ako výnimočný medicínsko-byrokratický proces pod dohľadom štátu. Neboli chápané ako osobné právo, ale ako diagnóza riešená odbornými komisiami, pričom právne uznanie bolo naviazané na sterilizáciu. Poslaním lekára bolo „dôkladne preveriť“, či ide o transsexualitu, pričom rozhodujúce bolo fungovanie reprodukčných orgánov a schopnosť zaradiť človeka do heteronormatívneho modelu manželstva. Pocit súladu s vlastnou identitou bol často považovaný za druhoradý. Niektoré vtedajšie postupy dnes pôsobia výrazne neeticky, napríklad pokusy Ivy Šípovej o „liečbu“ homosexuality a transsexuality pomocou LSD intoxikácie.
V takomto kontexte sa LGBTQ+ ľudia často pohybovali v režime neustálej opatrnosti. Verejná viditeľnosť bola obmedzená a mnohé vzťahy zostávali skryté. Tento tlak nepochádzal len zo spoločnosti, ale aj z inštitucionálneho prostredia, kde štátne orgány aktívne využívali informácie o sexualite ako nástroj kontroly a zneužívania zo strany Štátnej bezpečnosti, ktorá mala prístup k citlivým údajom a využívala ich na získavanie spolupráce alebo zastrašovanie jednotlivcov.
Môže starý režim za to, kde sme s našimi právami dnes?
Keď sa pozeráme na európske krajiny, ktoré po druhej svetovej vojne neprešli dlhodobou skúsenosťou s totalitným režimom, vidíme pomerne jasný trend: čím viac sa posúvame na západ, tým skôr a rýchlejšie dochádzalo k zlepšovaniu postavenia LGBTQ+ ľudí. Tento historický rozdiel vytvoril určité „meškanie“ v spoločenskom vývoji, ktoré je citeľné dodnes. Kým niektoré západné krajiny mali viac priestoru na postupný vznik občianskej spoločnosti, aktivizmu a verejnej diskusie, v postsocialistických štátoch sa tieto procesy naplno rozbehli až po roku 1989.
Toto dedičstvo stále zohráva úlohu v tom, ako rýchlo a akým spôsobom sa kvír práva rozvíjajú. Historická skúsenosť s autoritárstvom, kontrolou sexuality a obmedzenou verejnou diskusiou zanechala stopu, ktorú je v spoločnosti ťažké prekonať aj niekoľko desaťročí po zmene režimu.
Západné krajiny však nevďačia za rozšírenie práv iba samotnej demokracii. Za mnohými zmenami stáli kvír spolky, odborové hnutia, sociálnodemokratické a marxisticky inšpirované strany, ktoré presadzovali silnejšiu sociálnu úlohu štátu. Treba pritom rozlišovať medzi autoritárskym štátnym socializmom východného bloku a demokratickými socialistickými či sociálnodemokratickými stranami na Západe.
V krajinách ako Británia zohrávali významnú úlohu Labour Party, neskôr aj Zelení, ktorí presadzovali sociálny štát, pracovné práva a postupné kultúrno-spoločenské reformy. V Holandsku sa podobné idey spájali nielen so sociálnodemokratickými stranami, ale aj so silným komunálnym aktivizmom, kde viaceré mestá patrili medzi hybnú silu liberalizačných reforiem vrátane uznania manželstiev párov rovnakého pohlavia.
