Autor: Robert Pakan / FOTO: Sachsenhausen Memorial and Museum (archív)
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2026
Kráčam vlhkou jeseňou cez šedý Appellplatz koncentračného tábora Sachsenhausen. Štrk mi vŕzga pod nohami, kým prechádzame popri tých najpotupnejších, strohých drevených barakoch. Kedysi boli určené výlučne pre homosexuálnych mužov – tú úplne najnižšiu kastu v brutálnej táborovej hierarchii.
Nie je v tom žiadna temná poézia, len surová, inžinierska chladnosť miesta, z ktorého sa priemyselne riadilo vyhladzovanie. Som tu dnes s jasným cieľom: zúčastňujem sa vôbec prvej, pilotnej prehliadky tábora zameranej výlučne na gejské väzenstvo a osudy mužov s ružovým trojuholníkom.
Vtom mi vo vrecku zavibruje telefón. Volá Sandra Polovková, riaditeľka Post Bellum SK.
Zdvihnem to. Namiesto pozdravu sa v slúchadle ozve jej napätý hlas: „Ako sa cítiš?“ Zastavím na vlhkom štrku. Nechápem.
„Čo, ako sa cítim?“
„Ty to nevieš?“ pýta sa.
„Čo neviem?“
Krátke ticho. A potom povie: „Oni to zmenili… ústavu… zmenili.“
V niekoľkých vetách mi zhrnie, čo sa práve udialo doma. Slovenská národná rada prijala novelu Ústavy. Do najvyššieho zákona štátu zabetónovali, že existujú len dve pohlavia – muž a žena. Prijali absolútny zákaz surogátneho materstva a pridali „právo dieťaťa poznať svojich rodičov“, čo je len inštitucionálny preklad nariadenia, že matkou je výlučne žena a otcom výlučne muž. Osvojiť dieťa si po novom môžu len zosobášené páry. A aby bol výmaz dokonaný, dali rodičom právo vetovať akúkoľvek školskú výučbu o intímnom živote a sexuálnom správaní. Queer ľudia a ich rodiny prestali v očiach štátu existovať. Tento škrt cynicky zabalili do s tým nesúvisiaceho zaručenia rovnosti platov medzi mužmi a ženami.
Zložím telefón. Šeď a mrzkosť tohto miesta odrazu exponenciálne vzrastú. Narazí do mňa ťaživá bezmocnosť. Bezmocnosť úteku pred vlastnou identitou z krajiny, ktorá ťa prenasleduje, vyháňa, nenávidí a cez svoje najvyššie zákony proti tebe opäť štve masy. Ten paradox ma fyzicky zasiahne: kým tu, v Nemecku, kráčam na prehliadke, ktorá má queer obete po desaťročiach konečne vytiahnuť z historického ticha, môj vlastný štát ma v tej istej sekunde z mapy spoločnosti vygumoval.
Po prehliadke mrazivého exteriéru nás historik berie aj mimo bežných trás. Vchádzame do depozitára. Je to sterilné, prísne chránené miesto, kde sú uložené artefakty, diela a súkromné veci väzňov, ktoré pre bežných návštevníkov nie sú vôbec prístupné na nahliadnutie.
Dostávame sa do miestnosti plnej obrazov, zavesených ako bielizeň na šnúre. Tu aj na druhej strane v obrovských plechových skriniach na koľajničkách sú dôkladne poukladané a chránené kresby, originálne umelecké výpovede a svedectvá nemeckého grafika Richarda Gruneho. Muža s ružovým trojuholníkom, absolventa weimarského Bauhausu, ktorého uvrhli do pekla Paragrafu 175.
Historik v bielych rukaviciach opatrne otáča jednotlivé litografie. Sú to drásavé reportáže zaznamenané uhlíkom: Prügelstrafe im KZ (Trest palicovaním): štyria robustní strážcovia na nej bijú muža pripútaného k drevenej koze. Z papiera priam sála zobrazenie sadistického potešenia z trýznenia a absolútnej, beznádejnej asymetrie moci. Begging for Food (Prosenie o jedlo): vyziabnutí väzni sa plazia pri nohách usmievajúceho sa strážcu.
Grune tu majstrovsky a desivo zachytil priepastný kontrast medzi démonickou silou dozorcu a úplnou dehumanizáciou obete. Chained Prisoner on a Pole (Pripútaný väzeň na stĺpe): telo väzňa visiace za ruky v bolestivom kŕči. Je to chladná, presná dokumentácia brutálnej metódy mučenia „na stĺp“, pri ktorej ľuďom praskali ramenné kĺby. A nakoniec Solidarity (Solidarita): dielo, ktoré vás donúti zadržať dych. Jeden väzeň podopiera padajúceho druha. V tom surovom priestore plnom smrti je to odrazu oslava milenectva a blízkosti medzi mužmi ako jediného možného spôsobu prežitia v systéme, ktorý ich chcel vymazať.
Tieto čiary nenakreslil len tak niekto. Richarda zatkli, pretože si istá princezná na jeho súkromnom berlínskom večierku v roku 1934 urobila zoznam queer hostí a s úsmevom ich udala gestapu. Ocitol sa tu, v Sachsenhausene. A v apríli 1945 sa mu napokon podarilo z pochodu smrti utiecť. Prežil. No tu prichádza moment, pre ktorý slovo „oslobodenie“ pre mužov s ružovým trojuholníkom stráca akýkoľvek zmysel. Keď sa vojna skončila a svet oslavoval, Spojenci dôsledne zrušili rasové zákony, no nacistickú, brutálne sprísnenú verziu Paragrafu 175 namierenú proti homosexuálom nechali v platnosti.
Keď fyzicky zničený Richard s týmito kresbami predstúpil pred úrady a požiadal o odškodnenie, nové, demokratické západné Nemecko ho chladne odmietlo. Podľa štátu totiž nebol obeťou tyranie, ale riadne odsúdeným sodomistom, kriminálnikom. Bol páchateľom len za svoju identitu. Neublížil inému človeku, neukradol majetok. Jeho „zločinom“ bolo len to, že existoval, a tiež to, koho miloval. A táto povojnová „slobodná“ spoločnosť mu oznámila, že desať rokov v Sachsenhausene nebola nespravodlivosť, ale legitímny trest. Aby bola absurdita dokonaná, táto obeť prežila nielen SS, ale neskôr ho nemecká demokracia pre jeho homosexualitu zatkla znovu. Znova ho vliekli na výsluchy, opäť ho zbavili slobody. A keď v Kieli vystavil tieto diela, na ktoré sa teraz v depozitári dívam, vandali mu ich pod rúškom noci rozbili. Demokratická krajina mu tak odkázala to isté, čo nacistická: „Náš zákon ťa nevidí a nechráni ťa.“
Richard zomrel v roku 1984, na sklonku života pracoval ako obyčajný stavebný robotník. Výtvarní kritici pri skúmaní jeho prác z konca života narazili na desivý detail: jeho postavy sa extrémne zmenšili, sotva na veľkosť poštovej známky. A kreslil ich výlučne na samý okraj papiera. Stred plátna nechával mrazivo prázdny.
Presne tam ho totiž štát, zákony a spoločnosť vytlačili. Na okraj.
Stojím v depozitári obklopený archívnymi škatuľami a desím sa toho, čo sa práve schválilo doma v parlamente. Zmeny slovenskej ústavy nie sú Paragraf 175 a nepíše sa rok 1934. Nečakajú nás tehelne. Ale tá cynická mechanika inštitucionálneho vytláčania na okraj je absolútne identická. Keď vám štát zoberie právo na rodinu, zakáže o vás učiť a ústavne vás zneviditeľní, stávate sa kriminálnikom za svoju identitu. Samotná vaša existencia je zákonom definovaná ako niečo, pred čím treba väčšinu chrániť a čo treba vytesniť do tmy.
Richard Grune nakreslil postavičky na okraj, lebo ho tam donútili žiť. Opúšťam Sachsenhausen a viem jedno. Útek pred týmto neexistuje. Môžete prekročiť hranice, no pocit legislatívneho vyhnanstva pôjde s vami.
