Autor: Lukas Lee / Ilustrácia: Lukas Lee
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2025.
Nedávno som ukázal kolegovi fotku z môjho aktivistického obdobia. Povedal mi, že na nej vyzerám strašne sebavedomo, a spýtal sa ma niečo, čo som vôbec nečakal: „Čo sa stalo?“
Fotka bola z roku 2019 a stál na nej mladý človek s vyholenou hlavou, pankáčskym makeupom, fishnetmi a steelkami na nohách a cez seba prehodenou nebinárnou vlajkou. Ten človek som bol ja v najviditeľnejšej kvír fáze môjho života, kedy som bol často terčom nenávisti za to, že moja identita a prezentácia boli „divné“.
Dlhé roky som bol ja ten, na koho sa ukazovalo prstom ako na príklad nekomformného buzeranta, ktorý všade len pokrikuje a kvôli ktorému nemáme práva. Čo sa teda stalo? Stalo sa to, čo väčšine kvír ľudí, ktorí si prejdú fázou sebapoznania a ktorí pocítia realitu nenávisti.
Keď ľudia ako ja, ktorí sa radšej pre vlastný pokoj či bezpečnosť stiahnu do úzadia, vidia dúhové vlajky a pochody, môže to v nich vyvolať rôzne pocity, od závisti až po nechuť. Snažia sa čo najviac vyhnúť následkom nezapadania do správnej škatuľky. Často sa teda ku komunite ani nepriznávajú (prípadne ju úplne zavrhnú) v nádeji, že ich to zachráni pred nenávisťou spoločnosti.
Neuvedomujú si však to, čo nás už dávno naučila história – je jedno, ako veľmi sa niekomu vtieraš do priazne, ak ťa odmieta vnímať ako človeka, navždy preňho budeš iba ideológiou.
Môj život sa už netočí okolo dúhových vlajok
Slušnosť, dodržovanie status quo ani „kamkovanie“ s majoritou nám ani nijakej inej menšine nikdy nepomohlo. Nepomôže ani tomu korporátnemu gejovi, ktorý sa pýši tým, aký je slušný, ako sa s nikým nerozpráva o svojej sexualite, nenosí nič dúhové, nechce manželstvá ani partnerstvá, ani možnosť darovať krv a len drží hubu a krok.
Jeho výroky proti „neslušnej a hlučnej“ kvír komunite bude heteronormatívna väčšina naoko podporovať (lebo čím menej nás je počuť, tým ľahšie sa nám odoberajú práva), no v momentoch, akým bola napríklad streľba na Zámockej, ho toto ticho a slušnosť nespasí.
V očiach útlaku je totiž jedno, či ste „ten dobrý“ alebo „ten zlý“, všetci sme rovnakou pliagou.
Dnes sa už môj život netočí okolo dúhových vlajok a aktivizmu. Vyzerám celkom „normálne“ a už sa ani veľmi nestotožňujem s nebinárnou identitou. To však neznamená, že som automaticky „lepší“ alebo že moje hlučné, tučné kvír ja bolo v niečom zlé. Tak ako moje rezervovanejšie ja teraz by malo aj moje najnebinárnejšie, najvýstrednejšie ja mať právo na autentickú existenciu.
Kvír ľuďom a ich slovám sa pripisuje extrémne množstvo zodpovednosti. Očakáva sa od nás, že budeme pre svoje okolie osobnou kvír encyklopédiou, budeme pripravení kedykoľvek o svojej existencii viesť siahodlhé diskusie a donekonečna obhajovať svoju ľudskosť. Naraz musíme spĺňať rolu politológa, filozofa, diplomata, sociológa, antropológa, učiteľa, terapeuta a v prípade trans ľudí aj farmaceuta či doktora sexuológie.
Väčšinová spoločnosť nás odmieta vnímať ako individuálne bytosti, namiesto toho sme stavaní do pozície predstaviteľstva všetkých kvír ľudí. Každá nepríjemná interakcia či chyba je vnímaná ako odraz nás všetkých. Zároveň je na nás vyvíjaný tlak aj čo sa týka medziľudských vzťahov. Ak si chceme ponechať rodinné či kamarátske vzťahy, musíme za to platiť práve odopieraním si svojej inakosti, zavrhnutím iných kvír ľudí či potláčaním svojho prejavu.
A to všetko často vtedy, keď ešte ani sami nevieme, kým vlastne sme a čo skutočne cítime.
Ticho nás nespasí
Nie je teda podľa mňa vôbec prekvapením, že v poslednom čase akoby sa roztrhlo vrece internalizovanej kvírfóbie. Vznikajú rôzne skupiny, ako LGB without the T (LGB ľudia proti transrodovosti), TERFs (radikálne transfóbne hnutie, ktoré sa skrýva za „ochranu žien“) či Transmeds (transrodoví ľudia, ktorí odsudzujú nebinaritu). Tieto skupiny vedú okrem iného rôzne diskurzy o tom, ktoré časti komunity sú prijateľné a naopak, ktoré sú už za hranicou akceptácie.
Kadejakí influenceri tvoria množstvo virálnych videí o tom, ako nie sú súčasťou LGBTI+ komunity a dúhovej propagandy, pretože sú lepší než tí ukričaní buzeranti. Niektorí z nich odbáčajú dokonca až do roviny ex-Gay a ex-Trans grifterov, teda ľudí, ktorí si zakladajú celé kariéry na tom, ako strašne im teplá komunita ublížila a ako je ich život v cis-het identite nielen lepší, ale aj správny a voliteľný.
Evanjelizujú o tom, ako je komunita toxická, ako si navzájom len ubližujeme a ako nás prílišná akceptácia všetkých „zvráteností“ (ktoré sú väčšinou len komplexnejšie koncepty či alternatívna prezentácia) v skutočnosti len tlačí dozadu. Niekedy sa môže zdať, že keby sme sa všetci len dohodli, že budeme slušní a tichí, všetka diskriminácia by zrazu zmizla.
Je to však iba pasca, do ktorej sa ľahko spadne a veľmi ťažko sa z nej dostáva.
Tieto názory (napriek tomu, ako dramaticky sú prezentované) naozaj nie sú nič nové. Dokonca sa dá povedať, že apel na „tých zlých“ v kontraste k „tým dobrým“ existuje v medziľudskom diskurze, odkedy existuje medziľudský diskurz.
Podobné argumenty nájdete v každej jednej menšinovej skupine.
Ja nie som ako tí Rómovia, ktorí len kradnú, ja som vzdelaný. Ja na rozdiel od lenivcov, čo len poberajú dávky, chodím do roboty, aj keď som na vozíku. Ja na rozdiel od tých šialených feministiek nenariekam, keď ma chlap chytí za riť, beriem to ako kompliment.
To bolo len zopár príkladov.
Všetko je zakotvené v hierarchii moci. Väčšinová spoločnosť diskriminuje inakosť, ľudia, ktorí patria do diskriminovanej skupiny, teda majú potrebu robiť čokoľvek pre to, aby sa zo svojej podriadenej pozície dostali. Najjednoduchšia, a teda najčastejšia stratégia je práve porovnávanie.
Na jednej strane vyzdvihujeme všetko, čo máme so skupinou na vrchu hierarchie spoločné, a na druhej strane podrážame nohy ľuďom, ktorí sa v hierarchii nachádzajú na rovnakej vrstve ako my, ale nemajú s väčšinovou spoločnosťou (a teda ani s nami) toho toľko spoločného.
Robíme to niekedy kvôli bezpečnosti či zachovaniu prímeria, niekedy však len preto, že mať niekoho pod sebou znamená nebyť na úplnom konci potravinového rebríčka. Bohužiaľ, takto sa potom dá ľahko zabudnúť, že keď je niekto pod nami, ešte to nemusí znamenať, že nás to posúva na rebríčku vyššie.
Nespravodlivosť horí v každom inak
V každej jednej majoritnej či minoritnej skupine na svete nájdeme ľudí, ktorí držia krok, a ľudí, ktorí robia bordel. Príslušnosť k nejakej menšine s tým nemá čo do činenia. Vďaka ilúzii väčšiny, ktorú prezentujú rôzne médiá, sa môže zdať, že v našich komunitách je tých „neprispôsobivých“ väčšina.
S cieľom pobúriť bežného diváka a odvrátiť jeho pozornosť od skutočných príčin jeho problémov sa vyzdvihuje zopár prípadov, ktoré vraj hovoria za všetky. Tieto prípady sa potom opakujú dovtedy, kým nenadobudneme pocit, že kvír človek rovná sa páchateľ, aj napriek tomu, že by sme sa mohli zamerať na ich celospoločenské príčiny.
Nenávidieť kvír ľudí za to, že sa skupinkujú, že sú hluční, že sa nesprávajú slušne, ignoruje nielen fakt, že kvír ľudia sú rôznorodí, ale zároveň démonizuje tých z nás, ktorí sa dopustili „hriechu“ tým, že len reagovali na okolité podmienky.
Ako máme byť slušní, keď aj po smrti Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha rukou teroristu nám bolo neustále vyčítané, že sa príliš ukazujeme a že sa príliš hlasno sťažujeme? Ako máme byť dobrí, keď nás spoločnosť zavrhuje, označuje za pliagu, diskriminuje v školstve, zdravotníctve i zamestnaní, maže z verejných inštitúcií, odmieta nám verejné zdroje a izoluje nás od akejkoľvek podpory?
Naraz sme vnímaní ako nebezpečná sila, ktorá musí byť porazená, alebo ako úbohá háveď, ktorá nič proti silným pravicovým hodnotám nezmôže. Odporná propaganda, ktorá väčšinovej spoločnosti nedáva inú možnosť, než zmeniť ústavu, aby tak ochránila svoje deti.
My však pociťujeme tú istú chudobu ako cis-het ľudia – a rovnako aj kolabujúce zdravotníctvo a školstvo, platíme dane a snažíme sa žiť svoje životy.
Menšinový stres, strach z opustenia a straty opory, to všetko a ešte viac pridáva k ohňu, ktorý v každom horí inak. Niekoho poháňa dopredu a núti meniť svet, niekoho páli tak veľmi, že si zlosť vybíja na druhých. Niekto sa ten oheň v sebe snaží zahasiť a popritom znevažuje prežívanie tých kvír ľudí, ktorí sa o to nepokúšajú tiež.
Samozrejme, že aj kvír ľudia vedia ublížiť, a samozrejme, že to, že sú kvír, neznamená, že to je v poriadku – každý predsa musí prebrať zodpovednosť za svoje činy. Ale hrať sa, že sme nejako výnimočne toxickí, bez toho, aby sme zanalyzovali podmienky nášho bytia, nám nijako nepomáha. Naopak, iba nás to zbytočne rozdeľuje.
Problém nie je v tom, že sme ako LGBTI+ komunita toxickí. Problém je už v tom, čo si predstavujeme pod pojmom kvír komunita.
Sú to v prvom rade ľudia
Keď hovoríme o komunitách, hovoríme o ľuďoch, ktorí sa naživo poznajú, interagujú spolu a pomáhajú si. V rámci aj pomimo kvír menšiny tvoríme množstvo komunít, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. LGBTI+ komunita ako strešný pojem pre všetkých kvír ľudí existuje podobne ako iné menšinové pojmy čisto ako nástroj pre väčšinovú spoločnosť, ktorá nás takto vie škatuľkovať. Nebol vytvorený pre nás.
Žiadna jednotná LGBTI+ komunita naozaj neexistuje. Existujú len LGBTI+ ľudia, ktorí tvoria rozmanitú menšinu zloženú z mnohých intersekcionálnych komunít.
V očiach bežného Slováka je termín LGBTI+ komunita synonymom pojmov propaganda, ideológia, ako prvé si predstavujú pre nich nestráviteľné dúhové pochody, zvláštne identity a polonahých mužov v psích maskách.
Pritom tí z nás, ktorí na pochody chodia a poznajú sa s rôznymi kvír ľuďmi, vedia, že ten človek v maske ani tá osoba, ktorá používa zámená ono/oni a má desať rôznych identít, nie sú nebezpeční či zvrátení. Je to napríklad kamoš, ktorý vie navariť fakt famózny guláš, alebo známa, ktorá nám minulý rok pomohla so sťahovaním. Sú to v prvom rade ľudia.
Keď som bol ešte aktivistom, jedna z vecí, ktorá ma na tej práci štvala najviac, bola neschopnosť viesť inovatívne diskusie o našom prežívaní. Každá druhá diskusia o kvír ľuďoch a ich životoch sa niesla v duchu absolútnych základov v téme kvír práv. Pri tvorbe týchto podujatí skoro vždy padla otázka, či to bude zrozumiteľné aj pre cis-het publikum. Hoci na väčšine z nich boli aj tak nakoniec iba kvír ľudia.
Niečo podobné nastalo aj pri podporovaní statusu byť „slušnou buznou“. Vedieme siahodlhé diskurzy a hádky o tom, ako sa pri nás má či nemá cítiť cis-het väčšina, a pritom to nakoniec aj tak ovplyvňuje len nás samotných. V skutočnosti by sme namiesto toho mohli mať úprimné a komplexné dialógy o našom prežívaní. Stačí, aby sme sa prestali skrývať pod závojom slušnosti, ktorá nám v skutočnosti nikdy nepomohla.
Buďme sami sebou a nezhadzujme druhých. Sme komplexní ľudia, tak ako všetci na Zemi. Nie sme jednotná komunita, nie sme monopol, všetci si zaslúžime základný rešpekt bez ohľadu na to, či zapadáme alebo nie. Naším nepriateľom nie je vyfintený polonahý teploš na prajde, naším nepriateľom je diskriminácia, kvírfóbia, fašizmus. Status quo chce, aby sme boli ticho, aby sme boli rozhádaní, naše životy sú pre nich iba hrou.
Nenechajme sa využiť.
