Autor: Andrej Kuruc / Foto: Hugo Bordas, Adam Svozil archív
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2025.
Režisér Adam Svozil patrí medzi výrazné osobnosti súčasného českého divadla, ktoré dokážu s citlivosťou a humorom otvárať spoločensky naliehavé témy. V jeho novej inscenácii Návrat do Remeša, ktorú pripravil v Divadle na cucky v Olomouci, sa osobné prelína s politickým, intímne s kolektívnym a intelektuálne s hlboko ľudským. Inscenáciu uviedli na tohtoročnom divadelnom festivale Drama Queer.
Jej inšpiráciou sa stala rovnomenná esej francúzskeho sociológa Didiera Eribona, v ktorej autor opisuje svoj návrat do rodného mesta a bolestivé konfrontácie s pôvodom, triedou, hanbou aj identitou. Rozprávali sme sa o aktuálnosti Eribonových myšlienok, o tom, ako sa z teoretickej eseje stáva živé divadlo, o vnútornej rozorvanosti medzi intelektuálom a „robotníkom v kultúre“, ale aj o tom, prečo je humor nevyhnutnou súčasťou vážnych tém.
Čo vás osobne zaujalo na knihe Didiera Eribona Návrat do Remeša a prečo ste sa rozhodli priniesť ju na javisko?
Na tejto knihe ma zaujalo najmä to, ako silno prepája osobné s politickým. Eribon sa vracia do prostredia, z ktorého kedysi utiekol, a prostredníctvom svojho osobného príbehu veľmi presne a citlivo pomenúva mechanizmy spoločenských tried, hanby, vylúčenia aj potreby emancipácie. Fascinuje ma jeho schopnosť hovoriť o veciach, ktoré sú prítomné aj v našich životoch, ale často ich nevieme pomenovať. O tom, ako hlboko v nás zakorenené sociálne rozdiely ovplyvňujú naše vzťahy, hodnoty, politiku i to, ako vnímame samých seba.
Rozhodnutie preniesť Návrat do Remeša na javisko vzniklo z potreby otvoriť tieto témy v českom kontexte. O triede, pôvode, spoločenskej mobilite či vylúčení sa tu stále dostatočne nehovorí, pritom ide o témy, ktoré formujú každého z nás. Divadlo má silu tieto veci zviditeľniť a premeniť na živý dialóg medzi osobným a spoločenským – a práve v tom vidím zmysel inscenácie.
V čom vidíte aktuálnosť tohto textu pre dnešnú českú (a slovenskú) spoločnosť?
Aktuálnosť Návratu do Remeša vidím v tom, že sa dotýka témy, ktorá sa k nám neustále vracia ako bumerang. Otázky spoločenských tried, straty dôstojnosti a mechanizmov, ktoré držia väčšinu ľudí v bezmocnosti, zatiaľ čo moc prepožičiavajú úplným monštrám. Minimálne od roku 2016 sa znovu a znovu pýtame, prečo ľudia z chudobnejších regiónov, s minimálnymi možnosťami a vzdelaním a často bez reálnej nádeje na zmenu, volia desivé strany, ktoré im sľúbia pár drobných navyše a sladký pocit víťazstva v kultúrnej vojne.
Eribon túto záhadu nerieši cez štatistiky, ale cez osobný príbeh a presvedčivú interpretáciu novodobých dejín. S empatiou, ale aj s vedomím vlastného podielu zodpovednosti. A to je inšpiratívne. Nejde o obviňovanie, ale o snahu pochopiť, čo všetko sa stráca, keď sa spoločnosť rozpadá na oddelené svety, ktoré už spolu nechcú alebo nemôžu hovoriť.
Aj vy pochádzate z Olomouca. Do akej miery je táto inscenácia aj vaším osobným návratom „domov“?
Olomouc je miesto, kde som vyrastal a kde sa formovali moje hodnoty, názory i vnútorné rozpory, s ktorými sa dodnes potýkam. Tak ako sa Eribon vracal do rodného mesta a konfrontoval minulosť, aj ja som musel hľadať rovnováhu medzi tým, kým som dnes, a tým, odkiaľ pochádzam.
Pre koho je podľa vás táto inscenácia určená a čo by si z nej mali diváci odniesť?
Inscenácia je určená každému, kto je ochotný premýšľať o svete okolo seba a o sebe samom. Nejde o elitný, akademický projekt, naopak, snažili sme sa, aby bola čo najzrozumiteľnejšia a najprístupnejšia. Eribonova kniha je samozrejme hlboká a analytická, ale v divadelnej podobe sme chceli odstrániť pocit intelektuálnej exkluzivity a nechať divákov vstúpiť priamo do príbehu, do emócií aj dilem postáv. Chceli sme, aby diváci mohli tieto témy cítiť na vlastnej koži – smiať sa, zamyslieť, cítiť napätie, bezvýchodiskovosť, ale aj nádej a empatiu, bez ohľadu na to, či sa orientujú v odborných pojmoch.
Ako reagovalo publikum na premiére? Prekvapilo vás niečo v ich reakciách?
Reakcie publika boli prekvapivé v tom najlepšom zmysle. Očakával som, že niektoré pasáže budú pre niekoho náročnejšie, no diváci reagovali veľmi živo. Smiali sa, stíchli v dojímavých momentoch a spontánne reagovali na humorné pasáže.
Ako ste pristupovali k transformácii teoretickej eseje do javiskovej podoby? Čo bolo najväčšou výzvou?
Preniesť Eribonovu esej na javisko znamenalo vybrať z textu to, čo má skutočnú emocionálnu a dramatickú silu. Kniha je plná analýz, teórií a osobných reflexií, prvým krokom teda bolo rozlíšiť, ktoré časti majú potenciál stať sa scénami, obrazmi a dialógmi a ktoré je lepšie nechať v pozadí.
V Divadle na cucky sme zvolili formu akéhosi „inscenovaného rozhovoru“. Namiesto klasického príbehu sleduje divák sériu prelínajúcich sa debát, konfrontácií, osobných výpovedí a drobných hereckých akcií. Chceli sme vytvoriť priestor, kde sa stretáva osobné a politické, intelektuálne a obyčajne ľudské, vážne aj ironické.
Zásadné bolo tiež zasadiť Návrat do Remeša do českého, konkrétne olomouckého kontextu. Nešlo o francúzsky príbeh, ale o ukázanie, ako sa témy, o ktorých Eribon píše, týkajú nás, veľmi bezprostredne. Otázky pôvodu, sociálnej mobility či kultúrneho kapitálu sú aktuálne naprieč Európou. Divadlo môže byť miestom, kde sa o nich dá hovoriť bez moralizovania, s empatiou. Najväčšou výzvou bolo nájsť rovnováhu medzi vernosťou Eribonovmu textu a potrebou vytvoriť živé, komunikatívne divadlo.
V centre inscenácie sú dve výrazne odlišné postavy, vážny intelektuál a „veselý robotník v kultúre“ Karli. Ako vznikla táto dvojica a čo symbolizuje? Je Karli inšpirovaný vami?
Postavy vznikli zo snahy preniesť napätie, ktoré som cítil pri čítaní knihy, to neustále oscilovanie medzi identifikáciou, teoretickým pochopením a odlišnosťou. Na javisku sa to premenilo na dva hlasy: jeden racionálny, analytický, niekedy odťažito chladný a druhý živelný, emotívny, miestami povrchný, performatívny.
Karli má v sebe kus mňa. Nie je autobiografický, ale prenikajú do neho moje rozpory – medzi intelektuálnou ambíciou a potrebou obyčajne žiť, medzi teóriou a praxou, angažovanosťou a bezmocou. Je to aj sebareflexia mojej privilegovanej pozície v triednej štruktúre a zároveň ironická poznámka o človeku, ktorý pracuje v kultúre, ale vie, aké krehké a neisté to je „za železnou platovou oponou“. Symbolizuje vnútorný konflikt mnohých ľudí z kultúrnej sféry: ako zostať kritický, a pritom neupadnúť do cynizmu; ako hovoriť o jednej triede, keď patríme k inej; ako si zachovať empatiu bez blahosklonnosti.
Výraznou súčasťou inscenácie je humor. Prečo ste sa rozhodli práve cezeň hovoriť o vážnych témach?
Humor v Návrate do Remeša je spôsob, ako byť inkluzívny, ako priblížiť vážne témy. Karli ho používa aj ako obranný mechanizmus proti trápnosti a vnútornému rozporu. Ten smiech však nie je posmešný. Je to spôsob, ako priznať vlastnú slabosť a pozvať divákov k rovnakému sebauvedomeniu.
Myslím si tiež, že v Česku je humor súčasťou kultúrnej výbavy, o vážnych veciach často hovoríme s dávkou irónie. Možno je to aj môj osobný inscenačný reflex.
Inscenácia otvára otázku, prečo sa z voličov ľavice často stávajú voliči extrémnej pravice. Aké odpovede vám priniesla práca na tejto téme?
Táto otázka je jedným z hlavných motorov inscenácie. Na začiatku som si myslel, že odpoveď je čisto ekonomická: strata istôt, rast nákladov, nezamestnanosť. To je samozrejme veľká časť problému, ale, ako píše Eribon, ide aj o pocit poníženia, neviditeľnosti a straty dôstojnosti.
Problémom je aj zánik možností dôstojnej kolektívnej identity a tú dnes ponúka najmä krajná pravica, ktorá stavia na jednoduchom pocite spolupatričnosti a na umelom rozdelení „my“ proti „nim“. A hoci sú tieto kategórie nezmyselné, dávajú aspoň symbolické víťazstvo.
Eribon zároveň píše o jazyku a kultúrnom kapitáli. „Tí hore“ hovoria iným jazykom, ktorému menej vzdelaní ľudia nerozumejú. Ľavica prestala hovoriť jazykom ľudí, z ktorých vzišla, a prenechala im len prázdne sľuby o modernizácii a slobode.
V inscenácii sa objavuje aj queer identita hrdinov. Ako ste pristupovali k téme sexuálnej orientácie a jej spoločenských dôsledkov?
V našej inscenácii sa queer identita nijako neodhaľuje, jednoducho tam je. Je to fakt, rovnako prirodzený ako pôvod či vzdelanie. Eribon o svojej homosexualite píše ako o jednom z kľúčových faktorov, ktoré formovali jeho skúsenosť. Ako ho prijímali doma, ako sa učil skrývať a prispôsobovať. A takto k tomu pristupujeme aj my, skúmame, ako sexualita ovplyvňuje sociálne procesy, vnímanie sveta a samého seba.
Sledujete situáciu na Slovensku v kultúre alebo v oblasti práv queer ľudí? Čo na ňu hovoríte?
Sledujem ju skôr povrchne, väčšinou cez Instagram a útržky správ. Napriek tomu je jasné, čo sa deje. Cítim veľký súcit, ale aj bezmocnosť tvárou v tvár takej vlne barbarstva a nenávisti. Zároveň si bolestne uvedomujem, že podobné monštrá sa chystajú aj k nám, súdiac podľa výsledkov našich volieb.
