Autorka: Sabrina Katonoff / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2025.
Koalícii sa 26. septembra prekvapivo podarilo v parlamente dosiahnuť zmenu ústavy. Novela priamo zasahuje do životov kvír ľudí, ktorí sú už dlhoročne hlavným terčom súčasnej konzervatívnej politiky. Okrem nejasných a právne prázdnych pojmov ako národno-kultúrna otázka sa zavádzajú dve pohlavia, zakazuje sa surogátne materstvo a manželstvá sa naďalej povoľujú iba medzi mužmi a ženami.
Slovensko bolo vždy komplikovaným miestom na život pre kvír ľudí, teraz sa však stávame štátnymi nepriateľmi, ktorých existenciu treba legislatívne upraviť tak, aby neohrozovala akési národné hodnoty. Čo bude ďalej a čo nás ešte čaká?
Vláda pripravila novelu ústavy, parlament ju schválil, prezident podpísal. Napriek protestom a výzvam. Napriek expertným hlasom v oblasti ústavného a ľudského práva. Napriek varovaniu Európskej a Benátskej komisie. Napriek zdravému rozumu.
Slovensko má odo dnešného dňa vyriešené kultúrno-etické otázky. Nikto síce naďalej netuší, čo je ich právna definícia, ale vieme, že to už máme na Slovensku poupratané, zvíťazila tu racionalita nad emóciami a môžeme sa sústrediť na budovanie novej republiky, tentoraz chránenej pred progresívnou ideológiou.
Tridsaťdva rokov našej samostatnej existencie a viac ako dekáda dominancie Smeru mierili práve k tomuto bodu. Konečne máme pevné ukotvenie vo svete a ten vie, čo od nás očakávať. Nemáme záujem rešpektovať medzinárodne záväzky, ľudské práva prisudzuje štát podľa volebných preferencií a statusu občana, v mene národnej jednoty sme ochotní zobrať kladivo a roztrieskať demokraciu, okresať ju tak, aby vyhovovala tým, ktorých pozícia nikdy nebola ohrozená.
Poukazovať na totálny morálny bankrot Smeru je zbytočné. Jeho fašizáciu sledujeme už roky, radostne sa totiž chytá najnovších trendov a snaží sa z nich vytrieskať čo najviac, aby nimi mohol zahaliť svoje nespočetné kauzy a odviesť pozornosť od pomalého, ale istého preberania úplnej moci. Napokon, aj partneri, ktorých nabrali po ceste, slúžia iba na vytváranie dymovej clony, ich verejné strápňovanie sa je súčasťou stratégie, aby sme si nevšimli, že si kdesi v pozadí Robert Fico buduje pohodlný, beztrestný dôchodok v štáte, ktorého aparát je mu úplne oddaný.
Skôr sa pristavme pri opozičnom Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH), ktoré novelu takmer do nohy podporilo. V ich očiach sa práve vyriešil problém budúceho vládnutia. Opakovane pripomínali, že v prípade volebného spájania sa s ostatnými opozičnými stranami sa budú musieť robiť kompromisy, respektíve ich partneri sa musia prispôsobiť im, a to najmä v otázkach, ktoré sa týkajú nás.
Podpora práv kvír ľudí a žien Progresívnym Slovenskom (PS) kresťanských demokratov desí. No teraz, keď už vieme, že náš život je predurčený tým, s čím sme sa narodili medzi nohami, a Slovensko je slovenské a žiadne iné, môžu sa kresťanskí demokrati s radosťou vrhnúť do koalície s progresívcami. Hodnotové otázky sú predsa vyriešené a keďže predseda PS svojich kolegov rešpektuje a opatrne vôkol nich našľapuje, aby nestratil momentum proti Ficovi, kvír volič vie, že ho v najbližšej budúcnosti nič prevratné nečaká.
Pripadá mi však zvláštne, nakoľko sa kresťanskí demokrati hrdia svojim hlasovaním. Vyhlasujú sa za Európanov, Slovensko vidia pevne v Európskej únii, napriek tomu nás ťahajú bližšie k Rusku, ktoré je s ňou v dlhoročnom konflikte a v súčasnosti pre nás predstavuje hrozbu na niekoľkých frontoch. Hlásia sa k takzvaným európskym hodnotám, rovnosti pred zákonom, no inšpirujú sa orbánovskými zákonmi, ktoré Európska únia pravidelne kritizuje ako diskriminačné, a do ústavy vnášajú prvky kresťanského fundamentalistického zmýšľania, ktoré vytvárajú z časti Slovenska druhotriednych občanov.
Zároveň touto voľbou ohrozili svoje postavenie v opozícii, čo však mohli očakávať. Proti hlasovaniu sa nevymedzoval iba dav na námestiach, ktorý požadoval, aby sa nespájali s koalíciou, ale aj ich samotní straníci. Zaujímavým príkladom je František Mikloško, ktorý kritizoval nielen pomoc Ficovi, ale aj vetu o dvoch pohlaviach, ktorá by podľa jeho správneho úsudku skomplikovala životy intersex osobám. Bude zaujímavé, ako ich vlastní voliči odmenia, no ešte zaujímavejšie bude pozorovať progresívcov vysvetľovať nám, ako sú naše práva v bezpečí v rukách ich najbližších partnerov.
Novela je skôr symbolická, no tranzícia je ohrozená
Ak sa na novelu pozeráme z praktického hľadiska, neprináša nám nič, o čom sme doteraz nevedeli. Manželstvá ostávajú privilégiom párov opačného pohlavia, ktoré si zároveň ako jediné môžu bezproblémovo adoptovať dieťa a vychovávať ho v kultúrno-etickej jednote. A povedzte mi, kedy Slovensko poznalo viac ako dve pohlavia? Novela opakuje už existujúce zákony, prenáša ich však o úroveň vyššie v snahe sťažiť ich zmenu. Je teda skôr symbolická.
Novinky máme akurát dve: explicitný zákaz surogátneho materstva, ktoré využívali najmä kvír páry a osoby, ktoré majú problémom s plodnosťou, a nadradenosť vnútroštátnych zákonov, ktoré majú mať odteraz precedens pri konflikte s európskym a medzinárodným zákonom či dohodami. Druhý bod predstavuje problémy v takmer všetkých oblastiach medzinárodných vzťahov a robí z nás nespoľahlivého partnera, najmä v kontexte Európskej únie, v ktorej sme po novom rovnakým problémom, akým je Maďarsko. Je otázne, či sa nám napríklad nezastaví tok financií z prostriedkov Európskej únie.
Pravdaže, nechcem minimalizovať reálny dopad novej ústavy na kvír komunitu. Založiť si dúhovú rodinu na Slovensku je odteraz v podstate nemožné a neprekvapilo by ma, keby sa slovenskí kvír ľudia, ktorí túžia po vlastných rodinách, rozhodli presunúť do zahraničia, kde sa môžu tešiť právnej ochrane. Slovensko nebolo a teraz už rozhodne nie je krajinou pre tých, ktorí chcú plnohodnotne žiť v pohodlí a šťastí so svojím partnerstvom a deťmi.
Ďalšia skupina ľudí, ktorej sa komplikuje život, sú trans*, nebinárne a intersex osoby. Kým ústava svojou formuláciou maže existenciu intersex ľudí, trans* a nebinárni ľudia sa nachádzajú v šedej zóne. Medicínska tranzícia naďalej pokračuje, právna retroaktivita transrodových ľudí chráni pred odobraním zmeneného pohlavia v občianskom preukaze, ale nie je jasné, či sa naďalej budú vykonávať právne tranzície.
V Únii tranzície zakazuje iba Bulharsko a Maďarsko. Ich zákaz na Slovensku by mal katastrofálny následok na menšinu, ktorá je v súčasnosti aktívne démonizovaná a perzekvovaná aj v priestoroch, ktoré doteraz mohla považovať za bezpečné.
Som si istá, že v momente, ako sa v parlamente rozsvietila deväťdesiatka, mnohí zlomili palicu nad Slovenskom, ak tak neurobili už pred rokmi. Ústava je základným dokumentom nášho štátu, určuje, k čomu sa ľudia, ktorí ho tvoria, hlásia, má reprezentovať hodnoty, na ktorých sme sa ho rozhodli postaviť. Ak sa v nej nevieme nájsť, ak nás výslovne vylučuje, začíname premýšľať nad tým, či nás naši spoluobčania medzi sebou vôbec chcú.
Je prirodzené báť sa a hľadať únik a nikto by nemal byť súdený za to, že domácu situáciu nezvláda a chce odísť niekam, kde by sa cítil bezpečnejšie. Slovenská kvír menšina sa už roky presúva do zahraničia a tí, čo ostávajú, čelia tlaku, aby obmedzili svoju existenciu vo verejnom priestore, či už v mene národnej čistoty alebo vlastnej bezpečnosti.
Zmenou oproti predchádzajúcim rokom je ale rastúci fašizmus, ktorý nás úspešne doháňa, kdekoľvek zložíme kufre. V tomto bode neexistuje štát, ktorý nebojuje o záchranu tolerantnej demokracie. Je prirodzené báť sa a chcieť utiecť — ale kam, keď všade horí? Nebolo by teraz lepšie ostať, pomôcť svojej komunite, svojim blízkym?
Smejem sa im
Roky čelíme na Slovensku tomu istému nepriateľovi, ktorý naberá na sile každou Ficovou vládou, každou nepodarenou koalíciou, ktorá nás má priviesť naspäť k takzvaným európskym hodnotám a chce zabrániť návratu Smeru a jeho poskokov. Náš nepriateľ silnie a vyzerá nepremožiteľný, najmä teraz, keď má na svojej strane každú súčiastku štátu. No smejem sa mu, smejem sa jeho krehkosti a prázdnote.
Skutočne si myslia, že nás nejaké slová na papieri vymažú z existencie? Poslanci sa snažia prepísať realitu, zákon uznáva iba dve biologicky dané pohlavia, no moje telo je dôkazom, že svet sa nedá kodifikovať. Môžu ústavu opakovane prepisovať, hlasovať, za čo sa im zachce, pravda nepodlieha rozhodnutiu niekoľkých mocných mužov.
Boja sa nás, sú krehkí, preto na nás vyťahujú všetky triky mocných. Naše pochody, bojkoty, naša solidarita ich desí. Budú stupňovať svoju nenávisť, budú sa nás snažiť rozdeliť, ale ak ostaneme zomknutí, ich snahy sa rozpadnú a jedného dňa aj ich systém, ktorý vybudovali proti nám.
