Autor: Marek Moravčík / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Volal sa Martin, pochádzal z Ťahanoviec na východe Slovenska a ako trinásťročný vo februári ukončil svoj život skokom pod vlak. Rozhodnutiu podľa ľudí z jeho okolia predchádzalo aj šikanovanie za jeho orientáciu a výzor.
S podobným prípadom z opačnej strany sa vo svojej praxi stretol Záhorák Timotej Šefčovič, ktorý pracuje v online poradni pre LGBTI+ ľudí v Prahe. Oslovil ho jedenásťročný chlapec, ktorý sa s ním radil, ako povedať svojmu spolužiakovi, že sa mu páči.
Písali si spolu tri mesiace. Po dlhšej odmlke mu potom napísala klientova matka, ktorá mu oznámila, že si jej dieťa vzalo život.
V menšinovom strese
„Na vrchole puberty som sa dostával až k samovražedným myšlienkam. Zo všetkého najviac som sa bál odmietnutia zo strany svojej najbližšej rodiny,“ píše o sebe Timotej Šefčovič na českom portáli sbarvouven.cz, ktorý slúži aj ako anonymná online poradňa pre LGBTI+ ľudí.
„Môj jedenásťročný klient sa mi zdôveril, že sa mu páči spolužiak, o ktorom si nie je istý, či je gej,“ hovorí Šefčovič.
Keď sa rozprávali o tom, že by chcel chlapec spolužiakovi vyznať lásku, Šefčovič sa ho snažil pripravovať na viacero scenárov – vrátane odmietnutia. Aj on sám zažil, aké to je, zamilovať sa do niekoho, kto má odlišnú orientáciu.
„Keď jeho spolužiak plánované stretnutie zrušil, klient reagoval tak, že to chce ukončiť. Pýtal som sa ho, čo tým myslí, nato mi poslal emotikony zbrane a lebky. Písal som mu o riešeniach, ako sa s tým celým vyrovnať, no potom prestal komunikovať a už mi napísala len jeho mama.“
Po tejto skúsenosti si dal Šefčovič na mesiac pauzu od dobrovoľníctva. Nebolo to ale prvýkrát, čo si písal s tínedžerom so samovražednými myšlienkami. Takéto skúsenosti majú aj jeho kolegovia.
„Ja som si v tom veku tiež predstavoval, že jednoduchšie by bolo zomrieť, než niekomu povedať, že som gej,“ hovorí. Najťažšia bola preňho základná škola, kde svoju identitu skrýval a vyhýbal sa aj niektorým aktivitám, ktoré by ho mohli vyzradiť.
Teraz sú podľa jeho skúseností tínedžeri viac v kontakte so svojimi emóciami a prekvapujú ho odhodlaním, s akým svoju identitu obhajujú doma alebo v škole. On v tom období cítil len strach. Uľavilo sa mu až po coming oute a ako sám hovorí, jeho život sa zmenil k lepšiemu.
„Rodičia, buďte k sebe láskaví a prijímajte svoje deti, nielen ich slová, ale aj životy,“ odkazuje Šefčovič. „Ja som bol na seba zbytočne veľmi prísny a nevedel som si to odpustiť.“
Bezpečný priestor sa nedá tvoriť len cez slová
Správa o samovražde Martina z Ťahanoviec zasiahla aj stredoškolskú učiteľku Hanu Botkovú z bratislavskej zdravotníckej školy, ktorá hľadá spôsoby, čo vie sama spraviť pre to, aby sa žiaci na škole cítili bezpečne.
„Nerobím nič špeciálne,“ hovorí Botková. „K ľuďom pristupujem bez hodnotenia, mám otvorené oči a žiakov vnímam a snažím sa neprehliadať ani drobné detaily. Keď niekoho vidím na chodbe utiahnutého alebo izolovaného, oslovím ho – ale veľmi jemne.“
Už len otázka „ako sa máš?“ alebo pohladenie podľa učiteľky môžu pomáhať. Žiakom tak dáva najavo, že si ich niekto všíma. Dôležitá je podľa nej aj ráznosť, keď sú dospelí svedkami šikanovania alebo používania nadávok znevažujúcich identitu nejakej menšiny či skupiny. Takou môže byť napríklad slovo „buzerant“.
„Nestačí, keď učiteľ tému otvorí len na triednickej hodine a začne všeobecne hovoriť o tom, že ak je niekto kvír, nech sa naňho obráti,“ dopĺňa psychologička Patrícia Vesel Ganoczyová, ktorá pôsobí v Univerzitnej nemocnici Louisa Pasteura v Košiciach a spolupracuje aj s komunitným a poradenským centrom pre LGBTI+ ľudí Prizma Košice.
„Je na nás dospelých, aby sme skutkami okolo seba vytvárali bezpečné prostredie, a keď napríklad prehliadame alebo normalizujeme používanie takejto nadávky, deti potom nemajú motiváciu zdôveriť sa nám, keď sa ich to naozaj bude týkať,“ dodáva.
Po Zámockej sa to zhoršilo
O samovraždách dúhových detí sa viac hovorí aj vďaka festivalu transrodových ľudí Svet podľa Gabriela. Založil ho otec transrodového mladíka, ktorý si vzal život pre predsudky v spoločnosti.
Samovražedné myšlienky však nespôsobuje sexuálna orientácia alebo transrodovosť. „Pramenia z neprijatia a devalvácie od najbližšieho a širšieho okruhu ľudí, ktorí sú pre deti formatívni,“ hovorí Vesel Ganoczyová.
Dospelí – rodičia, učitelia alebo tréner – pre dieťa znamenajú celý svet, reprezentatívnu vzorku celej spoločnosti. Keď prijatie nenájdu u nich, začnú strácať nádej, že môžu žiť šťastne. Nedokážu si predstaviť, že dospejú a zariadia si život podľa seba.
„Žijú tu a teraz. V detskom a tínedžerskom veku sú závislí od dospelých. Keď sa v nich bezmocnosť nazbiera do obrovských rozmerov, môžu dôjsť k takej bolesti a beznádeji, že im prestane dávať zmysel existovať,“ dodáva odborníčka.
Deti podľa nej vnímajú aj politicko-spoločenskú situáciu a kroky a vyjadrenia politikov, ktoré sú namierené proti dúhovej menšine.
Vesel Ganoczyová pracuje nielen s dúhovou mládežou už jedenásť rokov. Po teroristickom útoku na Zámockej v októbri 2022, keď útočník zabil dvoch ľudí a jednu osobu zranil, zaznamenala prudký nárast záujmu klientov.
Článok vyšiel aj v Denníku SME.
