Autor: Sofia Vetterová / Foto: Canva
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Predsudky, stereotypy a strach z inakosti neustále kľučkujú medzi rôznymi generáciami a komplikujú ľuďom životy. Niekedy si ich aj odnášajú so sebou.
Stretol sa s nimi aj 13-ročný Martin z Ťahanoviec, ktorý v marci spáchal samovraždu. Táto správa ma veľmi zasiahla.
Vraj žijeme v 21. storočí, modernej dobe, ja však stále vidím tie isté témy, ktoré kvír ľudia otvárali aj 30 rokov dozadu. V tomto je pre mňa veľmi dôležité moje okolie, v ktorom nachádzam bezpečie a dáva mi nádej do života, pretože sa dokážem až príliš ľahko nechať zahltiť nenávisťou z médií.
Vtedy rozmýšľam nad tým, či aj ja raz budem vyčlenená zo spoločnosti kvôli mojej sexualite, či budem žiť niekedy normálny život, alebo sa mi stane niečo zlé. Dávnejšie som si tiež predstavovala, že ak by som neexistovala, bolo by všetko ľahšie. Verím však, že jedného dňa príde veľká zmena, ktorej súčasťou chcem byť aj ja. Nemôžem si to nechať ujsť.
Rozprávala som sa o tom aj s mojimi rovesníkmi, s ktorými som zdieľala skúsenosti s dospievaním na Slovensku.
Bezpečie a slobodu sme našli v umení
Na Slovensku sme si tak veľmi zvykli na nenávisť, až ju považujeme za prirodzenú súčasť nášho kvír života. Šikana aj neslušné narážky sú vo verejnom priestore tolerované.
Mnohých mladých ľudí vrátane mňa táto atmosféra odrádza od žitia v tejto krajine. Mám pocit, že náš hlas sa úplne stratil, že je úplne bezvýznamný, alebo pre niektorých aj smiešny. My sme ale budúcnosťou našej spoločnosti, záleží nám na nej.
Sklony k samovražde medzi LGBTI+ mládežou sú niekoľkokrát vyššie ako medzi heterosexuálnymi ľuďmi. V prieskume britskej organizácie Just Like Us z roku 2021 uviedlo až 68-percent kvír respondentov vo veku od 11 do 18 rokov, že mali skúsenosť s myšlienkami na samovraždu. Takmer tretina z nich sa sebapoškodzovala, čo pri hetero tínedžeroch bolo len na úrovni deviatich percent z opýtaných.
Práve preto som sa rozhodla angažovať v občianskej a kultúrnej činnosti v Nových Zámkoch. Chcem to zmeniť, objaviť priestor, v ktorom budeme môcť byť so svojimi blízkymi samými sebou. Bez strachu. A tak som založila Kruh Milovníkov Poézie, kde môže každý ukázať, kým je, bez potláčania svojej inakosti.
Nátlak, ktorému sme vystavení, nie je totiž „viditeľný na prvý pohľad“ – ako povedala moja kamarátka Bianka. Podľa Adriena je však jeho dopad „hlboký a dlhodobý“.
„Preto je veľmi dôležité budovať prostredie, v ktorom sa mladí kvír ľudia môžu cítiť bezpečne, slobodne a rešpektovane,“ hovorí Adrien. „Nielen v školách, ale aj v rodinách a médiách. Fungujeme rovnako ako ostatní, len inak milujeme.“
Pre Adriena je umenie priestorom, v ktorom „môžem byť úprimný k sebe aj k svetu“. V tvorení našiel jazyk, cez ktorý dokáže svoje pocity ľahšie vyjadriť.
Z coming outu máme stále strach
„Môj proces sebaprijatia bol celkom náročný, pretože som mala pocit, že som stratila poslednú šancu mať normálny život,“ povedala mi Kaja.
Bojí sa, že keď sa bude prechádzať na verejnosti so svojou frajerkou, ľudia na ne budú zazerať a komentovať ich sexualitu. Mrzí ju, že na Slovensku prišla aj o sen mať „veľkú typickú svadbu v kostole“ s rodinou.
Rodičom o tom ešte nepovedala a bojí sa, ako budú reagovať, keď im raz predstaví svoju partnerku. Strach cíti aj Kaja, nechce, aby sa na ňu rodičia pozerali „v inom svetle“.
„Som spokojná s tým, kto som, nevymenila by som asi nič, pretože je to veľká súčasť mňa,“ pokračuje Kaja. „Najväčšia prekážka pre mňa bola, čo bude na to vravieť moje okolie a hlavne, ako to zvládnem ja.“
Biankasi svoj coming out vždy starostlivo pripravuje a skôr než niekomu niečo povie, dáva najprv náznaky. Bojí sa homofóbnych narážok.
„Veľká väčšina bola premyslená a dopadla hlavne dobre,“ hovorí Bianka. „Pomohla mi hlavne komunita na sociálnej sieti, pribúdajúci obsah na túto tému a to, že som si vyhľadávala informácie na internete. Skúsila som aj Am I lesbian quiz (kvíz: Som lesba?, pozn. red.).“
Spoliehala sa aj na články v médiách. Informácie si hľadala cielene, nechcela sa spoliehať na algoritmy sociálnych sietí. Kvír reprezentáciu na Slovensku však považuje stále za veľmi „obmedzenú, povrchnú a stereotypnú“.
„Chýbajú nám príbehy, ktoré ukazujú kvír ľudí nielen ako vedľajšie postavy, ale ako hlavné postavy s vlastnými snami, zápasmi a víťazstvami. Potrebujeme viac priestoru pre autentické príbehy, ktoré dokážu inšpirovať, spájať aj motivovať,“ hovorí Adrien.
Vieme, že to máme ľahšie než tí pred nami
Bianka pozná aj zopár starších kvír ľudí vo svojom okolí. Vyoutovaní sú len do určitej pre nich bezpečnej miery a nikto z nich o svojej inakosti veľmi nehovorí.
„Je na nich vidieť, že to mali ťažšie ako my,“ hovorí Bianka. „Mnohokrát si všímam internalizovanú homofóbiu (zvnútornenie predsudkov okolia samotnou kvír osobou, pozn. red.), ktorá je v nich zakorenená, ale aj predsudky voči nám mladým. Myslím si, že je to kvôli tomu, že my sme to mali jednoduchšie – a taktiež kvôli našej otvorenosti voči iným.“
Svoje postavenie v spoločnosti označili za „zložité“ a „citlivé“. Na jednej strane vnímajú, že sa spoločnosť postupne mení a mladí v umeleckých kruhoch aj v mestách zažívajú viacej slobody, no predsudky ani stereotypy nikam nezmizli.
„Mnohí mladí kvír ľudia, ktorých poznám, žijú v napätí medzi autentickosťou a obavami z neprijatia,“ hovorí Adrien. „Slovensko má potenciál na pozitívnu zmenu, ale vyžaduje si to empatiu a otvorenosť zo strany celej spoločnosti.“
Zároveň vnímajú protichodné reakcie, napríklad, keď dostanú odpoveď „my vás rešpektujeme dosť“.
„Ak neprijmú naše pocity a spôsob, akým chceme niekoho milovať, tak mi ten rešpekt veľmi nepomôže,“ komentuje Adrien.
Adrien, XX rokov
Nestretávame sa na svetle,
len tam, kde slnko nedočíha,
kde steny majú pamäť,
ale sľúbili mlčať.
Naše ruky sú tiene v divadle lístia,
šepkáme si v jazyku,
ktorý vymyslela hmla,
aby nik nepočul,
ako sa láska vyslovuje inak.
Je to ako hľadanie domova,
ktorý nemáme,
nie miesta, ale pocitu,
že môžeme byť celí,
aj keď nás niekto stále orezáva.
Ty si môj neviditeľný deň
v kalendári, čo visí opačne,
a ja tvoj nočný list,
nepodpísaný,
ale dýcha tvojou vôňou.
Snívame o svete,
kde láska nebude pod zámkom,
kde by sme mohli žiť,
nebyť brzdení strachom z okolia,
ale žiť sami
a skutočne sa nájsť.
Kým ten svet príde,
sme kvapky pod hladinou,
dotýkame sa bez svedkov,
veriac, že raz vyplávame,
ako pravda, ktorá sa nebude báť dýchať.
