Autorka: Dominika Chrastová / FOTO: Foto N – Tomáš Benedikovič
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
„Predtým ako som vyšla na pódium, mi hodinky oznámili, že mám už desať minút tep nad stotridsať. To sa mi stalo druhýkrát v živote. Prvý raz to bolo na jednom pojednávaní na Ústavnom súde,“ spomína si právnička Lucia Berdisová na Pride 2023, kde vystúpila s prejavom.
Koncom februára sa v Bratislave otvorilo komunitné centrum In, kde ste vystúpili v diskusii s názvom Sila a odvaha LGBTI+ ľudí. Ako ste sa v novom centre cítili?
Spoluzakladala ho partia mojich kamarátov. Čiže pre mňa sú tam podstatní aj ľudia, medzi ktorými sa cítim dobre. Zároveň expertne spolupracujem s Iniciatívou Inakosť. Predtým sídlila v kancelárii, teraz je súčasťou naozaj veľmi pekného komunitného priestoru.
Jedna podporovateľka LGBTI+ ľudí mi na základe fotiek komunitného centra povedala, že má obavy o bezpečnosť. Konkrétne ju znervóznilo, že budova je z veľkej časti presklená a nachádza sa pri ceste. Cítili ste sa tam vy z tohto hľadiska bezpečne?
Veľmi som nad tým nerozmýšľala, lebo som priebežne zachytávala snahy ľudí v Iniciatíve Inakosť zabezpečiť centrum čo najlepšie. Ale rozumiem, že tým, aký je to roztvorený priestor, sa tam najmä po teroristickom útoku nemusí cítiť bezpečne každý.
Hľadanie budovy však bolo komplikované, bral sa do úvahy aj pomer ceny a výkonu. Možností napokon nezostalo veľa.
Na druhej strane môže viditeľnosť a bezbariérovosť priestoru prilákať kvír ľudí, ktorí by sa za iných podmienok neodhodlali do centra vybrať.
Takisto platí, že pocit bezpečia nám vo finále dáva alebo nedáva spoločnosť. Nemať okná reálne nie je alternatíva.
Počas diskusie v centre ste uviedli, že človek sa potrebuje cítiť bezpečne aj sám v sebe. Ako ste to mysleli?
Každý môže mať trochu odlišnú skúsenosť. Ja som odmalička vedela, že som niečím iná. Nebolo to tak, že by som zapadala do nejakej „štandardnosti“, z ktorej by som neskôr pociťovala vylúčenie. Keď si svoju inakosť uvedomujete hneď od začiatku, súvisí to s tým, ako sa vyvíja vaša nervová sústava a ako vnímate okolitý svet.
Úprimne, v detstve som si nevedela predstaviť, že by ma niekto akceptoval a mohla by som mať život ako ostatní. Tým sa, samozrejme, komplikovalo aj moje sebaprijatie. Postupne k nemu predsa len dochádzalo vďaka prijatiu od blízkych ľudí. V prejave na Pride som spomínala napríklad babku.
Pre mňa je najdôležitejšie cítiť sa bezpečne vo svojom vnútri. Nachádzať v sebe pokoj a prijatie.
Čiže pocit bezpečia môže prameniť aj z vnútornej pohody.
Áno, pokiaľ tam nemáte nejaké skraty, prílišné trenia a viete zladiť rôzne črty svojej osobnosti. Žiadnu časť seba nepotláčate, nepopierate, nesnažíte sa na ňu zabudnúť, ako keby nebola. Slovo integrita sa dá vykladať rôzne, ale vnútorná integrita – celistvosť môže spočívať aj v tomto.
Prečo ste si v detstve nevedeli predstaviť, že by ste mali život ako ostatní? V akom význame vám to napadlo?
Nesúviselo to s tým, že by som sa niekde dočítala, čo všetko kvír ľudia nemôžu. Vtedy slovo kvír ani nebolo, stále sa hovorilo o homosexualite ako o nejakej chorobe. Z celého naratívu okolo toho som si však myslela, že som niekto, kto nemá nárok na bežné fungovanie.
V deväťdesiatych rokoch začali byť viditeľní ľudia bez domova. Cítila som s nimi podobnosť, takisto som si v sebe niesla pocit vytlačenia zo spoločnosti a potrebu utvárať si bezpečie inak.
Koľko ste mali rokov, keď ste nad tým takto uvažovali?
Osem alebo deväť. Veľmi presne si pamätám tú chvíľu, keď som išla po chodníku zo školy domov a vravela som si: „Fúha, čo so mnou bude.“
Po osemdesiatom deviatom začali prichádzať nové informácie a buď v Slovenke, alebo v Živote sa na ľavej strane vždy preberal nejaký kvázi spoločenský problém. Našla som tam text o inakosti, ktorý nebol vyslovene negatívny. Z neho som pochopila, že sa týka aj mňa.
K tomu sa mi viaže spomienka, ako kráčam po chodníku a hovorím si, že ja teda nebudem mať vzťah, nebudem mať byt, nebudem mať auto. V tom veku mi veľmi zvláštnym spôsobom zapadlo do seba viacero rôznych vecí.
Ako sa vám vyrastalo v Prešove?
Samozrejme, nie je to najotvorenejšie prostredie na svete. V deväťdesiatych rokoch som nepoznala žiadnych ďalších kvír ľudí. Vedela som, že niekde sú, ale netušila som, kde ich hľadať. Navyše som skôr introvertný typ. Občas sa vyskytli nejaké postavy v seriáloch, ale nie vždy v úplne pozitívnom svetle.
Čiže mala som v sebe pocit čudnosti, o ktorom som sa s nikým nerozprávala. Až ma raz babka láskavo nazvala „čudačina“, ako sa hovorieva na východe.
Sčasti ten typ prostredia ilustruje kniha Babička od Ivany Gibovej. Niektoré opisy mi pripomínajú ulicu, oproti ktorej som bývala. Napríklad vystihla atmosféru sídliska a uzavretosť vecí v rámci rodín.
V prejave na Pride 2023 ste povedali aj toto: „Keď boli zavraždení Juraj a Matúš a postrelená Radka, spomenula som si ešte na iný zážitok s babkou. Ten je mojím pevným bodom, keď sa všetko rozkolíše a keď sú veci nielen ťažké, ale aj ťaživé. Je to opäť momentka z leta. V spomienke zaspávam večer pri babke a chcem ju celú objať. Ale moja detská ruka je prikrátka, takže babku neobjímem úplne a moja dlaň skončí na jej mäkkom bruchu.“ Pomáha vám táto spomienka aj naďalej?
Áno. Každý potrebuje takzvaný archimedovský pevný bod. Hovorí sa, že keď ho máte, dokážete pohnúť zvyškom sveta. Moje pevné body spočívajú vo vzťahoch s ľuďmi. Pri babke som vždy cítila veľké prijatie aj vďaka jej láskavému pomenovaniu, že som „čudačina“. Bonusom je, že ide o doslovný preklad výrazu queer.
Predpokladám, že ste pred ňou nestihli mať coming out, kým žila. Mohla to však na základe tej prezývky tušiť?
Nemyslím si, že o tom rozmýšľala v kontexte romantickej inakosti. Podľa mňa išlo o formu prijatia akejkoľvek odlišnosti, veď každý je v nejakých veciach menšina alebo iný.
Prijatie ani nemusí byť o slovách, často spočíva v drobných gestách a v spôsobe, akým sa k vám človek správa. Cítite, že vás do ničoho netlačí, nekladie na vás požiadavky, aký by ste mali byť, s kým by ste mali žiť. Presne tak som sa cítila pri babke. Nebola jediná, no s ňou sa mi vybavujú silné zážitky.
Ako si s odstupom času spomínate na svoje vystúpenie na Pride, keď ste stáli na pódiu v zraniteľnejšej pozícii, než ste zvyknutá?
Určite je pre mňa komfortnejšie hovoriť z expertnej pozície na základe vzdelania, ktoré mám. Tam som stála sama za seba a bola to, samozrejme, stresová situácia. Ešte predtým ako som vyšla na pódium, mi hodinky oznámili, že mám už desať minút tep nad stotridsať alebo stopäťdesiat. To sa mi stalo druhýkrát v živote. Prvýkrát to bolo na pojednávaní na Ústavnom súde.
Zároveň som to považovala za úžasnú možnosť, lebo prvý raz prišla na Pride aj moja rodina. Znamenalo pre mňa veľa vidieť, že sestra a synovček sú v publiku. Takisto som tam registrovala Radku Trokšiarovú, s ktorou sme sa spoznali na nahrávaní podcastu Teplá vlna a odvtedy sa kamarátime. Už predtým som poznala aj členky a členov Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a organizačného tímu Pride. Pociťovala som radosť, že som tam.
Keď som bola malá, nevedela som si ani len predstaviť, že by som dostala šancu niekomu o sebe niečo povedať. Spájala sa mi s tým aj zodpovednosť. A keďže som v detstve nemala žiadne očakávanie, vnímala som celý ten moment ako nadštandard.
Na druhej strane to však netreba príliš dramatizovať. Kamarátka organizátorka mi pripomínala, nech hlavne čítam pomaly. Text som si napísala vopred, lebo si nemyslím, že by som dokázala v takej situácii improvizovať.
Kedy sa začali vaše očakávania od života postupne zvyšovať? Súviselo to so sebaprijatím?
Bol to vývoj. Prijatie spočívalo aj v tom, že som si niektoré veci dovolila. Vo finále si musíte dať určitý typ práva, napríklad právo mať vzťah. No stále sa môžete dostať do situácií, keď nejakú životnú šancu odmietnete, lebo si poviete, že na ňu nemáte právo.
Z hľadiska svojho vnútorného nastavenia?
Áno, teraz vyslovene hovorím o vnútornom nastavení. Väčšina vecí, ktoré robíme, súvisí s tým, na čo sme si dali právo. Aj náš víkend vyzerá podľa toho, či sme si dopriali právo na oddych, právo na spoznávanie nových ľudí alebo právo byť sami, ak to potrebujeme.
Čiže keď na chvíľu odhliadneme od objektívnych daností, kam patria povedzme sociálne podmienky, tak život si utvárame tým, čo si dovolíme. A ja som sama sebe napríklad dovolila mať vzťahy.
Ako môže okolie pomôcť kvír ľuďom v procese sebaprijatia a v nadobúdaní pocitu bezpečia?
Rôzne reakcie na coming out môžu ten proces uľahčiť aj zabrzdiť. Pomôcť môže prejavovanie aktívneho záujmu, ktorý v sebe nemá šokujúcu zvedavosť. Empatia a drobné veci, čo nám niekedy možno ani nenapadnú, sú dôležité.
Momentálne som súčasťou neformálnej partie s názvom Synodia. Sme skupina nielen evanjelikov a evanjeličiek, ale aj ľudí z iných kruhov, napríklad katolíckych. Snažíme sa napomôcť rešpektu voči kvír ľuďom zo strany rôznych cirkví.
Nedávno som sa o tejto téme rozprávala s Petrom Križanom, ktorý je súčasťou Synodie, a podľa neho je dobré premýšľať nad etiketou vzťahov väčšiny s menšinou. V zmysle ako sa správať, ako pozdraviť, ako objať, ako sa spýtať na preferované pomenovanie. Týmito signálmi dáte druhému človeku pocítiť, že oňho máte autentický záujem.
A že je podstatný.
Áno. Všetko sú to v istom zmysle drobné veci, ktorých by sme sa mali držať, aby sme druhému človeku prejavili dôstojnosť. Kvír menšina vlastne vo finále čaká na reálne priznanie dôstojnosti zo strany väčšiny. Aj legislatívne, aj spoločensky. V ústave je takisto napísaná magická veta, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Platí to?
Presne – platí to s otáznikom. Aj čo sa týka rovnosti, aj čo sa týka dôstojnosti.
Máme tu rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom sa hovorí, že prehliadanie vzťahu osôb rovnakého pohlavia zo strany štátu alebo neposkytnutie im inštitútu, aby bol ten vzťah uznaný a chránený, porušuje právo na rodinný a súkromný život. Iné rozhodnutie dodáva, že je to v rozpore aj s princípom rovnosti. Nerešpektovanie vzťahov takisto vplýva na vnímanie hodnoty ľudí, čo zas smeruje k ich dôstojnosti.
Aké je zaoberať sa právnou expertízou v oblasti, ktorá sa vás osobne týka? Ovládate oveľa lepšie než bežný človek, v čom všetkom sa vám nepriznávajú rovnaké práva.
Mala som dlhý čas na to, aby som sa s tým vyrovnala. Čiže nepociťujem okolo toho nejaký typ bolesti alebo mindráka ani to neberiem tak, že by som hájila seba.
Viete sa odosobniť.
Áno. Ale podľa mňa nie je nevyhnutné odosobniť sa. Niekedy sa presadzuje falošná neutralita, teda že človek musí byť v téme neutrálny. Nikto však nie je neutrálny v ničom. Povieme o niekom, kto nepatrí medzi kvír ľudí, že je neutrálny? Môžu tam byť predsa iné parametre, ktoré formujú jeho pohľad. Čiže žiadna neutralita v tomto neexistuje.
Zároveň si myslím, že právnici a právničky by mali pôsobiť aj občiansky. Nevnímam to teda ako pnutie, ale ako kompaktný celok vystupovania vo verejnom priestore.
Ste členkou Výboru pre práva LGBTI osôb. Na stránke výboru sa nachádza zoznam právne neupravených životných situácií nezosobášených párov, kam patria aj kvír ľudia a ich vzťahy. Najväčšie povedomie je o tom, že partner sa nemôže informovať o zdravotnom stave druhej osoby alebo dediť. V ktorých ďalších oblastiach narážajú páry na problém?
Tých právne neupravených životných situácií je okolo štyridsať. Mnohé z nich sa vzťahujú napríklad na poskytovanie sociálnych dávok a daňové záležitosti, na bývanie alebo na možnosti žiadania o spoločný úver.
Myslím si, že pre niektorých ľudí môže byť veľmi dôležitá aj povinnosť vzájomnej výživy. V manželstvách ide o štátom potvrdzovaný typ puta, ktorý sa týka delenia sa o podobnú životnú úroveň. Ak sa zväzok rozpadne, zo zákona o rodine za istých okolností vyplýva poskytovanie príspevku na výživu rozvedeného partnera.
Symbolicky sa mi zdá dôležitá možnosť mať spoločné priezvisko, vďaka čomu vystupujete s druhou osobou ako ucelená jednotka.
Navyše nejde len o praktický balíček práv, ale v hre je aj ukončenie stigmatizácie. Existuje množstvo psychologických výskumov o tom, aká je rovnoprávnosť kľúčová v sebaprijatí. Pre mňa boli kedysi rôzne veci nepredstaviteľné aj preto, lebo nie sú dostupné.
Ústavný súd v jednom inom rozhodnutí použil vetu, že zákaz diskriminácie je nástrojom na odstránenie krívd, ktoré narúšajú ľudskú dôstojnosť. Čiže z tohto pohľadu sa tu naozaj na kvír ľuďoch ako menšine pácha krivda a týka sa uznania ich dôstojnosti.
Predsedom Výboru pre práva LGBTI osôb je minister spravodlivosti Boris Susko. Jeho rezort nedávno zamietol Iniciatíve Inakosť grant na psychologickú a právnu podporu kvír ľudí, ktorí sa stali obeťami trestných činov, násilia či šikany pre svoju identitu. Považujete tento krok za paradox, alebo sa to dalo čakať?
Ak by sme od orgánov verejnej moci očakávali, že budú diskriminovať na základe sexuálnej orientácie alebo zamerania ľudskoprávnej organizácie, bol by to úplný koniec. Čiže podľa mňa je to stále prekvapivé. Pokiaľ nás to neprekvapilo, je už skutočne veľmi zle.
Tak asi je veľmi zle – či nie?
Asi. Keď sa prideľujú dotácie a niektoré projekty sa hodia do škatuľky s nálepkou LGBTI a umelo sa vyrobí okolo celej menšiny ešte aj dráma, samozrejme, že je zle. Lenže pokiaľ to okrem ministerstva kultúry urobí aj ministerstvo spravodlivosti, je to o to horšie, lebo v niečom sa dá považovať za ministerstvo právnej kultúry.
Z toho, čo viem, zatiaľ neprišlo žiadne rozumné odôvodnenie, prečo táto dotácia nebola udelená. Argumentovať tým, že ide o rozhodnutie v diskrécii orgánu, nestačí – nemôže používať diskriminačné kritériá.
V rozhovoroch zvyknete citovať výrok: „Dopísať do ústavy aj jediné slovo je sila.“ Ako sa z tohto hľadiska pozeráte na návrh Roberta Fica, aby sa do ústavy dopísala okrem iného veta, že Slovenská republika uznáva len pohlavie muža a ženy?
Ten výrok mám od kamaráta z Ústavného súdu, ktorého si veľmi vážim. Povedal ho v kontexte, že aj jediné slovo mení citlivé pradivo spoločnosti. Čiže ústava je akoby veľmi citlivá látka, na ktorú musíte dávať pozor. Ide o veľkú vec, keď sa do nej čokoľvek vkladá, pričom motivácie môžu byť rôzne.
V navrhovanej novele však nestojí za pozornosť len veta o pohlaviach. Ako najväčší zásah do terajšieho fungovania mi pripadá časť, ktorá sa týka prednosti domácich zákonov pred medzinárodným právom. Odsek, ktorý by sa podľa návrhu mal do ústavy doplniť, je naformulovaný tak, že „Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť vo veciach národnej identity“.
Ďalej sa tam na pohľad neškodne vymedzuje, že ich tvoria najmä základné kultúrno-etické otázky týkajúce sa „ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia“.
Ak by tá novela prešla, podľa druhého navrhovaného odseku by sa nič z ústavy nemohlo vykladať tak, že Slovenská republika súhlasila s presunom výkonu časti práv o národnej identite na nejakú inú entitu. Tým sa myslí napríklad Európska únia či Rada Európy.
V praxi však nie je úplne jasné, čo celá táto pasáž znamená. Na rozporovom konaní som sa konkrétne pýtala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Coman. To je rozhodnutie, ktoré hovorí, že ak dve osoby uzatvoria manželský zväzok alebo registrované partnerstvo v nejakej krajine Európskej únie a idú do inej členskej krajiny, kde má jeden z manželov občianstvo, tak tá krajina musí udeliť jeho partnerovi trvalý pobyt za rovnakých podmienok, ako udeľuje párom opačného pohlavia. Umožňuje sa tým sloboda pohybu v rámci členských štátov.
Stále je otázne, čo by navrhovaná novela ústavy v podobných prípadoch znamenala. Podľa mňa to ani vláda nemá premyslené. Povedať, že to ostane na interpretácii orgánov ochrany práva, nestačí, lebo akých orgánov? Kto to bude interpretovať? A čo je vôbec tá národná identita? Dovysvetlia to ďalšie zákony alebo to skonštatujú súdy? A v akých situáciách to budú konštatovať súdy?
Vo finále celá novela predstavuje licenciu na nedodržiavanie európskeho práva a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom teraz ani nevieme, čo všetko do daných oblastí spadá. Čo bude patriť pod kultúrno-etické otázky týkajúce sa rodičovstva a rodiny? Veď to môže byť kadečo vrátane starostlivosti o deti, ktoré vôbec nesúvisia s kvír ľuďmi.
Poznáte konkrétne prípady, keď chcel pár rovnakého pohlavia žiť na Slovensku a jeden z manželov žiadal o trvalý pobyt na základe partnerovho občianstva?
Áno. V inPoradni Iniciatívy Inakosť sa objavilo viacero takých párov, ktoré vzniknutú situáciu riešili rôzne. Dá sa nasledovať relatívne istejší postup, keď požiadate o pobyt povedzme z dôvodu podnikania. Len na to musíte mať určité typy príjmov.
Jeden z párov pri žiadaní o pobyt na základe manželského statusu uspel, keď podal žalobu na Krajský súd v Žiline. Teraz sa ešte čaká, ako rozhodne Najvyšší správny súd. No samozrejme, že pre tieto prípady treba zmenu legislatívy, lebo sa nedá spoliehať na to, že každý pár pôjde do súdneho sporu. Stojí to prostriedky, potrebujete právne zastupovanie.
Momentálna situácia navyše značí, že už teraz sa nedodržiavajú práva vyplývajúce z dohovoru. Ale dať si rovno do ústavy, že my to robiť nebudeme, je také vyhradenie sa voči medzinárodným záväzkom, ktoré máme, až je to bizarné. Považujem to za krok k vystrihnutiu sa zo štruktúr Rady Európy a Európskej únie. Pritom inštrumenty, ktoré používajú na zlepšenie života, sa týkajú všetkých. Aj väčšiny, aj menšín.
Čiže krajina si musí vybrať. V prípade schválenia novely, najmä čo sa týka navrhovaného článku o ochrane identity v široko vymedzených kultúrno-etických otázkach, si Slovensko vyberie cestu nebyť v ľudskoprávnych štruktúrach. Z dobrých dôvodov sme tam však kedysi chceli byť a dlhodobo sme pracovali na tom, aby sme sa stali ich súčasťou.
V Maďarsku nedávno schválili zákon, ktorým sa zakazujú Pride pochody. Ak by sme nasledovali tamojšie kroky, k porušeniu akých práv by došlo?
Zákaz Pride pochodov by bol v rozpore s právom na zhromažďovanie, ktoré kľúčovo súvisí s usporiadaním demokratickej spoločnosti a rozložením moci. Tí, čo vládnu, boli nejako zvolení a sú tu vždy len dočasne. Využitie práva zhromažďovať sa predstavuje jeden zo spôsobov, ako dávať spätnú väzbu na správu vecí verejných.
Moc síce stráca oprávnenosť vládnuť po volebnej výmene, ale máme aj iný aspekt legitimity, a to je akceptácia ľudom. Ten môže moci zobrať oprávnenosť už pred voľbami. Aj OSN však najnovšie kritizovala Slovensko za to, že sa tu podmienky na zhromažďovanie dusia. Oslabuje sa možnosť občianskej spoločnosti protestovať, lebo sa posilňujú možnosti zakázať alebo rozpustiť zhromaždenie.
Každý musí vidieť, že táto cesta je antidemokratická. Predstava, že sa nám na nej bude lepšie dariť, je – neviem, či naivná, ale rozhodne veľmi zvláštna. Napriek všetkej dráme a narážaniu, ktoré sa objavujú v demokracii, si stále volím radšej takéto hľadanie kompromisu než tichú pokojnú tyraniu, aká patrí k autoritárskemu režimu.
Ak by raz Slovensko prijalo aspoň registrované partnerstvá ako Česko, čo by sa stalo?
Možno by som trochu spochybnila vyberanie sa niečími cestami. Podľa mňa sa musíme vydať svojou vlastnou cestou, ktorá bude dostatočne zmysluplná na to, aby sa ľuďom v tejto krajine žilo lepšie. Aby sme tu mali vytvorený priestor na dobrý život. Ten súvisí so sociálnou podporou, s inklúziou v spoločnosti, dôverou v orgány verejnej moci, ale aj s tým, ako vyzerajú naše vzťahy a súkromie.
Niektorí ľudia majú rôzne typy dysfórie a jednoducho trpia. Nepoviem, že ľudskoprávne, ale ľudsky nedáva žiadny zmysel brániť im v tranzícii. Čiže čo sa týka transrodových osôb, je otázkou ľudskosti pomáhať im.
A čo sa týka vzťahov párov rovnakého pohlavia?
Keď bude existovať nejaká inštitúcia na to, aby boli ich vzťahy uznané a chránené, tak sa tie páry začnú cítiť menej stigmatizované, menej vytláčané. Deti, ktoré už teraz vychovávajú, získajú do budúcna aj materiálnu istotu. Ich rodičia by si už nemuseli klásť otázky, komu by boli zverené, ak by jeden z nich zomrel, alebo ako by vyzeralo dedenie.
Príbuzní týchto párov majú takisto obavy. V Združení rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí často zaznieva, že sa o nich boja. Umožnením zväzkov by sa teda zlepšila aj celková atmosféra v rodinách, lebo strach z budúcnosti by ustúpil.
Čo by sa v takom prípade stalo heterosexuálnym osobám? No nič. Budú mať šťastnejších susedov. Nemyslím si, že veľká časť krajiny sa vyžíva v exkluzívnosti svojich zväzkov v súvislosti s tým, že párom rovnakého pohlavia sa odopierajú. Keď sa na to opäť pozrieme len čisto ľudsky, tak ľudia bežne – pokiaľ nie sú strašení nejakou agendou – doprajú radosť z partnerského života aj iným.
V štrnástom storočí napísal poet Hafiz báseň o tom, čo sa deje v nebi a raz sa bude diať aj na Zemi, ktorá sa končí otázkami: „Ako môžem byť k tebe láskavejší? Ako môžem byť milší?“ Asi by sme ich mohli doplniť aj o otázku, ako môžem byť starostlivejší. Nad tým by sme sa mohli zamýšľať politicky, právne aj vo svojich súkromných životoch.
Máte už pocit domova?
Áno. Vidíte, nad tým som ani neuvažovala, keď som spomínala podobnosť s ľuďmi bez domova. No teraz vnímam, že mám nárok žiť tak ako ostatní ľudia, mám právo žiť dobre. Právo žiť šťastne.
Tešia ma napríklad stretnutia v rámci spomínanej neformálnej skupiny Synodia. Zažila som vďaka nej úžasné veci. Na Štedrý večer mi farárka Polcková umožnila prečítať modlitbu v kostole. Pre mňa ako veriaceho človeka to znamenalo veľa, lebo kedysi som si myslela, že tie priestory nie sú pre mňa. Ale už vidím, že sa v nich dá pôsobiť. Navyše nešlo o pozvanie na Pride modlitby, ale na všeobecnú väčšinovú bohoslužbu. Čiže to bol obrovský prejav dôvery a prijatia.
Rozhovor vyšiel aj v Denníku N.
Lucia Berdisová (1982)
Pochádza z Prešova. Právo vyštudovala najskôr v Trnave a neskôr pokračovala na Cambridgeskej univerzite. Pôsobí ako vedecká pracovníčka v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied a ako vysokoškolská pedagogička na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Od decembra 2021 do júla 2024 bola členkou Súdnej rady SR. Právne spolupracuje s Iniciatívou Inakosť.
