Autorka: Veronika Valkovičová / FOTO: Amazon
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2022.
Až po prečítaní knihy od novinárky a reportérky Amelie Abraham dokážem skutočne oceniť všestrannosť jej názvu. Queer intentions, čo Google Translate prekladá ako „podivné úmysly“, je skutočne kniha so zvláštnym zámerom. Autorka sa v nej rozhodla hľadať odpoveď na otázku, či existuje niečo také, ako queer kultúra. A ak áno, čo to vlastne je? Kde začínajú a kde končia jej hranice? Môžu sa tieto hranice rozplývať? A čo to pre LGBTI+ ľudí znamená?
Na rozdiel od iných kníh literatúry faktu je táto reportážna kniha osobná. Amelia Abraham v nej nehľadá len odpovede na otázky o hraniciach queer reprezentácie a kultúry, no situuje v týchto hraniciach aj samu seba. Ako sa pohybuje z mesta do mesta, hovorí s rôznymi ľuďmi, nedokáže od toho oddeliť vlastnú osobu – mladú bielu ženu, ktorá sa snaží udržať vzťah na diaľku, vidieť seba ako niekoho, kto môže jedného dňa žiť heteronormu – mať manželku, stabilnú prácu a deti. Ona sama žije rozpor dominantných naratívov LGBTI+ hnutia – na jednej strane snaha o „rovnakosť“ a rešpekt zo strany majority. No na druhej strane prejavuje snahu o nabúravanie spoločenských – patriarchálnych a hetero-cisrodových noriem, do ktorých sa nedokáže vtesnať. Pre autorku aj jej tému je veľmi symptomatické, že knihu otvára rozhovorom s „usadeným“ monogamným párom zo Západu a uzatvára ju rozhovorom z Východu, v polyamorickej komunite, v ktorej distribúcia starostlivosti nepodlieha hetero-cisrodovým normám.
Mení marketingová kampaň Maybelline, ktorej súčasťou sú výrazy ako „SLAY“ a „YAS QUEEN“, aj niečo na kvalite života ľudí, medzi ktorými tento jazyk vznikol – v marginalizovanej čiernej trans a nebinárnej komunite?
No Amelia Abraham nikdy nelimituje svoje poznávanie a reportáže na seba a svoje skúsenosti – to by bola dosť škoda, pretože si sama uvedomuje, že jej privilegovaný biely svet vyššej strednej triedy nie je dobrou reprezentáciou LGBTI+ ľudí po celom svete. Napriek tomu však nachádza témy a miesta, ktoré sú nodálnymi bodmi queer kultúry, ako napríklad teplé bary, diskotéky a kaviarne. Hovorí o tom, čo znamenali pre ňu, keď prechádzala vnútorným coming outom, a pre iných ľudí – napríklad pre aktivistov a aktivistky, ktoré sa tieto miesta snažia zachrániť pred rastom a deformáciou miest. Príkladom je iniciatíva za zachovanie Joiner‘s Arms, jedného z najstarších queer barov v Londýne. Autorka knihy o tomto prípade píše ako o nezriedkavej snahe vymazať z mapy verejné miesto LGBTI+ komunity. Aj tento bezpečný priestor ohrozujú rastúce ceny nájmov a snaha developera vytlačiť takéto zriadenie z vysneného komplexu bytoviek. Môže byť kapitalizmus nepriateľom i spojencom LGBTI+ komunity?
Ako reportérka, ktorá je zvyknutá robiť rozhovory s umelcami a umelkyňami, opisuje rôzne perspektívy ľudí, ktorých stretáva na svojich potulkách za queer kultúrou, pre ktorých je asimilácia queer kultúry do tej heterosexuálnej – mainstreamovej – len ďalšou formou útlaku v podobe kultúrnej apropriácie. Teda podľa slovníka situácie, keď dochádza k nevhodnému alebo škodlivému osvojeniu si minoritných zvykov, praktík či myšlienok ľuďmi z dominantných segmentov spoločnosti, zatiaľ čo keď sa týmto praktikám či zvykom venuje samotná minorita, sú odmietané alebo trestané. Pre iných LGBTI+ ľudí je však takáto prax mainstreamovania queer kultúry vysneným víťazstvom po rokoch snahy o destigmatizáciu a akceptáciu. Mení marketingová kampaň Maybelline, ktorej súčasťou sú výrazy ako „SLAY“ a „YAS QUEEN“, aj niečo na kvalite života ľudí, medzi ktorými tento jazyk vznikol – v marginalizovanej čiernej trans a nebinárnej komunite? Aké sú pracovné podmienky queer ľudí, ktorí vyhrajú ďalší ročník RuPaulʼs Drag Race a podpíšu ročnú zmluvu s touto korporáciou odhadovanou na 60 miliónov dolárov v čistom imaní? Na jednej strane Amelia Abraham oceňuje schopnosť dragu zaujať naozaj široké publikum – čo dokumentuje aj počas svojej návštevy RuPaulʼs Drag Con v Los Angeles (niečo ako Comic Con pre drag), kde stretáva skutočne rôznych návštevníkov – i heterosexuálne rodiny s malými deťmi, ktoré zbožňujú drag. No potom zbiera skúsenosti drag performerov a performeriek od Švédska až po Turecko, len aby sa presvedčila o tom, že akceptácia na pódiu nie je to isté, ako akceptácia na ulici. Píše, že i na Západe je ok byť queer, no nie nevyhnutne aj „robiť queer“ mimo pódia.
Jednou z dominantných tém tejto knihy sú preto pochody hrdosti, resp. Pride pochody, ktorých centrálnou hodnotou je (resp. malo byť) „kvírenie“ verejného priestoru. Autorka do svojich reportáží veľmi dobre vnáša súčasnú queer teóriu a kritiku aspektov LGBTI+ hnutia, preto začína svoje uvažovanie predpokladom, že sú Pride pochody v jednotlivých štátoch indikátorom akceptácie LGBTI+ ľudí. Túto rovnicu „akceptácia Pride pochodov = akceptácia LGBTI+ ľudí“ jednoznačne spochybňuje. Porovnávajúc Pride pochody v Belehrade a Amsterdame, poukazuje na ich historické dedičstvo, no značnú časť svojho výskumu venuje aj „alternatívnym verziám“ Pride pochodov. Práve pri Berlíne si kladie otázku, prečo jedno mesto potrebuje až niekoľko verzií Pride-u. Veľký korporátny pochod alegorických vozov v sobotu a potom menšie antikapitalistické zoskupenie lesieb a bisexuálnych žien v nedeľu? Nie je problém. A čo so skupinami, ktoré možno kazia náš imidž rešpektovanej skupiny, ako napríklad BDSM komunita? Majú tí, ktorým sa nepodarilo preraziť do mainstreamu, byť zatlačení do tieňa? A tak visí vo vzduchu ďalšia otázka: Akú podobu by mali mať Pride pochody a aké očakávania by sme na ne mali klásť?
Téma rozdielov medzi globálnym severozápadom a „tými ostatnými“ – teda nami, je to, čo pre mňa rezonuje najviac. Amelia Abraham píše, že sú kultúrne symboly, ktoré dokázali cestovať v čase a ktoré nám pomáhajú „rozumieť si“, aj keď sme z rôznych časových pásiem a máme inú historickú skúsenosť. I pre mňa ako akademičku sociálnych hnutí je frustrujúce, ak mladí Slováci a Slovenky poznajú skôr koncepty spojené s ballroomom či Sylviu Riveru, no nevedia o svojej vlastnej – stredoeurópskej queer histórii. Keď však v hlave vediem diskusiu s autorkou na túto tému, prichádzame k záveru, že v pamäti hnutia prežije to, s čím sa ľudia dokážu stotožniť najviac. Nie je náhoda, že pre mnohých mladých LGBTI+ Slovákov a Slovenky je to predstava jednotnej subkultúry, skrytej, no bezpečnej komunity, pre ktorú je centrálne sa baviť a robiť to s hrdosťou a sebavedomím. Hovorím si teda, že dobre – formovanie kolektívnej solidarity bude vždy dôležitejšie ako formovanie kolektívnej historickej pamäti.
Oceňujem kritickú schopnosť Amelie Abraham pozerať sa na rozvoj LGBTI+ hnutia bez romantických nánosov a zidealizovanej predstavy lineárneho progresu. Prichádzajúc z marginalizovanej komunity a zo Západu, autorka našťastie netrpí západocentrickým idealizmom typu „už bude iba lepšie“. Práve naopak, keď hovorí o uznaní LGBTI+ ľudí, ich práv a potrieb, uvedomuje si, že ide o malé a potenciálne len dočasné úspechy. Každý progres je podľa nej len krehkým víťazstvom, ktoré si treba strážiť a hlavne naň nazerať kriticky. Kladie si tiež otázku, či vytvorenie legislatívy, ktorá chráni LGBTI+ ľudí pred diskrimináciou, aj znamená zlepšenie kvality ich života, ak túto legislatívu nikto nevyužíva a nedožaduje sa svojich práv. Znie to povedome? Nie, to nerozpráva o Slovensku, ale o Švédsku, kde LGBTI+ ľudia tiež zažívajú šikanu, násilie i vraždy z nenávisti. Predstavu Západu, kde je všetko skvelé a bezpečné, podrobuje kritike rovnako ako domnelú predstavu o Východe, ktorý je šedý, depresívny a nebezpečný. Predstava bezpečného sveta pre LGBTI+ ľudí je podľa nej stále ilúziou – inklúzia queer kultúry do tej mainstreamovej je jedným z vlákien tejto ilúzie.
Napriek všetkému nie sú tieto teplé či podivné úmysly Amelie Abraham knihou, ktorá vás uvrhne do depresie. Jej kritické písanie je tiež optimistickým uvažovaním o kultúre, ktorá má budúcnosť a žije v rôznych podobách a v rôznych komunitách. Asi najlepšie na celej knihe je, že neponúka odpovede na otázky, ktoré otvára. Necháva to na samotnú čitateľku a čitateľa, čo mnohých ľudí určite značne frustruje – súdim podľa recenzií na portáli Goodreads. No zároveň nám to dáva priestor pre uvažovanie vychádzajúce z vlastnej skúsenosti. Nakoniec, kultúra je len to, čo spoluvytvárame a udržiavame pri živote.
Recenzia: Abraham, Amelia. 2019. Queer Intentions: A (Personal) Journey Through LGBTQ+ Culture. Picador – Macmillan. 296 s.
