Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Nové divadlo v Nitre pripravilo v roku 2023 interaktívnu improshow o malých činoch, ktoré menia svet. Ide o divadelný tvar plný improvizácie, hier a humoru pre divákov a diváčky posledných ročníkov generácie Z , teda od štrnástich rokov. Témou je aktivizmus. Nejde o žiadne veľké gestá. Ide o aktivizmus každého dňa. Inscenácia je súčasťou divadelného festivalu Drama Queer 2023 a pri tej príležitosti sme sa porozprávali s režisérkou a autorkou textu Silviou Vollmann a hercom Ivanom Martinkom, ktorý v inscenácii účinkuje.
Silvia Vollmann: Nenávisť voči menšinám tu legitimizuje cirkev a legitimizuje ju aj štát
Impulzom pre Silviu Vollmann pre naštudovanie inscenácie bol aj teroristický útok v Teplárni. Vyštudovala bábkarskú réžiu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Inscenáciou s prvkami dokumentárneho divadla Hola, Madrid! (2013) zaujala divadelnú verejnosť a bola nominovaná na cenu Dosky v kategórii Objav sezóny. Venuje sa autorským projektom, najmä pre mladé publikum. Od sezóny 2017/2018 je umeleckou šéfkou olomouckého Divadla na cucky.
Prečo si napísala hru o angažovaných témach ako zábavnú šou?
Koncept zábavnej šou vychádzal práve z angažovaných tém, v zámernom a prudkom kontraste. Výrazne s tým korešpondoval aj názov O nič nejde, ktorý evokuje bezstarostnú zábavnú šou, v ktorej o nič nejde, a súčasne odkazuje majoritnej spoločnosti, že im v prípade LGBTIQ práv naozaj o nič nejde. V texte je zároveň mnoho aluzívnych prvkov, riešia sa tam vážne témy, a tak vyblýskaná šou vytvára nadhľad, ktorý diváci a diváčky potrebujú, aby mali priestor na to ich prijať.
Aký bol tvorivý proces, boli ste všetci na jednej vlne, keďže sa inscenácia dotýka témy predsudkov, ktoré môže mať každý z nás?
Tvorivý proces bol náročný po remeselnej stránke, keďže diváci prostredníctvom instagramu naživo hlasujú, kto má hrať ktorú postavu – existuje teda veľa verzií. Po ľudskej stránke si myslím, že sme boli rovnako naladení, čo sa týka témy predsudkov. Väčšinou sa mi darí pracovať a obklopovať sa ľuďmi, ktorí majú podobné názorové hodnoty a ideály ako ja. O to väčší šok potom pre mňa je, keď raz za čas vystúpim zo svojej sociálnej bubliny.
Prečo bolo pre teba dôležité hovoriť v nej aj o nenávisti voči queer ľuďom a ich situácii?
Hlavným spúšťačom bola udalosť z októbra 2022, keď nenávisť voči queer ľuďom na Slovensku vyústila do niečoho neodpustiteľného. Túto nenávisť voči menšinám tu legitimizuje cirkev a legitimizuje ju aj štát. Pokiaľ to ako spoločnosť neprehodnotíme a nezmeníme, nikdy sa neposunieme vpred. Preto ak si niekto myslí, že sa nás to netýka, nie je to pravda. Týka sa nás to všetkých, je to skúška nášho charakteru.
V inscenácii sa uvádza, že režisérka vyzvala herca ku coming-outu na javisku. Čo bolo zámerom?
Inscenácia O nič nejde je mixom žánrov a foriem – jedna z toho je práve performance časť Ivana Martinku o coming-oute. Využívame v nej klasický divadelný princíp vystúpenia herca z postavy, pričom v tomto prípade herec Ivan Martinka vystupuje z postavy Ivana Martinku. Je to princíp, ktorý sa v inscenácii objavuje už skôr a v tejto časti sa k nemu vraciame. Pripadalo mi to ako najfunkčnejšie riešenie pre coming-out, ktorý sme z dramatického hľadiska potrebovali, ale vyžadovať skutočne od niekoho verejný coming-out je neprípustné a nekorektné. Zvolila som preto monológ herca o tom, že nechce robiť coming-out, ktorý ním zároveň tak trochu je, ale nepriamo. Avšak, samozrejme, s Ivanovým súhlasom a jeho plnou podporou.
Akým ďalším témam sa inscenácia venuje?
O nič nejde sa venuje všeobecne téme aktivizmu. Snažíme sa vyvrátiť predsudky spojené s aktivizmom a upriamiť pozornosť na každodenný aktivizmus, ktorý je kľúčom k lepšej spoločnosti. Či už sa týka tém, ktorým sa venujeme v O nič nejde, ako klimatická kríza, právo na vzdelanie a nerovné ľudské práva, alebo iných. Každodenný aktivizmus je dôležitý úplne pri všetkom. Je to ten aktivizmus, ktorý nevidíme a ktorý môže robiť každý a každá z nás. Sú to malé a často aj neviditeľné veci, ktoré nás nič nestoja. Napríklad len zastať sa slabších.
Pre koho je určená a aké boli reakcie?
Inscenácia je cielená na násťročného diváka, vznikla totiž na objednávku nitrianskeho Nového divadla, ktoré programovo tvorí pre deti a mládež. O nič nejde tak podľa plánu začlenili do svojho repertoára pre stredné školy. Reakcie boli rôzne – cez podporné až po rozpačité s istou dávkou negácie. Nie je to nič, čo by ma osobne prekvapovalo. Pred piatimi rokmi som v Divadle Andreja Bagara naskúšala inscenáciu Hoax, práve v čase najväčšieho vzostupu ĽSNS. Inscenácia vtedy priamo reagovala na kauzy slovenských extrémistov. Práve v tom období mala Kotlebova strana výraznú podporu mladých ľudí a prvovoličov, a to bol hlavný dôvod, prečo som siahla po tejto téme. Pamätám si reakcie z Hoaxu a zatiaľ sa veľmi nelíšia od tých z O nič nejde. Radikálne myslenie mladých ľudí z čias Hoaxu sa ale odvtedy našťastie výrazne zmenilo. Preto verím, že aj homofóbia nebude mať o pár rokov v myslení a cítení mladých ľudí miesto. Je však dôležité na to upozorňovať. Ja to môžem robiť prostredníctvom divadelného komentára, a preto vzniklo O nič nejde.
Prečo je pre teba dôležité mať aj taký divadelný festival ako Drama Queer?
V prvom rade si myslím, že je dôležitý každý divadelný festival, rovnako ako je dôležité divadlo, keďže vnímam divadlo predovšetkým ako angažované. Úzko profilovaný divadelný festival je dôležitý z hľadiska celorepublikového prehľadu v dramaturgii divadiel. Vďaka festivalu Drama Queer tak napríklad jasne vidíme, že queer témam sa venujú skôr v nezriaďovaných divadlách než v tých zriaďovaných. To sa ale, pevne verím, onedlho zmení.
Ivan Martinka: Po teroristickom útoku sa stalo niečo nepochopiteľné
Ivan Martinka (4. 4. 1972)vyštudovalbábkoherectvo na VŠMU. Je bábkar, herec, autor a režisér. Medzinárodne oceňovaným sólovým projektom Šalom alejchem – mier s vami (2000) prelomil bariéru medzi bábkovým divadlom a dospelým divákom. Účinkoval v činoherných, bábkových i hudobných divadlách. Príležitostne vytvára bábky, objekty, masky, pre divadlá aj pre film. Účinkoval vo filmoch (napr. Slnečný štát, Jánošík – pravdivá história, Piargy), spolupracoval so Slovenským rozhlasom aj televíziou (napr. Gombík). Výnimočne sa venuje aj réžii (napr. Palculienka SDKSvN, 2009). V posledných rokoch sa pohybuje takmer výhradne na poli nezávislého divadla. V roku 2013 spoluzakladal zoskupenie Med a prach, ktorého manifestom sa stal Domov Eros Viera (2014). Snaží sa redefinovať figuratívnu bábku pre súčasnosť v netradičných tvaroch s intímnou či metafyzickou výpoveďou – napr. Pinocchio (Nové divadlo, 2017), SVETLONOS (Odivo, 2020).
Ako by ste opísali vašu postavy alebo postavy v inscenácii O nič nejde?
Je to špecifické. Vystupujeme pod vlastnými menami, čo možno zvádza k dojmu, že vyjadrujeme naše osobné postoje. Ale celkom tak to nie je. Najmä kolegyne herečky majú miestami neblahú homofóbnu polohu. Počas skúšok prišla raz za mnou Agáta Spišáková a povedala mi: „Ivo, ja som mala včera takú depku, lebo som si uvedomila, čo za kravu tu hrám, ale potom som si povedala, že pre tie témy je to potrebné, musím to brať tak, že je to postava ako každá iná, aj keď má moje meno a tvárime sa, že som to ja.“ Veľmi si postoj svojich kolegýň vážim, rovnako ako ich priateľstvo.
A vložili ste do inscenácie aj niečo zo seba?
Akurát svoje najlepšie schopnosti a snahu – ako všetci. Autorkou hry je režisérka Silvia Vollmannová. Prišla absolútne pripravená s presnou predstavou a vybrúseným textom. Vážim si na nej, že prináša dôležité spoločenské témy. Používa divadelný jazyk, ktorý cieľovému publiku imponuje a dokáže s ním nadviazať kontakt.
Mali ste s niektorými požiadavkami režisérky problém?
Nie, snáď len – pri coming-oute v inscenácii hovorím, že sa chcem ohradiť voči pojmu „komunita“ a že „ja nie som komunita, som Ivan Martinka“. Osobne si síce myslím to isté, najmä vo verejnom diskurze totiž môže znieť tento pojem zavádzajúco. Ale zároveň vnímam, že pre mnoho LGBTQ ľudí je toto slovo a jeho význam veľmi dôležitý. Niektorým doslova zachránil život. Uvedomil som si, že niektorí z nich možno sedia v hľadisku, a nechcel som im to takto chrstnúť do tváre. Ten text ale vychádza z knihy rozhovorov Filipa Titlbacha, Silvia Vollmannová na ňom trvala. A ako sa hovorí, mama a režisérka majú vždy pravdu.
Aký bol váš osobný coming-out, prijatie svojej orientácie?
Zložitý. Svojím coming-outom som začal prechádzať, keď som mal až 28 rokov. Ale už od tých trinástich-štrnástich rokov to bolo ohromne ťažké. Stále som si klamal, že sa pozerám po chlapcoch/mužoch, pretože hľadám ideál, akým chlapom by som chcel raz byť. Keď som si už musel priznať, kto som, žil som niekoľko rokov v úzkosti, strachu a depresii, hoci navonok som pôsobil ako usmievavé, pozitívne slniečko. Žil som v permanentnej myšlienke na samovraždu, len z nejakých dôvodov som to nebol schopný vykonať.
Muselo to byť naozaj náročné, v podstate svoje tínedžerské roky ste zažili za socializmu?
Keď prišla Nežná revolúcia a pád socializmu, mal som sedemnásť rokov. Informácie neboli vlastne žiadne. Na vysokej škole sa to začalo postupne vyhrocovať. Chodil som s dievčaťom, ktoré si dodnes veľmi vážim. Bolo to vášnivé, hodili sme sa k sebe, všetci nám veštili krásnu budúcnosť, ale ja som cítil, že niečo vo mne nefunguje. A neustále som sa bál. Vzťah som po niekoľkých mesiacoch ukončil. Nevedel som sa v sebe vyznať a vyhľadal som lekársku pomoc. Na papieri som dostal, „ako to so mnou je“, že cítim o chĺpok väčšiu príťažlivosť k mužom. Nebolo ľahké uniesť to. Ale už som necítil úzkosť, strach z nezodpovedanej otázky. Bolo to presne to, čo som vždy cítil, len som si to bál priznať. Trvalo ďalších osem rokov, než som sa posunul ďalej. Nad všeličím som uvažoval. Napokon som si povedal, že keď sa raz do niekoho zamilujem a bude to vzájomné, tak sa podľa toho zariadim. A potom sa stalo, že som sa zaľúbil do muža. To už som mal tridsať.
Čiže láska vás priviedla ku coming-outu?
Nebolo to celkom tak. Dva roky predtým, než som mal partnera, som sa zdôveril najlepšej kamarátke a krátko nato mojej mame. Zmierovala sa s tým veľmi ťažko, a hoci neskôr mala môjho muža rada, trvalo jej to ešte roky. Mala to ťažké, lebo otec mi zomrel, keď som mal pätnásť a moji starší súrodenci už mali v čase môjho coming-outu svoje rodiny, mama na to bola sama. Ale áno, so zamilovaním sa udial aj čiastočne verejný coming-out. Som rodák z Bratislavy. Po polroku chodenia, na jednom rande z nás oboch vypadlo, že by sme chceli spolu žiť. Mať spoločný domov, domácnosť, skrátka, žiť spolu ako partneri. Začali sme uvažovať kde. Tým, že som mal aj pracovné kontakty v Nitre, účinkoval som v muzikáloch a môj muž v Nitre učil, tak sme sa rozhodli pre ňu. Zároveň som sa tým málinko vzdialil od najbližšej rodiny, aby nebol na mňa vyvíjaný tlak a mohol som sám seba objavovať v takomto partnerskom vzťahu, aký som si dovtedy nevedel vôbec predstaviť.
A potom, keď sa to dozvedeli blízki ľudia, ako reagovali?
Vieme, že coming-out nie je jednorazová záležitosť. Prvé roky vo vzťahu som bol taký nabitý láskou, chcel som sa pochváliť každému, aký super chlap je po mojom boku. Všetko bolo zrazu prirodzené, šlo to samo, mali sme silu postaviť sa čomukoľvek. A vtedy som si uvedomil, že je na hlavu, že náš vzťah spoločnosť nedokáže akceptovať. Žiaľ, pred rokmi sa aj LGBTQ menšina nechala vtiahnuť do „praktického“ naratívu, takže na skryto nenávistnú otázku „Čo konkrétne vám chýba?“ aktivisti/aktivistky hovorili o prístupe k informácii o zdravotnom stave partnera/partnerky, o dedení a podobne. Chceli sa priblížiť väčšine a malo to opačný efekt – odporúčanie „Choďte k notárovi“. Z problému bola vyňatá podstata, a tou je VZŤAH. Chcem, aby tento štát rešpektoval, že nie sme dvaja muži, ktorí celkom náhodou majú v občianskom tú istú adresu, ale že sme pár. Chcem, aby spoločnosť prostredníctvom zákonov deklarovala, že náš vzťah registruje, rešpektuje a považuje ho za pozitívnu hodnotu. Toto je to základné právo človeka – žiť v spoločnosti, ktorá ho akceptuje. Bez jeho naplnenia je ťažké žiť plnohodnotný život, bez podvedomých, devastačných účinkov.
Počujem, že vás to hnevá.
My dokážeme akceptovať len normatív. A čo sa vymyká normatívu, považujeme automaticky za chorobu alebo nejakú dekadentnú zhýralosť, alebo zákernú ideológiu. Sú to všetko také bludy, že by sa ich šíritelia mali hanbiť. Alebo dovzdelať. Treba vysvetľovať, že to tak nie je. Mladšia generácia to už možno vníma inak. Ale ja som sa tým naozaj veľmi dlho trápil, chcel som byť podľa normatívu. Chcel som byť súčasťou „veľkého ľudského príbehu“ a pokračovania z generácie na generáciu. A zrazu som zistil, že to jednoducho nepôjde. Trvalo mi dlho pochopiť, že tým sa všetko nekončí. A trošku dnes závidím queer ľuďom, ktorí si napriek postaveniu mimo práva zakladajú rodiny, vychovávajú deti. My sme tú odvahu nemali. Verím, že raz ľudia pochopia, že život si treba vážiť aj v podobách, ktoré sú mimo široko platnej normy. Je to vec základných vedomostí o prírodnej diverzite. Kto sa o ľuďoch z LGBTQ menšiny vyjadruje hanlivo, vrátane politikov, pácha závažný trestný čin, ktorý, keby sme boli zdravo fungujúca krajina, už dávno rieši polícia a prokuratúra. Verím, že to raz tak bude. Zatiaľ bojujeme napríklad aj s tým, že považujeme fašizmus za názor, hoci je to fatálny omyl a s názorom to nemá nič spoločné. Mali by sme si ujasniť pojmy.
Chápem, a vlastne to súvisí aj s tým, o čom je inscenácia, a teda dotknem sa aj nenávistného útoku na dvoch mladých ľudí na Zámockej v Teplárni. Blíži sa výročie. Vy si na to ako spomínate?
Vo mne sa vtedy akoby pocity zastavili, zamrzli. Dodnes mám z toho bielu hmlu.
Jasné, a zareagovala teda spoločnosť potom podľa vás dostatočne?
Našťastie my, teda môj muž a ja, sme obklopení ľuďmi, ktorí nás plne akceptujú. Ale myslím, že po tom teroristickom útoku sa stalo niečo úplne nepochopiteľné a desivo špecifické pre našu spoločnosť. Nikdy predtým by som neveril, že je niečo také možné – že časť spoločnosti namiesto empatie, naopak, akceleruje svoju nenávisť voči ďalším potenciálnym obetiam. Sú snáď aj ľudia, ktorým sa rozsvietilo. A mnoho tých, ktorí už mali prijímajúci názor na LGBTQ menšinu, to konečne vyjadrilo svojou účasťou na námestiach. Ale ten nárast masovej nevraživosti, podporovaný najvyššími politikmi, je čistým extraktom brutality a chrapúnstva. Takého politika by mal každý slušný človek odsúdiť a nie mu tlieskať.
Je nejaká šanca, čo by mohlo pomôcť?
Myslím, že treba spolu komunikovať. My ľudia osprostievame, keď sa nebavíme priamo, len sa v bublinách sociálnych sietí hecujeme. Je dôležité, aby sa v súkromí nechali počuť aj príslušníci väčšiny, ktorí majú prijímajúci postoj voči LGBTQ. To má obrovský význam. Možno by sme im to aj mali občas povedať. A myslím, že vo všeobecnosti by sa v médiách malo dávať menej priestoru politikom a viac odborníkom v jednotlivých oblastiach. Potom by sa snáď tak často nestávalo, že nám niekto podsúva svoje intuitívne postoje či demagógie a budí strach.
A myslíte si teda aj, že tá vaša inscenácia, v ktorej účinkujete, môže pôsobiť proti tým predsudkom a homonegativite?
Dúfam, že áno. Jeden tínedžer síce povedal, že „toto my už dávno neriešime“, ale mnohí ďalší tvrdili opak. Dojalo ma, keď sme hrali predstavenie, a v prednom rade sedeli vedľa seba dve dievčatá a držali sa pevne za ruku. Vždy treba posilniť ľudí, ktorí toto žijú, ktorých sa téma priamo týka, a zároveň edukovať tých, ktorí si síce myslia, že sú edukovaní dosť, že to nepotrebujú alebo že sa ich to netýka, ale výpoveď divadelných postáv v nich niečím pohne. Musím však povedať, že toto predstavenie nie je len o queer ľuďoch. Je to aj o tom, že ako jednotlivci by sme nemali len pasívne prijímať veci, ale zaujímať sa a naozaj by nám malo záležať na tom, kde žijeme, v čom žijeme, čo konzumujeme aj mentálne, aj fyzicky… Je to apel, aby sme cítili a prevzali zodpovednosť za svet, ktorý na chvíľočku obývame.
