Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Archív Michała Telegu
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Režisér Michał Telega nechal počas celej inscenácie nahého herca pohybovať sa v baletkách po špičkách na scéne.
Michał Telega (1996) je divadelný režisér a dramatik, absolvent Katedry činohernej réžie na Akadémii divadelných umení Stanisława Wyspiańského v Krakove. Vo svojich divadelných dielach sa venuje témam sexuálneho obťažovania, šikanovania, násilia, ako aj toxickej maskulinity, právam žien a situácii LGBTI+ ľudí v Poľsku. Medzi jeho umelecké záujmy patrí reflektovanie poľskej klasickej literatúry a súčasnej západnej drámy. Je laureátom ceny Przęsło pre mladých tvorcov za úspešný debut v tejto oblasti. Východiskom jeho inscenácie, s ktorou hosťoval na Drama Queer 2023, je známa dráma s názvom Angels in America. Je to však len inšpirácia, ktorá dotlačila tvorcov k vytvoreniu príbehu odohrávajúceho sa tu a teraz, v Poľsku 21. storočia. Ide o dokumentárne divadlo. Michał do tímu prizval ľudí v rôznych fázach svojej umeleckej cesty, najmä tých, ktorí len začínajú. Čelia každodennému životu miest, odkiaľ pochádzajú, kde vyrastali a odkiaľ odišli hľadať svoje sny.
Čo bolo pre vás inšpiráciou pre dokumentárne divadlo Angels in America, or Demons in Poland? Čo bolo cieľom vystúpenia?
Slovo „inšpirácia“ je príliš slabé. Bola to potreba. A prvá potreba, ktorú som chcel v divadle zdôrazniť, bol boj proti ťažkostiam gej ľudí v ich každodennom živote. Pýtal som sa sám seba na moc divadla, či môže predstavenie spôsobiť skutočnú zmenu v niekoho živote. Je to cieľ všetkých mojich inscenácií. Aby sme zmenili našu mentalitu. Prinútiť ľudí klásť si otázky o sebe a o povahe iných.
Súvisí to aj s vašimi osobnými skúsenosťami?
Áno, súvisí, ale moje skúsenosti s touto témou sú veľmi komplikované. Mám nejaké skúsenosti s LGBTQ+ komunitou v Poľsku, ktoré treba prezentovať na pódiu. Osobné skúsenosti v hre sú podľa mňa najdôležitejšie, pretože to vyvoláva otázky o ľudskom správaní, o ich pochybnostiach či obavách.
Vaše predstavenie vzniklo na základe viacerých rozhovorov s hercami a herečkami, ako prebiehalo a čo bolo ich obsahom?
Zaručil som im bezpečnosť. Majú roly podľa hry Tonyho Kushnera, ktoré sú prepísané podľa ich vlastných osobných príbehov. Počas skúšok som ich požiadal, aby mi priniesli svoje texty o rasizme a xenofóbii v Poľsku a tiež o ich vlastných skúsenostiach týkajúcich sa ich vzťahu s rodinou a priateľmi predtým a po tom, čo spravili coming-out ako LGBTQ+ ľudia. Obyčajne pracujem s hereckými tímami vo veľmi príjemnej atmosfére vzájomnej dôvery.
Hra odkazuje a je založená na slávnej hre Tonyho Kushnera Angels in America, prečo ste si ju vybrali? A prečo ste k tomu pridali názov „alebo Démoni v Poľsku“?
Vybral som si ho, pretože je veľmi aktuálny. Špeciálne v Poľsku. Najmä prvá časť Kushnerovej hry. Bohužiaľ sme nedostali práva na uvedenie jeho hry. Tak som sa rozhodol pridať názov „alebo Démoni v Poľsku“, pretože teraz nie sme v Amerike. Nemáme svoj americký sen. Žijeme v poľskej spoločnosti. Základným rozdielom medzi americkou spoločnosťou a poľskou spoločnosťou je miera odvahy adresovať tie najzložitejšie témy zoči-voči náboženstvu a vlastenectvu.
Čo zažívajú queer umelci a umelkyne v divadelných súboroch v Poľsku, sú podporovaní alebo nie?
Závisí to od jednotlivých prípadov. Niektorí umelci sú podporovaní svojimi sponzormi, ale bohužiaľ nikto nie je podporovaný vládou.
Inscenácia popisuje aj reakcie rodiny na to, že je niekto gej, a vyslovene ukazuje homonegatívne vtipy, ktorým sú vystavení. Na jednej strane sú síce vtipné, no na druhej strane pôsobia hrozivo, ak je tomu vystavený queer človek, ktorý rieši svoju orientáciu. S čím sa queer ľudia stretávajú v rodinách, keď chcú spraviť coming-out?
Nechcem opakovať stereotyp nepochopenia zo strany rodín a priateľov. Chcem ukázať strach pred momentom coming-outu. V scenári sme sa rozhodli porovnať rôzne skúsenosti z coming-outu – takže v našom predstavení máme HIV coming-out, coming-out podvedených žien, coming-out násilného režiséra či coming-out gej muža v Poľsku. Smútok, pocit odcudzenia alebo hnev a túžba po zmene sú prezentovanými pocitmi pre naše publikum. Rovnaké pocity sprevádzali našich hercov a herečky v reálnom živote.
Narážate v hre aj na pokrytectvo, keď majú muži na jednej strane partnerky, no zároveň ich podvádzajú s inými mužmi? Je to v Poľsku bežné, stále sa veľa ľudí skrýva?
Podľa mňa sa LGBTQ+ komunita v Poľsku neskrýva len vo veľkých mestách ako Varšava. Nie je potrebné sa skrývať, keď ste vo svojej spoločnosti anonymný. Ale v malých mestách alebo dedinách sú LGBTQ+ ľudia vystavení sociálnej ostrakizácii a dokonca násiliu susedstva.
Vyjadrujete sa aj k nenávisti v Poľsku, do akej miery je rozšírená? Ako nenávisť ovplyvňuje každodenný život queer ľudí v Poľsku?
Mentalita veľkého počtu ľudí v Poľsku je založená na odpore. V mene imaginárnych hodnôt chcú niektorí ľudia uspokojiť svoje ego, ktoré je zlomené predchádzajúcimi okolnosťami – ako výchova v ultrakatolíckych rodinách, kde mechanizmus hriechu stále funguje ako mechanizmus zločinu. Ale to sú dva úplne odlišné systémy. Skutočnou tragédiou niekoho života je stať sa fanatikom prvého systému.
Obe inscenácie (Kushnerovu a vašu) spája aj téma HIV, kde jedna postava opisuje svoje zážitky, keď sa dozvedela, že je HIV pozitívna. Veta „Máš zaracha, máš HIV“ veľmi dobre opisuje situáciu ľudí s HIV statusom. Má ešte význam o tom v Poľsku hovoriť?
HIV v poľskej spoločnosti nie je choroba tela. Je to choroba mysle. Predsudky, ktoré spôsobuje mýtus o chorobe, sa veľmi ťažko menia. Niektorí ľudia stále veria, že sa môžete nakaziť v spoločnosti infikovanej osoby. Nejde však o vašu krv, spermie, či dokonca sliny. Ide o nakazenie sa identitou niekoho. Je to ako stereotyp matky, ktorá sa rozpráva so svojím dieťaťom v malej dedinke v Poľsku: „Nepozeraj sa na neho, je to gej.“ Veľa to hovorí o strachu z neznámeho. Najhoršou chorobou v Poľsku nie je HIV, ale vnútorné nutkanie rozdeľovať ľudí na cudzích votrelcov a vlastných.
Príbehy rozprávate kombináciou rôznych foriem divadla, fyzického, spievaného, dokumentárneho, bežné je opakovanie slov. Čo vás k tomu viedlo?
Píšem hry pre skutočných ľudí. Od skutočných ľudí po skutočné publikum. Keď sa rozprávam s niekým na ulici, používam aj ja rôzne kombinácie dialógov, monológov, pripomienok, predvídania faktov a tiež používam rôzne formy rozprávania: niekedy v poľštine, niekedy v cudzom jazyku. Navyše používam kostolný spev na komunikáciu s niekým v jeho vlastnom dialekte. Takže to isté používam aj v divadle. Divadlo je jazyk. Obrazy, slová, hudba, pohyb. Je to divadlo alebo váš vnútorný priestor?
Väčšinu času v predstavení stojí v pozadí nahý muž na špičkách v baletných topánkach, čo pre vás tento obrázok znamená?
V scenári ho nazývam „Duševné zdravie Ježiša Krista“. Ukazuje tým najjednoduchším spôsobom cestu k slobode. Počas celého predstavenia musí po špičkách v baletných topánkach úplne nahý prejsť dva metre. Cesta nie je dlhá. Je to ako náš život. Ale utrpenie je skutočné. A pointou je banalita.
Čo pre vás znamená, že svoju hru môžete priniesť na festivale Drama Queer 2023 na Slovensku?
Je to pre mňa naozaj veľká česť. Veľmi si vážim pozvanie. Verím, že čím viac ľudí začne hovoriť o tejto kontroverznej a komplikovanej téme života LGBTQ+ ľudí, tým jednoduchšiu cestu k slobode máme ako globálna spoločnosť.
