Autor: Marek Hudec / FOTO: BRAK, archív autorky
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2023.
Dve ženy a jedno dieťa si spolu prechádzajú ťažkým obdobím. Grafický román Kôstka, ktorý vyšiel v slovenskej verzii vo vydavateľstve BrAK, podmanivo rozpráva o rôznych formách lásky – aj o takej, ktorá musí nevyhnutne skončiť. Napísala a nakreslila ho kanadská transrodová autorka Lee Lai, ktorá v rozhovore vysvetľuje, prečo niektoré príbehy o queer ľuďoch nemáme možnosť v popkultúre vidieť.
Váš komiks Kôstka rozpráva príbeh rozchodu, hoci na konci knihy čitateľstvu nemusí byť jasné, či je definitívny a či sa možno vaše postavy Bron a Amanda ešte niekedy dajú dokopy. Prečo ste sa rozhodli komiks ukončiť s nádejou?
Dlho som plánovala spracovať príbeh rozchodu. Kultúra a médiá queer vzťahy často zobrazujú len na ich začiatku a málokedy hovoria o ich zložitom pokračovaní či konci. Myslím si však, že rozchody môžu nádherne spustiť rozvoj a zmenu. Takže skončiť s nádejou, s očakávaním nových začiatkov a vzťahov, aj v prípade, že by sa znovu dali dokopy, bolo pre mňa dôležité.
Nakoľko je Kôstka založená na vašich vzťahoch? Zobrazenie bolesti a melanchólie plynúcej zo situácie totiž pôsobí veľmi autenticky.
Je to jednoznačne fikcia, neviem nájsť nič, čo by presne opisovalo moje skúsenosti. Na druhej strane, samozrejme, zažila som rozchody, sklamania a odcudzenie od milovaných a videla som ich v mojom okolí. Myslím si, že keď sa snažím spracovať autentické pocity v nejakom príbehu, detaily udalostí sú menej dôležité než vytvorenie nejakej atmosféry, nálady.
Pre Kôstku ste si najprv napísali scenár, až potom ste začali ilustrovať. A je to tak, že týmto spôsobom ste si ľahšie uvedomili, čo vlastne chcete povedať?
Skôr je pre mňa len jednoduchšie urobiť to pred kreslením. Keď je už raz niečo nakreslené, len ťažko to dokážete zmeniť. Hoci niekedy sa skutočne dobré riešenia a zmeny ukážu až potom – to som sa už naučila prijať. V prípade scenára aj ilustrovanej formy bolo dôležité mať priateľov, ktorým som mohla dôverovať, aby mi dali dobrý feedback.
Príbeh ste vyrozprávali vo farbách čiernej, bielej a modrej. Ako ste si vybrali vizuálny jazyk príbehu?
Dalo by sa jednoducho povedať, že s touto paletou pracujem dlhodobo a páči sa mi. Komiks má toľko rôznych prvkov, s ktorými sa dá pracovať, že ma často znervózňuje, ak začnem príliš experimentovať. Takže počas väčšiny mojej kariéry pracujem s rovnakými nástrojmi, hoci si občas dávam iné výzvy v zmysle techniky. Veľa mojich priateľov úžasne narába s farbami, no ja sa stále prikláňam k monochromatickosti.
Zaujímavo zobrazujete situácie, keď sa dospelým darí uvoľniť v spoločnosti detí. Myslíte si, že keď človek vyrastie, stratí schopnosť byť plne sebou a do istej miery cítiť slobodu?
Myslím si, že keď ľudia starnú, ťažšie sa zbavujú zábran. Je to samozrejme pochopiteľné v súvislosti s tým, koľko povinností sa od nich v dospelosti vyžaduje. Blízkosť k deťom a ich nevedomej intenzite a zvedavosti môže byť peknou pripomienkou, že stále máme schopnosť voľne sa zabávať, ak sa budeme snažiť sprítomniť sa v danej chvíli. A že záleží na tom, čo je tu a teraz.
Sestry oboch hlavných postáv sú dôležitým prvkom príbehu. Práve súrodenci sa často ukazujú ako prirodzení spojenci v procese coming outu. Pomohli vám vaši súrodenci prijať vašu identitu?
Mám sestru, ktorá je úžasná, a musím povedať, že je menej ostrá ako sestry v príbehu. V poslednom desaťročí bola pre mňa dôležitým mostom medzi mnou a rodinou, keďže odlišnosti môžeme prijímať rôzne. Je pre mňa skvelou priateľkou a veľa sa spolu smejeme, čo to je schopnosť, ktorú by sme v živote nemali nikdy podceňovať.
V kultúre často nevidíme ani príbehy queer párov a detí. Málokedy vidíme aj dynamiku vzťahov transrodových ľudí, najčastejšie sa popkultúra zaoberá ich tranzíciou. Prečo sú podľa vás vzácne?
Spoločnosť podľa mňa stále iba začína prijímať komplexné príbehy s transrodovými ľuďmi, ktorých osobnosť má nuansy. Heteronormatívnu kultúru stále natoľko mätie naša existencia, že objednávka je skôr po vysvetlení rodovej identity, ak vôbec niekde dostaneme priestor. A máme veľa transrodového autorstva, ktoré robí nádhernú a edukatívnu prácu, ktorá pomáha iným porozumieť. Som vďačná za nich, ale mňa nezaujíma tvoriť také príbehy. Mám rada fikciu, ktorá rozkrýva rozmanité témy a nemusí vždy vysvetľovať svoj zmysel. Som hladná po príbehoch, ktoré ukazujú náš bežný život. Prešlo veľa rokov, odkedy moja identita prestala byť hlavnou témou môjho života, takže dáva zmysel, že prestala byť aj hlavným objektom môjho písania.
Práve od komiksu sa očakáva, že bude rozprávať epický príbeh, no vy sa sústredíte na každodennosť. Akým spôsobom môže toto médium pomôcť podobným príbehom? Nebolo by jednoduchšie vyrozprávať ich napríklad v novele?
Milujem príbehy o bežných detailoch. Nie je to vedomé štylistické rozhodnutie, ide len o môj záujem a skúsenosti, ktoré mám. Myslím si, že komiksy a grafické romány majú dobrú šancu rozprávať o každodennosti, pretože sa sústredia na detaily: ich panely môžeme vnímať ako malé okná, ktoré sa snažia upútať našu pozornosť na všedné veci, ktoré sa pod naším pohľadom stávajú fascinujúcimi. Napadne mi veľa noviel a románov, ktoré to tiež dokážu, ale mojím médiom je komiks.
